írska cirkev

Text hesla

írska cirkev — ranokresťanská cirkev v Írsku približne v 5. – 12. stor., ktorá sa od rímskej odlišovala spôsobom cirkevnej organizácie, niektorými liturgickými praktikami a náboženskou symbolikou, neodlišovala sa však doktrínou. V literatúre býva niekedy nepresne označovaná aj ako írsko-škótska či keltská cirkev.

Nenásilná christianizácia keltských Írov sa pravdepodobne začala už v 1. polovici 5. stor. a najväčší podiel na nej mali misionári sv. Palladius (†medzi 457 – 461), ktorého poslal pápež Celestín I. ako prvého biskupa k írskym kresťanom (431), a predovšetkým sv. Patrik, ktorý počas 30-ročného pôsobenia rozšíril kresťanstvo na území celého Írska (za tradičný dátum začiatku jeho misie sa považuje rok 432), zaviedol episkopálny systém cirkevnej správy (biskupstvá) podľa rímskeho vzoru a zakladal kláštory (podľa tradície založil kláštor v Armaghu, ktorý je odvtedy hlavným duchovným centrom Írov; dnes v Severnom Írsku v Spojenom kráľovstve). V priebehu 6. stor. sa však v írskej cirkvi presadil tzv. kláštorný model cirkevnej správy: základnou bunkou cirkevnej organizácie, cirkevným centrom a hlavným strediskom náboženského života sa stal kláštor (írsky muintir) a najvyššou autoritou aj v oblasti cirkevnej správy jeho opát. Veľké kláštorné strediská si nezávisle od existujúcich biskupstiev zakladali vlastné organizačné štruktúry, tzv. kláštorné parochie (farnosti), ktoré boli roztrúsené po veľkých územiach a ktorých hranice na rozdiel od tradičných diecéz kopírujúcich hranice malých kráľovstiev (túath) neboli presne vymedzené. Ich podstatou bola filiálna závislosť medzi materským (zakladajúcim) kláštorom a menšími, podriadenými kláštormi, spolu tvorili tzv. kláštornú rodinu. Na čele kláštornej rodiny stál opát veľkého (materského) kláštora, ktorého autorite boli podriadení opáti dcérskych kláštorov, ako aj celé kláštorné spoločenstvo (mnísi, ale aj početní svetskí obyvatelia závislí od kláštora a pracujúci na jeho majetkoch). Hodnosť opáta bola v rodine zakladateľa kláštornej rodiny, ktorý vybavil kláštor majetkom, dedičná. Hoci zvyčajne nezastával funkciu biskupa, jeho hierarchické postavenie bolo vyššie; biskupom bol zvyčajne opátom vybraný a jemu podriadený mních, ktorý prijal biskupské svätenie a ktorého činnosť bola zúžená len na liturgické úkony, napr. na vysviacanie nových kostolov či kňazov spomedzi mníchov. K biskupskej konsekrácii mohlo dôjsť i za prítomnosti len jedného biskupa (rímska cirkev vyžadovala minimálne troch).

Duchovným základom írskeho monasticizmu bol asketický život mníchov (Írsko bolo nazývané aj Ostrov svätých) založený na špecifickej idei tzv. trojitého mučeníctva: biele, nekrvavé mučeníctvo (Íri nemali martýrov) sa spájalo so zavrhnutím všetkého, čo bolo človeku blízke a drahé, a so životom v kláštornom spoločenstve, zelené mučeníctvo s pokáním a umŕtvovaním tela a červené mučeníctvo so znášaním kríža a smrti s Kristom. Jednou z foriem cirkevného pokánia prevzatou zo staroírskeho práva bolo opustenie krajiny, čo sa stalo hlavnou motivačnou silou aktivít írskych misionárov (→ írske misie). Osobitým prejavom írskej cirkevnej praxe bola súkromná (ušná) spoveď. Opát kláštora bol povinný viesť každého mnícha v jeho rehoľnom živote a ako „duchovný priateľ“, ktorému mnísi vyznávali hriechy, udeľoval zodpovedajúce pokánie, čím sa ako spovedník stával priamym prostredníkom medzi človekom a Bohom. Výpočet záväzných trestov za jednotlivé priestupky, ktoré spočiatku platili iba pre mníchov a neskôr sa rozšírili i na laikov, obsahovali tzv. penitenciály (penitenciálne knihy). Život mníchov sa neriadil jednotnou, všeobecne záväznou regulou, každý kláštor (kláštorná rodina) mal vlastnú, zavedenú svojím zakladateľom; výnimkou bola Regula Monachorum zostavená sv. Kolumbánom ml., ktorá sa stala najrozšírenejšou z írskych regúl uplatňovaných v 6. – 8. stor. v írskych kláštoroch na kontinente. Ďalšie odlišnosti írskej cirkvi od rímskej sa týkali napr. podoby tonzúry, výpočtu datovania Veľkej noci, symboliky (→ keltský kríž) a i.

Írske kláštory však neboli len náboženskými, ale aj významnými kultúrnymi centrami a strediskami vzdelanosti. Jestvovali pri nich školy (nielen pre mníchov, ale aj pre laikov). Základom bolo štúdium Biblie a pestovanie biblickej exegézy a s tým súvisiace štúdium latinského jazyka (najmä gramatiky), ale aj rétoriky, poézie, geometrie a aritmetiky. V kláštorných skriptóriách sa prepisovali evanjeliá, žaltáre, liturgické knihy ap., ktoré boli bohato umelecky iluminované (→ anglo-írske výtvarné umenie, → iluminácia), rozvíjala sa náboženská poézia. Mnísi zaznamenávali v latinskom i v írskom jazyku ľudové rozprávania, poéziu, hrdinskú epiku, ako aj predkresťanské írske právne texty (→ írska literatúra), čím sa írske kláštory stali sprostredkovateľmi predkresťanských kultúrnych tradícií. Írske a latinské písomníctvo jestvovali vo vzájomnej symbióze a pôvodná, autochtónna keltská kultúra nezanikla, ale postupne sa včleňovala do nového kresťanského poriadku. Rozkvet monasticizmu v Írsku nastal v 6. stor., keď vzniklo veľké množstvo kláštorných stredísk, a vyvrcholil v 7. – 8. stor. v súvislosti s írskymi misiami na európskom kontinente. Vznikli kláštory Clonmacnoise (grófstvo Offaly; 548), Bangor (grófstvo Down, dnes Severné Írsko, územie Spojeného kráľovstva) a Glendalough (v grófstve Wicklow, asi 40 km južne od Dublinu), sv. Kolumbán st. (írsky Colum Cille) založil kláštory Durrow (grófstvo Laois) a Derry (na území dnešného mesta Londonderry, Severné Írsko) i kláštor na ostrove Iona (Škótsko), sv. Finnián z Clonardu (*470, †549), ktorý presadil myšlienku, aby sa samozrejmou súčasťou kláštorného života stalo štúdium svätých textov, kláštor Clonard (grófstvo Meath, 6. stor.) a sv. Aidan (†651) kláštor Lindisfarne (na ostrove Holy Island, Anglicko; 7. stor.).

Po všeobecnom morálnom a duchovnom úpadku v dôsledku nájazdov Vikingov (9. – 11. stor.) narastala potreba zreformovať írsku cirkev, pričom dôležitú úlohu zohrali kontakty s európskym kontinentom; írski misionári, ale aj pútnici do Ríma prinášali po návrate do Írska správy o rozsiahlej cirkevnej reforme prebiehajúcej na európskom kontinente (→ gregoriánska reforma). R. 1111 bol na celonárodnej synode v Ráith Bresaile (neďaleko Cashelu v grófstve Tipperary) prijatý plán diecéznej organizácie írskej cirkvi (Írsko bolo rozdelené na 24 biskupstiev, ktoré mali nahradiť dovtedajšiu kláštornú organizáciu), ktorá bola dokončená po synode v Kellse (1152) vysvätením štyroch arcibiskupov (pre arcidiecézy Armagh, Cashel, Tuam a Dublin), čo spolu s príchodom kontinentálnych reholí (začiatkom 12. stor. benediktínov, a najmä cisterciánov, ktorí 1142 založili kláštor Mellifont v grófstve Louth) viedlo k zjednoteniu írskej cirkevnej organizácie a liturgických praktík s rímskou, a tým aj k zániku samostatnej írskej cirkvi.

Text hesla

írska cirkev — ranokresťanská cirkev v Írsku približne v 5. – 12. stor., ktorá sa od rímskej odlišovala spôsobom cirkevnej organizácie, niektorými liturgickými praktikami a náboženskou symbolikou, neodlišovala sa však doktrínou. V literatúre býva niekedy nepresne označovaná aj ako írsko-škótska či keltská cirkev.

Nenásilná christianizácia keltských Írov sa pravdepodobne začala už v 1. polovici 5. stor. a najväčší podiel na nej mali misionári sv. Palladius (†medzi 457 – 461), ktorého poslal pápež Celestín I. ako prvého biskupa k írskym kresťanom (431), a predovšetkým sv. Patrik, ktorý počas 30-ročného pôsobenia rozšíril kresťanstvo na území celého Írska (za tradičný dátum začiatku jeho misie sa považuje rok 432), zaviedol episkopálny systém cirkevnej správy (biskupstvá) podľa rímskeho vzoru a zakladal kláštory (podľa tradície založil kláštor v Armaghu, ktorý je odvtedy hlavným duchovným centrom Írov; dnes v Severnom Írsku v Spojenom kráľovstve). V priebehu 6. stor. sa však v írskej cirkvi presadil tzv. kláštorný model cirkevnej správy: základnou bunkou cirkevnej organizácie, cirkevným centrom a hlavným strediskom náboženského života sa stal kláštor (írsky muintir) a najvyššou autoritou aj v oblasti cirkevnej správy jeho opát. Veľké kláštorné strediská si nezávisle od existujúcich biskupstiev zakladali vlastné organizačné štruktúry, tzv. kláštorné parochie (farnosti), ktoré boli roztrúsené po veľkých územiach a ktorých hranice na rozdiel od tradičných diecéz kopírujúcich hranice malých kráľovstiev (túath) neboli presne vymedzené. Ich podstatou bola filiálna závislosť medzi materským (zakladajúcim) kláštorom a menšími, podriadenými kláštormi, spolu tvorili tzv. kláštornú rodinu. Na čele kláštornej rodiny stál opát veľkého (materského) kláštora, ktorého autorite boli podriadení opáti dcérskych kláštorov, ako aj celé kláštorné spoločenstvo (mnísi, ale aj početní svetskí obyvatelia závislí od kláštora a pracujúci na jeho majetkoch). Hodnosť opáta bola v rodine zakladateľa kláštornej rodiny, ktorý vybavil kláštor majetkom, dedičná. Hoci zvyčajne nezastával funkciu biskupa, jeho hierarchické postavenie bolo vyššie; biskupom bol zvyčajne opátom vybraný a jemu podriadený mních, ktorý prijal biskupské svätenie a ktorého činnosť bola zúžená len na liturgické úkony, napr. na vysviacanie nových kostolov či kňazov spomedzi mníchov. K biskupskej konsekrácii mohlo dôjsť i za prítomnosti len jedného biskupa (rímska cirkev vyžadovala minimálne troch).

Duchovným základom írskeho monasticizmu bol asketický život mníchov (Írsko bolo nazývané aj Ostrov svätých) založený na špecifickej idei tzv. trojitého mučeníctva: biele, nekrvavé mučeníctvo (Íri nemali martýrov) sa spájalo so zavrhnutím všetkého, čo bolo človeku blízke a drahé, a so životom v kláštornom spoločenstve, zelené mučeníctvo s pokáním a umŕtvovaním tela a červené mučeníctvo so znášaním kríža a smrti s Kristom. Jednou z foriem cirkevného pokánia prevzatou zo staroírskeho práva bolo opustenie krajiny, čo sa stalo hlavnou motivačnou silou aktivít írskych misionárov (→ írske misie). Osobitým prejavom írskej cirkevnej praxe bola súkromná (ušná) spoveď. Opát kláštora bol povinný viesť každého mnícha v jeho rehoľnom živote a ako „duchovný priateľ“, ktorému mnísi vyznávali hriechy, udeľoval zodpovedajúce pokánie, čím sa ako spovedník stával priamym prostredníkom medzi človekom a Bohom. Výpočet záväzných trestov za jednotlivé priestupky, ktoré spočiatku platili iba pre mníchov a neskôr sa rozšírili i na laikov, obsahovali tzv. penitenciály (penitenciálne knihy). Život mníchov sa neriadil jednotnou, všeobecne záväznou regulou, každý kláštor (kláštorná rodina) mal vlastnú, zavedenú svojím zakladateľom; výnimkou bola Regula Monachorum zostavená sv. Kolumbánom ml., ktorá sa stala najrozšírenejšou z írskych regúl uplatňovaných v 6. – 8. stor. v írskych kláštoroch na kontinente. Ďalšie odlišnosti írskej cirkvi od rímskej sa týkali napr. podoby tonzúry, výpočtu datovania Veľkej noci, symboliky (→ keltský kríž) a i.

Írske kláštory však neboli len náboženskými, ale aj významnými kultúrnymi centrami a strediskami vzdelanosti. Jestvovali pri nich školy (nielen pre mníchov, ale aj pre laikov). Základom bolo štúdium Biblie a pestovanie biblickej exegézy a s tým súvisiace štúdium latinského jazyka (najmä gramatiky), ale aj rétoriky, poézie, geometrie a aritmetiky. V kláštorných skriptóriách sa prepisovali evanjeliá, žaltáre, liturgické knihy ap., ktoré boli bohato umelecky iluminované (→ anglo-írske výtvarné umenie, → iluminácia), rozvíjala sa náboženská poézia. Mnísi zaznamenávali v latinskom i v írskom jazyku ľudové rozprávania, poéziu, hrdinskú epiku, ako aj predkresťanské írske právne texty (→ írska literatúra), čím sa írske kláštory stali sprostredkovateľmi predkresťanských kultúrnych tradícií. Írske a latinské písomníctvo jestvovali vo vzájomnej symbióze a pôvodná, autochtónna keltská kultúra nezanikla, ale postupne sa včleňovala do nového kresťanského poriadku. Rozkvet monasticizmu v Írsku nastal v 6. stor., keď vzniklo veľké množstvo kláštorných stredísk, a vyvrcholil v 7. – 8. stor. v súvislosti s írskymi misiami na európskom kontinente. Vznikli kláštory Clonmacnoise (grófstvo Offaly; 548), Bangor (grófstvo Down, dnes Severné Írsko, územie Spojeného kráľovstva) a Glendalough (v grófstve Wicklow, asi 40 km južne od Dublinu), sv. Kolumbán st. (írsky Colum Cille) založil kláštory Durrow (grófstvo Laois) a Derry (na území dnešného mesta Londonderry, Severné Írsko) i kláštor na ostrove Iona (Škótsko), sv. Finnián z Clonardu (*470, †549), ktorý presadil myšlienku, aby sa samozrejmou súčasťou kláštorného života stalo štúdium svätých textov, kláštor Clonard (grófstvo Meath, 6. stor.) a sv. Aidan (†651) kláštor Lindisfarne (na ostrove Holy Island, Anglicko; 7. stor.).

Po všeobecnom morálnom a duchovnom úpadku v dôsledku nájazdov Vikingov (9. – 11. stor.) narastala potreba zreformovať írsku cirkev, pričom dôležitú úlohu zohrali kontakty s európskym kontinentom; írski misionári, ale aj pútnici do Ríma prinášali po návrate do Írska správy o rozsiahlej cirkevnej reforme prebiehajúcej na európskom kontinente (→ gregoriánska reforma). R. 1111 bol na celonárodnej synode v Ráith Bresaile (neďaleko Cashelu v grófstve Tipperary) prijatý plán diecéznej organizácie írskej cirkvi (Írsko bolo rozdelené na 24 biskupstiev, ktoré mali nahradiť dovtedajšiu kláštornú organizáciu), ktorá bola dokončená po synode v Kellse (1152) vysvätením štyroch arcibiskupov (pre arcidiecézy Armagh, Cashel, Tuam a Dublin), čo spolu s príchodom kontinentálnych reholí (začiatkom 12. stor. benediktínov, a najmä cisterciánov, ktorí 1142 založili kláštor Mellifont v grófstve Louth) viedlo k zjednoteniu írskej cirkevnej organizácie a liturgických praktík s rímskou, a tým aj k zániku samostatnej írskej cirkvi.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Írska cirkev [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-09-18]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/irska-cirkev-0