iránska architektúra

Text hesla

iránska architektúra — architektúra v Iráne od najstarších čias po súčasnosť. Delí sa na predislamskú (približne od obdobia neolitu do konca 7. stor. n. l.) a islamskú architektúru (od konca 7. stor. do súčasnosti). Už od svojich začiatkov sa vyznačuje originalitou, tvorivosťou i kontinuitou vývinu (napr. niektoré lokality boli obývané celé tisícročia). Charakteristické pre ňu je absorbovanie a tvorivé transformovanie rozličných vplyvov. Iránska architektúra mala v niektorých obdobiach značný vplyv na vývin architektúry v Strednej Ázii a v Indii.

Najstaršia doložená architektúra pochádza z obdobia neolitu (patrí k tzv. džarmskej kultúre, → Kal’at Džarmo). Vzhľadom na veľkú rozlohu Iránu a fragmentárne archeologické výskumy nie je zatiaľ možné presne stanoviť vývin architektúry v období neolitu a raného staroveku. Prvé stavby zdokumentované archeologickými vykopávkami sú z 2. pol. 8. tisícročia pred n. l. (pravdepodobne obytné stavby malých rozmerov z nepálených tehál v lokalite Gandž Dareh neďaleko Behistúnu). Hlavnými stavebnými materiálmi boli hlina, výnimočnejšie drevo (napr. jednoduché drevené obydlia obdĺžnikového pôdorysu v Tepe Guran, okolo pol. 7. tisícročia pred n. l.), steny interiérov boli niekedy pokryté farebnými omietkami. V 6. – 5. tisícročí sa začali v juhozáp. Iráne rozvíjať prvé mestá, napr. Džoga Míš a Súzy. Krátko po založení Súz bola v centre mesta vybudovaná terasa obrovských rozmerov určená pre hlavný mestský chrám. Architektúra zo 4. tisícročia pred n. l. v oblasti okolo Súz sa nezachovala, je známa len z vyobrazení na pečatných valčekoch (kresby jednoduchých opevnených chrámov zdobených rohmi zvierat).

Počas 4. tisícročia bola architektúra v juhozáp. Iráne ovplyvnená Mezopotámiou. Okolo 3200 pred n. l. bola vybudovaná malá citadela kruhového pôdorysu v Godin Tepe (lokalita osídlená od konca 6. tisícročia pred n. l.). Okolo 3000 pred n. l. Elamci (tzv. protoelamská civilizácia, 4. tisícročie – 2800 pred n. l.) založili hlavné mesto Anšan (dnes archeologická lokalita Tall-e Maljan, aj Tepe Maljan), kde boli odkryté zvyšky administratívnych stavieb, pravdepodobne palác so skladovými priestormi na prízemí a so stenami zdobenými freskami. Anšan sa stal opäť významným strediskom okolo 2000 pred n. l. Z tohto obdobia tam boli odkryté viaceré chrámy postavené z tehál i mestské hradby v dĺžke takmer 5 km.

Okolo 2000 pred n. l. vznikla aj nová obytná štvrť v Súzach. Domy aristokracie tam svojím usporiadaním pripomínajú kráľovský palác, pozostávajú z otvoreného centrálneho nádvoria, za ktorým sa nachádza veľká hala, z nej boli prístupné menšie obytné miestnosti zoskupované okolo menších dvorov. Takéto usporiadanie domu, ktoré pretrvalo len s malými obmenami až do novoveku, predstavuje tradičný typ iránskeho domu. V 18. stor. pred n. l. vznikli prírodné svätyne v Kuarangune a v Nakš-e Rustame, kde boli okolité skaly zdobené reliéfmi s náboženskými výjavmi. V 15. stor. pred n. l. bolo založené mesto Kabnak (dnes archeologická lokalita Haft Tepe v juhozáp. Iráne), kde archeológovia odkryli chrám boha Kirwašira prepojený s pohrebiskom; rituály sa odohrávali na otvorenom nádvorí, ku ktorému priliehali dve menšie svätyne. V meste sa nachádzal aj ďalší chrámový komplex, ktorý pozostával zo zikkuratu a z niekoľkých pravouhlých otvorených nádvorí obklopených miestnosťami obdĺžnikového pôdorysu. Steny chrámov boli zdobené bronzovými platňami a freskami. K najvýznamnejším pamiatkam elamskej architektúry patrí Džoga Zanbíl (Čoga Zanbíl), hradbami opevnený palácový a chrámový komplex (1979 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) so zikkuratom (2. pol. 14. stor. pred n. l. alebo okolo 1250 pred n. l., čiastočne zachovaný) a s niekoľkými menšími chrámami a palácmi. K významným stavbám patria aj stĺpové haly odkryté v Tepe Hasanlu (okolo 900 pred n. l.), predstavujúce prvý známy doklad využitia tohto stavebného typu (hypostylová audienčná hala), ktorý sa neskôr rozšíril a je charakteristický pre iránsku architektúru v období staroveku (v perzskej architektúre nazývaný apadana) a až do rozšírenia islamu. Rozsiahle obytné stavby v Tepe Hasanlu mali vstupný portikus, predsieň a rozsiahlu stĺpovú halu s dvoma radmi voľne stojacich drevených stĺpov podopierajúcich strechu.

K významným architektonickým pamiatkam z obdobia Médskej ríše patrí pevnosť Tepe Núš-e Džán (2. pol. 8. stor. pred n. l.) opevnená silnými hradbami. V jej vnútri sa zachovali zvyšky palácových miestností a skladov, o. i. aj rozľahlá stĺpová hala a zvyšky stavby krížového pôdorysu, ktorá je interpretovaná ako chrám ohňa (alebo ohňová svätyňa, okolo pol. 8. stor. – pol. 3. stor. pred n. l.). Fasády stavieb boli členené pilastrami. Niektoré miestnosti boli zaklenuté klenbami, ktoré boli vymurované z dlhých, mierne zakrivených nepálených tehál. Táto typicky iránska technika výstavby klenby sa uplatnila v perzskej aj v partskej architektúre. K typickým stavbám patrila aj médska pevnosť v Godin Tepe (8. – 6. stor. pred n. l.), kde boli počas archeologického výskumu odkryté viaceré stĺpové haly.

Perzská achajmenovská architektúra (približne pol. 6. stor. – 330 pred n. l.) predstavuje originálnu syntézu rozličných architektonických tradícií z obrovského územia Perzskej ríše. Okrem iného sa v nej prejavil silný vplyv gréckej antickej architektúry Iónie (→ grécka architektúra). Jej charakteristickými znakmi boli monumentalita, reprezentatívnosť, harmonické rozloženie stavebných hmôt a používanie kameňa. Typickým stavebným typom bola hypostylová audienčná hala apadana, výrazným prvkom architektúry bohatá sochárska výzdoba (polychrómované reliéfy). K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby v Pasargadách (založené okolo 546 pred n. l., 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), prvom hlavnom meste Perzskej ríše. Okrem jednoduchej hrobky Kýra II. Veľkého stojacej na niekoľkostupňovej podnoži (okolo 530 pred n. l.) sa tam pôvodne nachádzalo aj viacero palácov obklopených záhradami s vodnými kanálmi. Vrcholným príkladom perzskej architektúry je hlavné kultové centrum Perzskej ríše Perzepolis (1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V blízkosti Perzepolisu sa v lokalite Nakš-e Rustam nachádzajú hrobky Achajmenovcov (5. – 4. stor. pred n. l.) vytesané do skaly. Ich fasády majú tvar kríža (tzv. perzský kríž), v strede ktorého sa nachádza vstup do samotnej hrobovej komory, kde bol pôvodne umiestnený panovníkov sarkofág. Horizontálna časť fasády predstavuje stĺpový portikus. Predpokladá sa, že znázorňuje nezachované fasády palácov v Perzepolise. Sakrálne stavby sa zachovali len výnimočne. Pravdepodobne v tomto období sa prvýkrát uplatnil iránsky typ chrámu, ktorého jadro tvorila svätyňa (cella) so štyrmi stĺpmi. V strede svätyne, ktorá bola prístupná stĺpovým portikom, sa nachádzalo pódium (pravdepodobne slúžilo ako oltár) a na jej vonkajších stranách tri chodby. Tento typ bol rozšírený až do 3. stor. n. l. a ovplyvnil aj sakrálne stavby sásánovskej architektúry. R. 330 pred n. l. sa v iránskej architektúre začal prejavovať vplyv helenizmu. V 1. pol. 3. stor. pred n. l. založili Seleukovci niekoľko miest pri významných obchodných cestách v sev. Iráne. Pre neskoršie prestavby je však veľmi ťažké identifikovať stavby z tohto obdobia a odlíšiť ich od partskej a sásánovskej architektúry. Architektúra Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.) na území Iránu nadviazala na predošlý vývin. Objav rýchloschnúcej sadrovej malty v 1. stor. n. l. v Mezopotámii umožnil konštrukciu valenej lomenej klenby veľkých rozmerov, čo sa uplatnilo v charakteristickom stavebnom type iránskej architektúry, v íváne (zaklenutej miestnosti alebo stavbe s jednou stranou otvorenou obvykle do dvora) obľúbenom aj v sásánovskej, aj v islamskej architektúre a používanom až do 20. stor.

V období vlády Sásánovcov (224 – 651) sa rozšíril nový štýl architektúry aj výtvarného umenia. Sásánovská architektúra nadviazala na perzské achajmenovské stavby i na architektúru starovekého Egypta (napr. využívanie tzv. egyptskej rímsy vysunutej smerom von). Obľúbené boli stavby budované z kameňa a zo špeciálnej malty, ktorých steny boli pokryté dekoratívne vyrezávanými a polychrómovanými štukami. V neskorom sásánovskom období sa rozšírilo používanie vypaľovaných tehál, ktoré umožnilo budovať valené lomené klenby veľkých rozmerov bez vystuženia. K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby vo Fírúzábáde, ktorý okolo 208 n. l. založil kráľ Ardašír I. V interiéroch kráľovských palácov sa po prvýkrát uplatnili trompy (podporný prvok klenby v rohoch miestnosti) podporujúce kupolu, umožňujúce zaklenúť štvorcový priestor. R. 266 n. l. založil Šáhpúr I. mesto Bišápúr, ktoré malo približne pravouhlý pôdorys so sieťou pravouhlo sa pretínajúcich ulíc, s kráľovskými palácmi a so štvorcovým chrámom ohňa, opevnené bolo hradbami zosilnenými baštami kruhového pôdorysu. Charakteristickým typom sásánovskej sakrálnej architektúry bola voľne stojaca otvorená svätyňa, tzv. čahár (zoroastristický ohňový chrám), ktorá pozostávala z kupoly a arkád. Stavba bola zo štyroch strán otvorená, centrálna kupola zastrešovala priestor, kde horel oheň. Uplatnil sa aj typ malej uzatvorenej svätyne (ohňový chrám, perzsky ataš kade) s oltárom, na ktorom horel oheň udržiavaný kňazmi, s vedľajšími ambitmi alebo s miestnosťami, ktoré sa pravdepodobne využívali ako modlitebne. Sásánovská architektúra významne ovplyvnila islamskú architektúru, ktorá z nej v ranom období svojho vývinu prevzala viaceré prvky (napr. audienčná hala zaklenutá kupolou, umiestnená priamo za ívánom). Irán bol jednou z kľúčových oblastí z hľadiska vývinu islamskej architektúry i výtvarného umenia.

Islamská architektúra v Iráne (približne od 7. stor. do súčasnosti) je výnimočná svojou originalitou (→ islamská architektúra). Jednotlivé obdobia jej vývinu, ktoré sa obvykle označujú podľa vládnucich dynastií, na seba plynulo nadväzovali. Jej niektoré prvky (napr. mukkarny, glazované obklady, rozličné druhy klenieb a i.) alebo typy sa rozšírili v celom islamskom svete, významne ovplyvnila najmä architektúru v Strednej Ázii, Uzbekistane, Turkménsku, Afganistane i v Kazachstane a islamskú architektúru v Indii. Vzhľadom na nedostatok kvalitného stavebného dreva a kameňa bola najpoužívanejším materiálom tehla (nepálená aj pálená), čo spôsobilo vývin rozličných techník zaklenutia priestorov. Približne od pol. 13. stor. sa rozšírili glazované obklady architektúry. Typickým bolo aj uplatnenie písma pri výzdobe architektúry (tzv. kaligrafický alebo epigrafický ornament). Väčšina najvýznamnejších stavieb (nielen náboženských) bola priamo iniciovaná panovníkmi alebo vysokými svetskými hodnostármi ako vyjadrenie ich zbožnosti a moci. Hlavným stavebným typom bola mešita. Rozšírené boli aj madrasa (vyššia náboženská škola) a chánika (závija), stavali sa aj charitatívne inštitúcie, napr. nemocnice, kuchyne a špeciálne výdajne jedla a pitnej vody pre chudobných (pitné fontány). Mimoriadne postavenie mala od začiatku 10. stor. funerálna architektúra (monumentálna hrobka – mauzóleum). K najrozšírenejším typom profánnej architektúry patrili karavanserail (útulok alebo ubytovňa pre karavány a cestujúcich). Stavali sa aj sklady, tržnice a kryté trhoviská (bazár, napr. bazár v Tabríze, jeden z najväčších a najstarších v islamskom svete, budovaný od 12. stor., 2010 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Z fortifikačnej architektúry vynikli opevnené citadely a pevnosti (pevnosť Arg-e Bam v meste Bam, založená v 6. – 4. stor. pred n. l., budovaná v 7. – 11. stor., 2003 zničená zemetrasením, následne zreštaurovaná, 2004 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Paláce sa zachovali len výnimočne. Významné postavenie mala aj inžinierska architektúra, najmä výstavba mostov.

Silné lokálne architektonické tradície ovplyvnili architektúru najmä v prvých storočiach po rozšírení islamu. Z raného obdobia (7. – 10. stor.) sa však vzhľadom na neskoršie prestavby, vojny i časté zemetrasenia zachovalo len málo pamiatok. K najstarším patria mešita Tari Cháne v Damghane (8. – 9. stor.), ktorá je kópiou hlavnej mešity v Medine, i Piatková mešita (Džámí masdžid) v Ná’íne (pol. 10. stor.), kde sa nachádza aj jeden z najstarších minaretov celej islamskej architektúry.

Významnou umeleckou oblasťou sa Irán stal počas vlády dynastie Sámánovcov (864 – 1005) a Seldžukovcov (1038 – 1157). Ako konštrukčný prvok i ako dekor sa používali kvalitné pálené tehly, pokračovalo zdokonaľovanie techniky konštruovania tehlových klenieb i hľadanie nových metód podpory klenby. Počas vlády Seldžukovcov bol najvýznamnejším centrom iránskej architektúry Isfahán, v ktorom panovníci iniciovali vznik viacerých stavieb. Od pol. 11. stor. sa pri stavbe mešity uplatnil pôdorysný plán s pravouhlým otvoreným ústredným dvorom a so štyrmi vysokými ívánmi (každý v strede jednej strany dvora). Jadrom mešity bola miestnosť s mihrábom zaklenutá kupolou, vchod do nej tvoril jeden z ívánov. Dvor bol obyčajne obkolesený arkádou. Tento typ mešity (tzv. štandardný plán iránskej mešity) sa rozšíril v celom Iráne. Typickou súčasťou mešity sa od 11. stor. stali aj štíhle minarety, k najvýznamnejším pamiatkam patria hlavná mešita v Isfaháne (Piatková mešita, Džámí masdžid, založená okolo 771, prestavaná v 80. rokoch 11. stor. a na začiatku 12. stor., veľká kupolová sieň okolo 1086 – 87, tzv. severná kupolová sieň 1088 – 89) a mešita v Kazvíne (Piatková mešita, Džámí masdžid, zaklenutá sieň pristavaná 1106 – 16). Pôdorysný plán s dvorom so 4 ívánmi sa uplatnil aj pri stavbe palácov i karavanserailov v celom Iráne i v Strednej Ázii. Stavali sa aj mauzóleá a hrobky významných osobností náboženského a politického života. Od 10. stor. to boli pomerne jednoduché stavby centrálneho pôdorysu zaklenuté kupolou (tzv. baldachýnový typ, napr. Mauzóleum dvanástich imámov v Jazde, 1037 – 38), od začiatku 11. stor. mohli mať aj podobu veže (Gunbád-i Kábus pri Gorgáne, 1006 – 07). Vznikali aj rozsiahle sakrálne komplexy, v ktorých sa nachádzalo viacero hrobiek významných náboženských osobností (napr. svätyňa okolo hrobov kalifa Hárúna ar-Rašída a imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od začiatku 9. stor., viackrát prestavaná).

V období vlády dynastie Ílchánov (1256 – 1353) nadviazala architektúra na starší vývin (typy budov, konštrukcia, pôdorysné usporiadanie, materiály), obsahovala však aj nové prvky (zdôrazňovanie vertikality, predlžovanie proporcií, intenzívnejšie využívanie farieb – keramické obklady). Pokračoval vývin nových spôsobov zaklenutia priestoru (nové typy rebrových klenieb, dvojplášťová kupola). Architekti riešili najmä problém zaklenutia pravouhlých priestorov, steny doplnili oknami a otvormi, ktoré umožnili prúdenie svetla a vzduchu a výrazne odľahčili hmotu stavby. Proporcie i stavebné formy sa stali elegantnejšími (napr. monumentálny portál s dvoma minaretmi Piatkovej mešity, Džámí masdžid, okolo 1325 v Isfaháne). Okrem mešity s otvoreným dvorom so štyrmi ívánmi (k najlepšie zachovaným príkladom patrí Piatková mešita, Džámí masdžid, vo Varamine, 1322 – 26) sa v severozáp. Iráne stavali aj hypostylové mešity bez dvora. Pôdorysný plán so štyrmi ívánmi okolo dvora sa uplatnil aj v madrasách a v chánikách (napr. Madrasa-e Imám v Isfaháne, 1354). Stavby mauzóleí nadviazali na staršie vzory. Bohatí patróni, najmä panovníci a ich ministri, dávali budovať rozsiahle funerálne komplexy, ktorých súčasťou boli okrem hrobky aj nemocnice, útulky, modlitebne, priestory na výučbu Koránu a i. (mauzóleum ílchána Öldžejtüa v Sultáníji, 1305 – 15, 2005 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Rozsiahle architektonické komplexy sa budovali aj okolo hrobiek súfijských svätcov (mauzóleum Abd as-Samada Isfaháního v meste Natanz, 1307 – 08), ich súčasťou boli rozličné charitatívne inštitúcie. Paláce sa nezachovali, čiastočne sú známe z literárnych opisov. Zvyčajne sa stavali z dreva alebo z tehál (pozostatky paláca postaveného okolo 1275 na mieste významnej sásánovskej zoroastristickej svätyne zo 6. stor. v archeologickej lokalite Tacht-e Sulejmán v severozáp. Iráne, 2003 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), opevnené boli hradbami z nepálenej hliny. V súvislosti s ekonomickými reformami a obnovou obchodných ciest sa na konci 13. stor. rozšírilo budovanie karavanserailov s pravouhlým pôdorysom, monumentálnym portálom a miestnosťami pravidelne zoskupenými okolo centrálnej haly. K ďalším pozoruhodným stavbám patrí napr. observatórium v meste Marágheh (1258), ktoré tvorilo viacero vežovitých stavieb s pozorovacími plošinami na streche pokrytých glazovaným obkladom.

Významné architektonické diela vznikli počas vlády dynastie Timúrovcov (1370 – 1506). V súvislosti s rozkvetom výtvarného umenia a architektúry sa toto obdobie označuje aj ako timúrovská renesancia. V Iráne sa však zachovalo len málo pamiatok. K najvýznamnejším patrí mešita v Mašhade (Masdžid-e Gauharšád, okolo 1418, s výnimočnými glazovanými obkladmi, dnes súčasť svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá), k významným príkladom patria aj Piatková mešita (Džámí masdžid) v Jazde (12. stor., prestavaná 1324 – 65) so vstupným portálom s dvoma minaretmi a madrasa al-Gijásíjja v Čárgirde (1438 – 44). K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam z 15. stor. v záp. Iráne patrí Modrá mešita v Tabríze (1465), ktorá bola súčasťou väčšieho komplexu náboženských a charitatívnych budov.

Počas vlády dynastie Safíjovcov (1501 – 1736) sa rozvíjali a zdokonaľovali staršie architektonické tradície. Bol vytvorený dvorský štýl vyznačujúci sa rafinovanosťou hraničiacou s teatrálnosťou, ale aj prehľadnosťou a mimoriadnou senzitivitou, v ktorom sa prejavuje aj snaha o racionálne usporiadanie stavby (komplexu budov alebo mesta), ktoré vyplýva z funkcie. Dvorský štýl sa rozšíril v celej safíjovskej ríši. V náboženskej architektúre sa ako stavebný materiál používali tehly, steny interiérov i exteriérov sa pokrývali keramickým glazovaným obkladom s jemne stvárneným ornamentom. Paláce mali obvykle drevený hypostylový portikus a v interiéri bývali zdobené maľbami s figurálnymi námetmi čerpajúcimi zo súdobej knižnej miniatúry. V 16. stor. boli mnohé staršie stavby zreštaurované a ich výzdoba bola obnovená, viaceré svätyne boli zväčšené prístavbami (Kazvín, Ardabíl). Rozsiahla stavebná aktivita nastala v období vlády šáha Abbása I. Veľkého (1587 – 1629), ktorý 1597 – 98 preniesol hlavné mesto ríše do Isfahánu a bol významným iniciátorom a donátorom viacerých stavieb. Isfahán bol prestavaný podľa nového urbanistického plánu, v centre vzniklo obrovské pravouhlé námestie (mejdán, 1590 – 1602; nazývané Imámovo námestie, Mejdán-e imám, aj Nakš-e džahán, pôvodný názov Mejdán-e šáh) po celom obvode obkolesené dvojpodlažnou arkádou. Okolo námestia boli postavené významné budovy (mešita Masdžid-e imám, 1611-okolo 1630; mešita šejka Lutfulláha, 1603 – 19; Šáhov palác, Álí Kápú, 1597 – 1660). Zámerom architektov bolo vytvoriť ideálne mesto, v ktorom by mohli žiť v mieri rozličné náboženské, etnické a sociálne komunity (1979 bolo námestie s priľahlými stavbami zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Podobne výnimočný urbanistický koncept bol realizovaný 1596 – 1606 aj pri prestavbe centra Kermánu, kde vzniklo množstvo verejných budov harmonicky usporiadaných okolo veľkého námestia (mejdán). V 17. stor. bolo vybudovaných aj niekoľkých kráľovských palácov v Isfaháne (Čehel Sotún, Palác 40 stĺpov, od 1647, zachoval sa z neho len stĺpový portikus a ceremoniálny pavilón zo začiatku 18. stor.; palác Hašt Behešt, Osem rajov, od 1666). Vrchol dosiahla stavba mostov, ktoré boli poňaté nielen ako čisto funkčné stavby, ale aj ako náročne stvárnené umelecké diela (dvojpodlažný most Chádžú v Isfaháne, 1650). Vzniklo aj množstvo akvaduktov, nové typy cisterien a iných hospodárskych stavieb (napr. vežovité holubníky v Isfaháne, 17. stor.; špeciálne stavby určené na skladovanie ľadu).

V 18. stor. počas vlády dynastie Zandovcov (1750 – 94) bolo významným centrom architektúry ich sídelné mesto Širáz, kde najvýznamnejšie verejné budovy (mešita Masdžid-e Vakíl, od 1766; opevnená citadela Karíma Chána Zanda, 1766 – 67) boli postavené okolo mejdánu podobne ako v predchádzajúcom období.

Počas vlády dynastie Kádžárovcov (1794 – 1925) nastal postupný prechod od tradičnej k modernej architektúre. Záujem architektov sa sústredil na stvárnenie fasády, čím nadviazali na safíjovské obdobie. Profánnu architektúru výrazne ovplyvnili európske architektonické štýly, najmä neoklasicizmus. Tzv. imperiálny štýl tohto obdobia (označovaný aj ako tzv. kádžárovský alebo iránsky barok), ktorý kombinoval tradičné iránske a európske architektonické formy, sa najvýraznejšie prejavil v profánnej architektúre (paláce, súkromné domy, verejné stavby). Stavebné formy ostali tradičné, vyvíjali a zdokonaľovali sa skôr spôsoby zdobenia stavieb (jemný ornamentálny dekor, zmysel pre rafinovane poňatý detail). V ornamentike sa dokonca vyskytli motívy prevzaté z čínskeho výtvarného umenia. Uplatnili sa keramické obklady, leštený kameň i kamenné reliéfy, vo výzdobe interiérov mozaiky vytvorené z drobných kúskov zrkadiel alebo zo skla. K najvýznamnejším príkladom patria paláce v Teheráne (palác Golestán, komplex budov založený v 16. stor. v safíjovskom období, väčšina stavieb pochádza z 2. pol. 19. stor., do iránskej islamskej revolúcie 1979 oficiálny vládny palác panovníkov, dnes múzeum). Ako špeciálny typ verejných stavieb sa v mestách stavali monumentálne bohato zdobené brány (Semnán, 19. stor., a Bagh-e Melli, 1906 v Teheráne). K významným príkladom patria aj viaceré súkromné rezidencie v Kášáne (napr. rezidencia Borudžerdiovcov, 2. pol. 19. stor., dnes múzeum) tvorené sústavou vnútorných dvorov s miestnosťami po obvode. Ich interiéry a vo výnimočných prípadoch aj exteriéry vynikajú náročne stvárnenou výzdobou (najmä štuky a fresky, napr. rezidencia rodiny Tabátabá’íovcov v Kášáne, 40. roky 19. stor.). Okrem náročne stvárnenej výzdoby sú charakteristickým prvkom týchto rezidencií veže, ktoré slúžili ako zachytávače vetra (počas horúčav ochladzovali interiér domu, horná časť s čiastočne otvorenou stĺpovou konštrukciou zachytávala vietor a dutým telom veže ho privádzala dolu do interiéru). V sakrálnej architektúre sa uplatnilo len veľmi málo inovácií. Mnohé staršie mešity boli upravované a reštaurované (napr. svoju dnešnú podobu získal architektonický komplex svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od 1818; mešita Džámí masdžid v Kumme, založená okolo 1350, obnovená v 19. stor.). K významným príkladom patria aj mešita a madrasa Ághá Bozorg v Kášáne (1846 – 51) so vstupným portálom bohato zdobeným keramickými obkladmi a mešita Masdžid-e Násir ol-Molk v Širáze (1888).

V 20. stor. modernizácia iránskej architektúry pokračovala, a to najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa pri stavbe a rozširovaní miest uplatňovali moderné urbanistické koncepcie. Rozšírila sa masová výstavba obytných domov, čím väčšina miest postupne stratila tradičný charakter. Napriek tomu sa však aj v modernej architektúre uplatňovali určité tradičné prvky. V 2. pol. 20. stor. sa výraznejšie presadila architektúra moderny. V 60. rokoch 20. stor. bola iránska architektúra ovplyvnená súdobou svetovou architektúrou. K významným architektom 2. pol. 20. stor. patril Náder Ardalan (*1939; 1979 založil v USA architektonické štúdio Ardalan Associates), ktorého tvorba je výrazne ovplyvnená iránskou architektúrou rozličných období (napr. pri niektorých stavbách využil aj tradičné architektonické techniky). K jeho najvýznamnejším dielam patria Iránske centrum manažérskych štúdií (1972 – 75) a Teheránske centrum hudobných slávností (1978 – 79, komplex budov, odborným konzultantom bol H. von Karajan), obidve v Teheráne. Významným architektom je aj Kamran Diba (*1937), ktorý 1969 – 77 spolu s N. Ardalanom navrhol budovu Múzea moderného umenia v Teheráne. K jeho najvýznamnejším dielam patria urbanistická koncepcia mesta Šúštar (1974 – 80) a areál Univerzity šáhida Čamrána (nazývaná aj Džondi Šápur) v Ahváze (1968 – 78). Významnou stavbou je aj monumentálny pamätník Veža slobody (Bordž-e ázádí) v Teheráne (1971, pôvodný názov Šahjád), ktorý navrhol architekt Hossein Amanat (*1942). V 80. rokoch 20. stor. pokračoval architektonický trend, ktorý čerpal z tradičnej architektúry a zároveň využíval súdobé konštrukčné prostriedky, architektúra tohto obdobia sa však vyznačovala značným konzervativizmom. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálny komplex mauzólea ajatolláha Chomejního v Teheráne (od 1989). Od pol. 90. rokov 20. stor. postupne nastávalo značné uvoľnenie, ktoré sa prejavilo aj výraznejším prenikaním súdobých svetových architektonických trendov do pomerne konzervatívneho a tradicionalisticky zameraného prostredia. K najvýznamnejším súčasným iránskym architektom patril Sejed Hadi Mirmiran (*1945, †2006). Na modernizácii iránskej architektúry sa významnou mierou podieľal Iradž Kalantari Talegani (*1938), ktorý navrhol napr. obytný a polyfunkčný komplex Bordž-e Mollá Sadrá v Teheráne (1991). Štýl jeho stavieb je silno ovplyvnený európskym funkcionalizmom (budova iránskeho veľvyslanectva v Tbilisi, 2001). K najvýznamnejším súčasným stavbám patrí televízna veža Bordž-e Milád v Teheráne (2000 – 08), jedna z najvyšších televíznych veží sveta a symbol moderného Teheránu.

Text hesla

iránska architektúra — architektúra v Iráne od najstarších čias po súčasnosť. Delí sa na predislamskú (približne od obdobia neolitu do konca 7. stor. n. l.) a islamskú architektúru (od konca 7. stor. do súčasnosti). Už od svojich začiatkov sa vyznačuje originalitou, tvorivosťou i kontinuitou vývinu (napr. niektoré lokality boli obývané celé tisícročia). Charakteristické pre ňu je absorbovanie a tvorivé transformovanie rozličných vplyvov. Iránska architektúra mala v niektorých obdobiach značný vplyv na vývin architektúry v Strednej Ázii a v Indii.

Najstaršia doložená architektúra pochádza z obdobia neolitu (patrí k tzv. džarmskej kultúre, → Kal’at Džarmo). Vzhľadom na veľkú rozlohu Iránu a fragmentárne archeologické výskumy nie je zatiaľ možné presne stanoviť vývin architektúry v období neolitu a raného staroveku. Prvé stavby zdokumentované archeologickými vykopávkami sú z 2. pol. 8. tisícročia pred n. l. (pravdepodobne obytné stavby malých rozmerov z nepálených tehál v lokalite Gandž Dareh neďaleko Behistúnu). Hlavnými stavebnými materiálmi boli hlina, výnimočnejšie drevo (napr. jednoduché drevené obydlia obdĺžnikového pôdorysu v Tepe Guran, okolo pol. 7. tisícročia pred n. l.), steny interiérov boli niekedy pokryté farebnými omietkami. V 6. – 5. tisícročí sa začali v juhozáp. Iráne rozvíjať prvé mestá, napr. Džoga Míš a Súzy. Krátko po založení Súz bola v centre mesta vybudovaná terasa obrovských rozmerov určená pre hlavný mestský chrám. Architektúra zo 4. tisícročia pred n. l. v oblasti okolo Súz sa nezachovala, je známa len z vyobrazení na pečatných valčekoch (kresby jednoduchých opevnených chrámov zdobených rohmi zvierat).

Počas 4. tisícročia bola architektúra v juhozáp. Iráne ovplyvnená Mezopotámiou. Okolo 3200 pred n. l. bola vybudovaná malá citadela kruhového pôdorysu v Godin Tepe (lokalita osídlená od konca 6. tisícročia pred n. l.). Okolo 3000 pred n. l. Elamci (tzv. protoelamská civilizácia, 4. tisícročie – 2800 pred n. l.) založili hlavné mesto Anšan (dnes archeologická lokalita Tall-e Maljan, aj Tepe Maljan), kde boli odkryté zvyšky administratívnych stavieb, pravdepodobne palác so skladovými priestormi na prízemí a so stenami zdobenými freskami. Anšan sa stal opäť významným strediskom okolo 2000 pred n. l. Z tohto obdobia tam boli odkryté viaceré chrámy postavené z tehál i mestské hradby v dĺžke takmer 5 km.

Okolo 2000 pred n. l. vznikla aj nová obytná štvrť v Súzach. Domy aristokracie tam svojím usporiadaním pripomínajú kráľovský palác, pozostávajú z otvoreného centrálneho nádvoria, za ktorým sa nachádza veľká hala, z nej boli prístupné menšie obytné miestnosti zoskupované okolo menších dvorov. Takéto usporiadanie domu, ktoré pretrvalo len s malými obmenami až do novoveku, predstavuje tradičný typ iránskeho domu. V 18. stor. pred n. l. vznikli prírodné svätyne v Kuarangune a v Nakš-e Rustame, kde boli okolité skaly zdobené reliéfmi s náboženskými výjavmi. V 15. stor. pred n. l. bolo založené mesto Kabnak (dnes archeologická lokalita Haft Tepe v juhozáp. Iráne), kde archeológovia odkryli chrám boha Kirwašira prepojený s pohrebiskom; rituály sa odohrávali na otvorenom nádvorí, ku ktorému priliehali dve menšie svätyne. V meste sa nachádzal aj ďalší chrámový komplex, ktorý pozostával zo zikkuratu a z niekoľkých pravouhlých otvorených nádvorí obklopených miestnosťami obdĺžnikového pôdorysu. Steny chrámov boli zdobené bronzovými platňami a freskami. K najvýznamnejším pamiatkam elamskej architektúry patrí Džoga Zanbíl (Čoga Zanbíl), hradbami opevnený palácový a chrámový komplex (1979 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) so zikkuratom (2. pol. 14. stor. pred n. l. alebo okolo 1250 pred n. l., čiastočne zachovaný) a s niekoľkými menšími chrámami a palácmi. K významným stavbám patria aj stĺpové haly odkryté v Tepe Hasanlu (okolo 900 pred n. l.), predstavujúce prvý známy doklad využitia tohto stavebného typu (hypostylová audienčná hala), ktorý sa neskôr rozšíril a je charakteristický pre iránsku architektúru v období staroveku (v perzskej architektúre nazývaný apadana) a až do rozšírenia islamu. Rozsiahle obytné stavby v Tepe Hasanlu mali vstupný portikus, predsieň a rozsiahlu stĺpovú halu s dvoma radmi voľne stojacich drevených stĺpov podopierajúcich strechu.

K významným architektonickým pamiatkam z obdobia Médskej ríše patrí pevnosť Tepe Núš-e Džán (2. pol. 8. stor. pred n. l.) opevnená silnými hradbami. V jej vnútri sa zachovali zvyšky palácových miestností a skladov, o. i. aj rozľahlá stĺpová hala a zvyšky stavby krížového pôdorysu, ktorá je interpretovaná ako chrám ohňa (alebo ohňová svätyňa, okolo pol. 8. stor. – pol. 3. stor. pred n. l.). Fasády stavieb boli členené pilastrami. Niektoré miestnosti boli zaklenuté klenbami, ktoré boli vymurované z dlhých, mierne zakrivených nepálených tehál. Táto typicky iránska technika výstavby klenby sa uplatnila v perzskej aj v partskej architektúre. K typickým stavbám patrila aj médska pevnosť v Godin Tepe (8. – 6. stor. pred n. l.), kde boli počas archeologického výskumu odkryté viaceré stĺpové haly.

Perzská achajmenovská architektúra (približne pol. 6. stor. – 330 pred n. l.) predstavuje originálnu syntézu rozličných architektonických tradícií z obrovského územia Perzskej ríše. Okrem iného sa v nej prejavil silný vplyv gréckej antickej architektúry Iónie (→ grécka architektúra). Jej charakteristickými znakmi boli monumentalita, reprezentatívnosť, harmonické rozloženie stavebných hmôt a používanie kameňa. Typickým stavebným typom bola hypostylová audienčná hala apadana, výrazným prvkom architektúry bohatá sochárska výzdoba (polychrómované reliéfy). K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby v Pasargadách (založené okolo 546 pred n. l., 2004 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), prvom hlavnom meste Perzskej ríše. Okrem jednoduchej hrobky Kýra II. Veľkého stojacej na niekoľkostupňovej podnoži (okolo 530 pred n. l.) sa tam pôvodne nachádzalo aj viacero palácov obklopených záhradami s vodnými kanálmi. Vrcholným príkladom perzskej architektúry je hlavné kultové centrum Perzskej ríše Perzepolis (1979 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V blízkosti Perzepolisu sa v lokalite Nakš-e Rustam nachádzajú hrobky Achajmenovcov (5. – 4. stor. pred n. l.) vytesané do skaly. Ich fasády majú tvar kríža (tzv. perzský kríž), v strede ktorého sa nachádza vstup do samotnej hrobovej komory, kde bol pôvodne umiestnený panovníkov sarkofág. Horizontálna časť fasády predstavuje stĺpový portikus. Predpokladá sa, že znázorňuje nezachované fasády palácov v Perzepolise. Sakrálne stavby sa zachovali len výnimočne. Pravdepodobne v tomto období sa prvýkrát uplatnil iránsky typ chrámu, ktorého jadro tvorila svätyňa (cella) so štyrmi stĺpmi. V strede svätyne, ktorá bola prístupná stĺpovým portikom, sa nachádzalo pódium (pravdepodobne slúžilo ako oltár) a na jej vonkajších stranách tri chodby. Tento typ bol rozšírený až do 3. stor. n. l. a ovplyvnil aj sakrálne stavby sásánovskej architektúry. R. 330 pred n. l. sa v iránskej architektúre začal prejavovať vplyv helenizmu. V 1. pol. 3. stor. pred n. l. založili Seleukovci niekoľko miest pri významných obchodných cestách v sev. Iráne. Pre neskoršie prestavby je však veľmi ťažké identifikovať stavby z tohto obdobia a odlíšiť ich od partskej a sásánovskej architektúry. Architektúra Partskej ríše (250 pred n. l. – 224 n. l.) na území Iránu nadviazala na predošlý vývin. Objav rýchloschnúcej sadrovej malty v 1. stor. n. l. v Mezopotámii umožnil konštrukciu valenej lomenej klenby veľkých rozmerov, čo sa uplatnilo v charakteristickom stavebnom type iránskej architektúry, v íváne (zaklenutej miestnosti alebo stavbe s jednou stranou otvorenou obvykle do dvora) obľúbenom aj v sásánovskej, aj v islamskej architektúre a používanom až do 20. stor.

V období vlády Sásánovcov (224 – 651) sa rozšíril nový štýl architektúry aj výtvarného umenia. Sásánovská architektúra nadviazala na perzské achajmenovské stavby i na architektúru starovekého Egypta (napr. využívanie tzv. egyptskej rímsy vysunutej smerom von). Obľúbené boli stavby budované z kameňa a zo špeciálnej malty, ktorých steny boli pokryté dekoratívne vyrezávanými a polychrómovanými štukami. V neskorom sásánovskom období sa rozšírilo používanie vypaľovaných tehál, ktoré umožnilo budovať valené lomené klenby veľkých rozmerov bez vystuženia. K najvýznamnejším pamiatkam patria stavby vo Fírúzábáde, ktorý okolo 208 n. l. založil kráľ Ardašír I. V interiéroch kráľovských palácov sa po prvýkrát uplatnili trompy (podporný prvok klenby v rohoch miestnosti) podporujúce kupolu, umožňujúce zaklenúť štvorcový priestor. R. 266 n. l. založil Šáhpúr I. mesto Bišápúr, ktoré malo približne pravouhlý pôdorys so sieťou pravouhlo sa pretínajúcich ulíc, s kráľovskými palácmi a so štvorcovým chrámom ohňa, opevnené bolo hradbami zosilnenými baštami kruhového pôdorysu. Charakteristickým typom sásánovskej sakrálnej architektúry bola voľne stojaca otvorená svätyňa, tzv. čahár (zoroastristický ohňový chrám), ktorá pozostávala z kupoly a arkád. Stavba bola zo štyroch strán otvorená, centrálna kupola zastrešovala priestor, kde horel oheň. Uplatnil sa aj typ malej uzatvorenej svätyne (ohňový chrám, perzsky ataš kade) s oltárom, na ktorom horel oheň udržiavaný kňazmi, s vedľajšími ambitmi alebo s miestnosťami, ktoré sa pravdepodobne využívali ako modlitebne. Sásánovská architektúra významne ovplyvnila islamskú architektúru, ktorá z nej v ranom období svojho vývinu prevzala viaceré prvky (napr. audienčná hala zaklenutá kupolou, umiestnená priamo za ívánom). Irán bol jednou z kľúčových oblastí z hľadiska vývinu islamskej architektúry i výtvarného umenia.

Islamská architektúra v Iráne (približne od 7. stor. do súčasnosti) je výnimočná svojou originalitou (→ islamská architektúra). Jednotlivé obdobia jej vývinu, ktoré sa obvykle označujú podľa vládnucich dynastií, na seba plynulo nadväzovali. Jej niektoré prvky (napr. mukkarny, glazované obklady, rozličné druhy klenieb a i.) alebo typy sa rozšírili v celom islamskom svete, významne ovplyvnila najmä architektúru v Strednej Ázii, Uzbekistane, Turkménsku, Afganistane i v Kazachstane a islamskú architektúru v Indii. Vzhľadom na nedostatok kvalitného stavebného dreva a kameňa bola najpoužívanejším materiálom tehla (nepálená aj pálená), čo spôsobilo vývin rozličných techník zaklenutia priestorov. Približne od pol. 13. stor. sa rozšírili glazované obklady architektúry. Typickým bolo aj uplatnenie písma pri výzdobe architektúry (tzv. kaligrafický alebo epigrafický ornament). Väčšina najvýznamnejších stavieb (nielen náboženských) bola priamo iniciovaná panovníkmi alebo vysokými svetskými hodnostármi ako vyjadrenie ich zbožnosti a moci. Hlavným stavebným typom bola mešita. Rozšírené boli aj madrasa (vyššia náboženská škola) a chánika (závija), stavali sa aj charitatívne inštitúcie, napr. nemocnice, kuchyne a špeciálne výdajne jedla a pitnej vody pre chudobných (pitné fontány). Mimoriadne postavenie mala od začiatku 10. stor. funerálna architektúra (monumentálna hrobka – mauzóleum). K najrozšírenejším typom profánnej architektúry patrili karavanserail (útulok alebo ubytovňa pre karavány a cestujúcich). Stavali sa aj sklady, tržnice a kryté trhoviská (bazár, napr. bazár v Tabríze, jeden z najväčších a najstarších v islamskom svete, budovaný od 12. stor., 2010 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Z fortifikačnej architektúry vynikli opevnené citadely a pevnosti (pevnosť Arg-e Bam v meste Bam, založená v 6. – 4. stor. pred n. l., budovaná v 7. – 11. stor., 2003 zničená zemetrasením, následne zreštaurovaná, 2004 zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Paláce sa zachovali len výnimočne. Významné postavenie mala aj inžinierska architektúra, najmä výstavba mostov.

Silné lokálne architektonické tradície ovplyvnili architektúru najmä v prvých storočiach po rozšírení islamu. Z raného obdobia (7. – 10. stor.) sa však vzhľadom na neskoršie prestavby, vojny i časté zemetrasenia zachovalo len málo pamiatok. K najstarším patria mešita Tari Cháne v Damghane (8. – 9. stor.), ktorá je kópiou hlavnej mešity v Medine, i Piatková mešita (Džámí masdžid) v Ná’íne (pol. 10. stor.), kde sa nachádza aj jeden z najstarších minaretov celej islamskej architektúry.

Významnou umeleckou oblasťou sa Irán stal počas vlády dynastie Sámánovcov (864 – 1005) a Seldžukovcov (1038 – 1157). Ako konštrukčný prvok i ako dekor sa používali kvalitné pálené tehly, pokračovalo zdokonaľovanie techniky konštruovania tehlových klenieb i hľadanie nových metód podpory klenby. Počas vlády Seldžukovcov bol najvýznamnejším centrom iránskej architektúry Isfahán, v ktorom panovníci iniciovali vznik viacerých stavieb. Od pol. 11. stor. sa pri stavbe mešity uplatnil pôdorysný plán s pravouhlým otvoreným ústredným dvorom a so štyrmi vysokými ívánmi (každý v strede jednej strany dvora). Jadrom mešity bola miestnosť s mihrábom zaklenutá kupolou, vchod do nej tvoril jeden z ívánov. Dvor bol obyčajne obkolesený arkádou. Tento typ mešity (tzv. štandardný plán iránskej mešity) sa rozšíril v celom Iráne. Typickou súčasťou mešity sa od 11. stor. stali aj štíhle minarety, k najvýznamnejším pamiatkam patria hlavná mešita v Isfaháne (Piatková mešita, Džámí masdžid, založená okolo 771, prestavaná v 80. rokoch 11. stor. a na začiatku 12. stor., veľká kupolová sieň okolo 1086 – 87, tzv. severná kupolová sieň 1088 – 89) a mešita v Kazvíne (Piatková mešita, Džámí masdžid, zaklenutá sieň pristavaná 1106 – 16). Pôdorysný plán s dvorom so 4 ívánmi sa uplatnil aj pri stavbe palácov i karavanserailov v celom Iráne i v Strednej Ázii. Stavali sa aj mauzóleá a hrobky významných osobností náboženského a politického života. Od 10. stor. to boli pomerne jednoduché stavby centrálneho pôdorysu zaklenuté kupolou (tzv. baldachýnový typ, napr. Mauzóleum dvanástich imámov v Jazde, 1037 – 38), od začiatku 11. stor. mohli mať aj podobu veže (Gunbád-i Kábus pri Gorgáne, 1006 – 07). Vznikali aj rozsiahle sakrálne komplexy, v ktorých sa nachádzalo viacero hrobiek významných náboženských osobností (napr. svätyňa okolo hrobov kalifa Hárúna ar-Rašída a imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od začiatku 9. stor., viackrát prestavaná).

V období vlády dynastie Ílchánov (1256 – 1353) nadviazala architektúra na starší vývin (typy budov, konštrukcia, pôdorysné usporiadanie, materiály), obsahovala však aj nové prvky (zdôrazňovanie vertikality, predlžovanie proporcií, intenzívnejšie využívanie farieb – keramické obklady). Pokračoval vývin nových spôsobov zaklenutia priestoru (nové typy rebrových klenieb, dvojplášťová kupola). Architekti riešili najmä problém zaklenutia pravouhlých priestorov, steny doplnili oknami a otvormi, ktoré umožnili prúdenie svetla a vzduchu a výrazne odľahčili hmotu stavby. Proporcie i stavebné formy sa stali elegantnejšími (napr. monumentálny portál s dvoma minaretmi Piatkovej mešity, Džámí masdžid, okolo 1325 v Isfaháne). Okrem mešity s otvoreným dvorom so štyrmi ívánmi (k najlepšie zachovaným príkladom patrí Piatková mešita, Džámí masdžid, vo Varamine, 1322 – 26) sa v severozáp. Iráne stavali aj hypostylové mešity bez dvora. Pôdorysný plán so štyrmi ívánmi okolo dvora sa uplatnil aj v madrasách a v chánikách (napr. Madrasa-e Imám v Isfaháne, 1354). Stavby mauzóleí nadviazali na staršie vzory. Bohatí patróni, najmä panovníci a ich ministri, dávali budovať rozsiahle funerálne komplexy, ktorých súčasťou boli okrem hrobky aj nemocnice, útulky, modlitebne, priestory na výučbu Koránu a i. (mauzóleum ílchána Öldžejtüa v Sultáníji, 1305 – 15, 2005 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Rozsiahle architektonické komplexy sa budovali aj okolo hrobiek súfijských svätcov (mauzóleum Abd as-Samada Isfaháního v meste Natanz, 1307 – 08), ich súčasťou boli rozličné charitatívne inštitúcie. Paláce sa nezachovali, čiastočne sú známe z literárnych opisov. Zvyčajne sa stavali z dreva alebo z tehál (pozostatky paláca postaveného okolo 1275 na mieste významnej sásánovskej zoroastristickej svätyne zo 6. stor. v archeologickej lokalite Tacht-e Sulejmán v severozáp. Iráne, 2003 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), opevnené boli hradbami z nepálenej hliny. V súvislosti s ekonomickými reformami a obnovou obchodných ciest sa na konci 13. stor. rozšírilo budovanie karavanserailov s pravouhlým pôdorysom, monumentálnym portálom a miestnosťami pravidelne zoskupenými okolo centrálnej haly. K ďalším pozoruhodným stavbám patrí napr. observatórium v meste Marágheh (1258), ktoré tvorilo viacero vežovitých stavieb s pozorovacími plošinami na streche pokrytých glazovaným obkladom.

Významné architektonické diela vznikli počas vlády dynastie Timúrovcov (1370 – 1506). V súvislosti s rozkvetom výtvarného umenia a architektúry sa toto obdobie označuje aj ako timúrovská renesancia. V Iráne sa však zachovalo len málo pamiatok. K najvýznamnejším patrí mešita v Mašhade (Masdžid-e Gauharšád, okolo 1418, s výnimočnými glazovanými obkladmi, dnes súčasť svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá), k významným príkladom patria aj Piatková mešita (Džámí masdžid) v Jazde (12. stor., prestavaná 1324 – 65) so vstupným portálom s dvoma minaretmi a madrasa al-Gijásíjja v Čárgirde (1438 – 44). K najvýznamnejším zachovaným pamiatkam z 15. stor. v záp. Iráne patrí Modrá mešita v Tabríze (1465), ktorá bola súčasťou väčšieho komplexu náboženských a charitatívnych budov.

Počas vlády dynastie Safíjovcov (1501 – 1736) sa rozvíjali a zdokonaľovali staršie architektonické tradície. Bol vytvorený dvorský štýl vyznačujúci sa rafinovanosťou hraničiacou s teatrálnosťou, ale aj prehľadnosťou a mimoriadnou senzitivitou, v ktorom sa prejavuje aj snaha o racionálne usporiadanie stavby (komplexu budov alebo mesta), ktoré vyplýva z funkcie. Dvorský štýl sa rozšíril v celej safíjovskej ríši. V náboženskej architektúre sa ako stavebný materiál používali tehly, steny interiérov i exteriérov sa pokrývali keramickým glazovaným obkladom s jemne stvárneným ornamentom. Paláce mali obvykle drevený hypostylový portikus a v interiéri bývali zdobené maľbami s figurálnymi námetmi čerpajúcimi zo súdobej knižnej miniatúry. V 16. stor. boli mnohé staršie stavby zreštaurované a ich výzdoba bola obnovená, viaceré svätyne boli zväčšené prístavbami (Kazvín, Ardabíl). Rozsiahla stavebná aktivita nastala v období vlády šáha Abbása I. Veľkého (1587 – 1629), ktorý 1597 – 98 preniesol hlavné mesto ríše do Isfahánu a bol významným iniciátorom a donátorom viacerých stavieb. Isfahán bol prestavaný podľa nového urbanistického plánu, v centre vzniklo obrovské pravouhlé námestie (mejdán, 1590 – 1602; nazývané Imámovo námestie, Mejdán-e imám, aj Nakš-e džahán, pôvodný názov Mejdán-e šáh) po celom obvode obkolesené dvojpodlažnou arkádou. Okolo námestia boli postavené významné budovy (mešita Masdžid-e imám, 1611-okolo 1630; mešita šejka Lutfulláha, 1603 – 19; Šáhov palác, Álí Kápú, 1597 – 1660). Zámerom architektov bolo vytvoriť ideálne mesto, v ktorom by mohli žiť v mieri rozličné náboženské, etnické a sociálne komunity (1979 bolo námestie s priľahlými stavbami zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Podobne výnimočný urbanistický koncept bol realizovaný 1596 – 1606 aj pri prestavbe centra Kermánu, kde vzniklo množstvo verejných budov harmonicky usporiadaných okolo veľkého námestia (mejdán). V 17. stor. bolo vybudovaných aj niekoľkých kráľovských palácov v Isfaháne (Čehel Sotún, Palác 40 stĺpov, od 1647, zachoval sa z neho len stĺpový portikus a ceremoniálny pavilón zo začiatku 18. stor.; palác Hašt Behešt, Osem rajov, od 1666). Vrchol dosiahla stavba mostov, ktoré boli poňaté nielen ako čisto funkčné stavby, ale aj ako náročne stvárnené umelecké diela (dvojpodlažný most Chádžú v Isfaháne, 1650). Vzniklo aj množstvo akvaduktov, nové typy cisterien a iných hospodárskych stavieb (napr. vežovité holubníky v Isfaháne, 17. stor.; špeciálne stavby určené na skladovanie ľadu).

V 18. stor. počas vlády dynastie Zandovcov (1750 – 94) bolo významným centrom architektúry ich sídelné mesto Širáz, kde najvýznamnejšie verejné budovy (mešita Masdžid-e Vakíl, od 1766; opevnená citadela Karíma Chána Zanda, 1766 – 67) boli postavené okolo mejdánu podobne ako v predchádzajúcom období.

Počas vlády dynastie Kádžárovcov (1794 – 1925) nastal postupný prechod od tradičnej k modernej architektúre. Záujem architektov sa sústredil na stvárnenie fasády, čím nadviazali na safíjovské obdobie. Profánnu architektúru výrazne ovplyvnili európske architektonické štýly, najmä neoklasicizmus. Tzv. imperiálny štýl tohto obdobia (označovaný aj ako tzv. kádžárovský alebo iránsky barok), ktorý kombinoval tradičné iránske a európske architektonické formy, sa najvýraznejšie prejavil v profánnej architektúre (paláce, súkromné domy, verejné stavby). Stavebné formy ostali tradičné, vyvíjali a zdokonaľovali sa skôr spôsoby zdobenia stavieb (jemný ornamentálny dekor, zmysel pre rafinovane poňatý detail). V ornamentike sa dokonca vyskytli motívy prevzaté z čínskeho výtvarného umenia. Uplatnili sa keramické obklady, leštený kameň i kamenné reliéfy, vo výzdobe interiérov mozaiky vytvorené z drobných kúskov zrkadiel alebo zo skla. K najvýznamnejším príkladom patria paláce v Teheráne (palác Golestán, komplex budov založený v 16. stor. v safíjovskom období, väčšina stavieb pochádza z 2. pol. 19. stor., do iránskej islamskej revolúcie 1979 oficiálny vládny palác panovníkov, dnes múzeum). Ako špeciálny typ verejných stavieb sa v mestách stavali monumentálne bohato zdobené brány (Semnán, 19. stor., a Bagh-e Melli, 1906 v Teheráne). K významným príkladom patria aj viaceré súkromné rezidencie v Kášáne (napr. rezidencia Borudžerdiovcov, 2. pol. 19. stor., dnes múzeum) tvorené sústavou vnútorných dvorov s miestnosťami po obvode. Ich interiéry a vo výnimočných prípadoch aj exteriéry vynikajú náročne stvárnenou výzdobou (najmä štuky a fresky, napr. rezidencia rodiny Tabátabá’íovcov v Kášáne, 40. roky 19. stor.). Okrem náročne stvárnenej výzdoby sú charakteristickým prvkom týchto rezidencií veže, ktoré slúžili ako zachytávače vetra (počas horúčav ochladzovali interiér domu, horná časť s čiastočne otvorenou stĺpovou konštrukciou zachytávala vietor a dutým telom veže ho privádzala dolu do interiéru). V sakrálnej architektúre sa uplatnilo len veľmi málo inovácií. Mnohé staršie mešity boli upravované a reštaurované (napr. svoju dnešnú podobu získal architektonický komplex svätyne imáma Alího Ibn Músá ar-Rezá v Mašhade, od 1818; mešita Džámí masdžid v Kumme, založená okolo 1350, obnovená v 19. stor.). K významným príkladom patria aj mešita a madrasa Ághá Bozorg v Kášáne (1846 – 51) so vstupným portálom bohato zdobeným keramickými obkladmi a mešita Masdžid-e Násir ol-Molk v Širáze (1888).

V 20. stor. modernizácia iránskej architektúry pokračovala, a to najmä v 2. pol. 20. stor., keď sa pri stavbe a rozširovaní miest uplatňovali moderné urbanistické koncepcie. Rozšírila sa masová výstavba obytných domov, čím väčšina miest postupne stratila tradičný charakter. Napriek tomu sa však aj v modernej architektúre uplatňovali určité tradičné prvky. V 2. pol. 20. stor. sa výraznejšie presadila architektúra moderny. V 60. rokoch 20. stor. bola iránska architektúra ovplyvnená súdobou svetovou architektúrou. K významným architektom 2. pol. 20. stor. patril Náder Ardalan (*1939; 1979 založil v USA architektonické štúdio Ardalan Associates), ktorého tvorba je výrazne ovplyvnená iránskou architektúrou rozličných období (napr. pri niektorých stavbách využil aj tradičné architektonické techniky). K jeho najvýznamnejším dielam patria Iránske centrum manažérskych štúdií (1972 – 75) a Teheránske centrum hudobných slávností (1978 – 79, komplex budov, odborným konzultantom bol H. von Karajan), obidve v Teheráne. Významným architektom je aj Kamran Diba (*1937), ktorý 1969 – 77 spolu s N. Ardalanom navrhol budovu Múzea moderného umenia v Teheráne. K jeho najvýznamnejším dielam patria urbanistická koncepcia mesta Šúštar (1974 – 80) a areál Univerzity šáhida Čamrána (nazývaná aj Džondi Šápur) v Ahváze (1968 – 78). Významnou stavbou je aj monumentálny pamätník Veža slobody (Bordž-e ázádí) v Teheráne (1971, pôvodný názov Šahjád), ktorý navrhol architekt Hossein Amanat (*1942). V 80. rokoch 20. stor. pokračoval architektonický trend, ktorý čerpal z tradičnej architektúry a zároveň využíval súdobé konštrukčné prostriedky, architektúra tohto obdobia sa však vyznačovala značným konzervativizmom. K najvýznamnejším stavbám patrí monumentálny komplex mauzólea ajatolláha Chomejního v Teheráne (od 1989). Od pol. 90. rokov 20. stor. postupne nastávalo značné uvoľnenie, ktoré sa prejavilo aj výraznejším prenikaním súdobých svetových architektonických trendov do pomerne konzervatívneho a tradicionalisticky zameraného prostredia. K najvýznamnejším súčasným iránskym architektom patril Sejed Hadi Mirmiran (*1945, †2006). Na modernizácii iránskej architektúry sa významnou mierou podieľal Iradž Kalantari Talegani (*1938), ktorý navrhol napr. obytný a polyfunkčný komplex Bordž-e Mollá Sadrá v Teheráne (1991). Štýl jeho stavieb je silno ovplyvnený európskym funkcionalizmom (budova iránskeho veľvyslanectva v Tbilisi, 2001). K najvýznamnejším súčasným stavbám patrí televízna veža Bordž-e Milád v Teheráne (2000 – 08), jedna z najvyšších televíznych veží sveta a symbol moderného Teheránu.

Zverejnené v novembri 2013.

citácia

Iránska architektúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-02-26]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/iranska-architektura