indoeurópske jazyky

Text hesla

indoeurópske jazyky — jazyková rodina zahŕňajúca viaceré jazyky Európy a značnej časti západnej a južnej Ázie. Na základe historicko-porovnávacieho výskumu možno v rámci indoeurópskej jazykovej rodiny preukázať nielen genetickú príbuznosť týchto jazykov, ale vzhľadom na ich fonologickú, morfologickú, lexikálnu a syntaktickú stavbu s veľkou pravdepodobnosťou rekonštruovať aj ich spoločný základ – indoeurópsky prajazyk. Lokalizácia pravlasti Indoeurópanov nie je jednoznačná, najčastejšie sa uvádzajú stepné oblasti severne od Čierneho mora v dnešnom južnom Rusku, ale predpokladá sa aj väčší región – stredná alebo severná Európa či oblasť Malej Ázie. Jednotlivé dialekty prajazyka sa utvárali už v pravlasti a stali sa jadrom neskorších jazykov tejto rodiny. Jednotlivé kmene sa totiž postupne oddeľovali a rozširovali do oveľa väčších oblastí, ich jazyky sa ďalej vyvíjali, navzájom sa ovplyvňovali a prichádzali do styku aj s jazykmi iných jazykových rodín (napr. semitskej a uralskej). Preto v období, keď niektoré najstaršie indoeurópske jazyky boli zaznamenané v písomných prameňoch, prekonali samostatný vývin a existovali medzi nimi už aj podstatné rozdiely.

Najstaršie písomné pamiatky sa zachovali v chetitčine (18. stor. pred n. l.), v mykénskej gréčtine (14. stor. pred n. l.), v latinčine (6. stor. pred n. l.) a v sanskrte (sanskrite), resp. v prákrtoch (prákritoch, 3. stor. pred n. l.), pričom písomným záznamom niekedy predchádzala dlhá ústna tradícia. Na základe jazyka možno najstaršie staroindické texty datovať približne do 12. stor. pred n. l., hoci boli zapísané oveľa neskôr. S myšlienkou genetickej príbuznosti niektorých indoeurópskych jazykov prišiel v roku 1786 britský orientalista William Jones (*1746, †1794), ktorý predpokladal, že gréčtina, latinčina, sanskrt i germánske a keltské jazyky pochádzajú z jediného spoločného zdroja. V 19. stor. sa Jonesov predpoklad potvrdil a bola dokázaná príslušnosť ďalších jazykov k tejto jazykovej rodine (→ indoeuropeistika). Rodina indoeurópskych jazykov sa člení na 12 hlavných vetiev (pozri tabuľku Hlavné vetvy indoeurópskych jazykov), pričom niektoré majú veľa členov a iné iba jedného. V súčasnosti má 10 vetiev svojich moderných predstaviteľov, kým dve vetvy (chetitsko-luvijská a tocharská) zanikli. Do rodiny indoeurópskych jazykov sa zaraďujú aj takzvané reliktné jazyky, ktoré netvoria osobitnú vetvu, nemajú literárne tradície a sú veľmi slabo doložené.

Indoeurópske jazyky sú v súčasnosti rozšírené na všetkých kontinentoch, hovorí nimi najviac ľudí na svete (väčšina Európanov a takmer tretina Ázijčanov). Od novoveku sú tieto jazyky materinskými jazykmi miliónov potomkov európskych prisťahovalcov v Severnej a Južnej Amerike, v Austrálii a Oceánii a sčasti aj v Afrike, najmä v jej južnej časti. Mnohonárodnostné nezávislé štáty v subsaharskej Afrike si za úradné jazyky zvolili zväčša jazyky bývalých kolonizátorov, najmä angličtinu, francúzštinu a portugalčinu. V Južnej Afrike boli do roku 1994 jedinými úradnými jazykmi afrikánčina (→ afrikánsky jazyk) a angličtina (od roku 1994 sa tam stalo úradnými jazykmi aj deväť najpoužívanejších afrických jazykov). Zo šiestich úradných jazykov v OSN sú štyri indoeurópske (angličtina, francúzština, ruština, španielčina). Okrem nich patria medzi najrozšírenejšie indoeurópske jazyky hindčina, bengálčina, portugalčina a nemčina. Názov indoeurópske jazyky je v podstate geografický termín (ako prvý ho použil v roku 1813 Brit Thomas Young). Poukazuje na najvýchodnejšie (India) a najzápadnejšie (Európa) predkoloniálne rozšírenie tejto rodiny v čase, keď vedci v 18. a 19. stor. dokázali, že ide o jazykovú rodinu. Napriek tomu, že indoeurópske jazyky sa v novoveku rozšírili do celého sveta, zaužívaný termín indoeurópske jazyky sa nezmenil (v nemecky hovoriacej oblasti sa vžilo a používa označenie indogermánske jazyky, ktoré v roku 1810 navrhol dánsko-francúzsky geograf Conrad Malte-Brun, *1775, †1826).

Hlavné vetvy indoeurópskych jazykov
Vetva Jazyk (príklady)
keltská írsky, gaelský (škótska gaelčina), manský, waleský, bretónsky, kornský
italická latinský, faliský, oskický, umbrijský
románska španielsky, portugalský, galícijský, francúzsky, okcitánsky/provensalský, katalánsky, taliansky, sardský, rumunský/moldavský, rétorománsky, ladinský, dalmátsky
germánska anglický, nemecký, holandský/flámsky, dánsky, nórsky, švédsky, islandský, faerský, frízsky, luxemburský, afrikánsky, jidiš
baltská pruský, litovský, lotyšský
slovanská poľský, český, slovenský, lužickosrbský, rusínsky, kašubský, slovinský, chorvátsky, srbský, bosniacky, macedónsky, čiernohorský, bulharský, ruský, ukrajinský, bieloruský
albánska albánsky
grécka grécky
arménska arménsky
indoiránska sanskrt (sanskrit), hindský, urdský, bengálsky, pandžábsky, ásamský, gudžarátsky, sindhský, kónkanský, maráthsky, uríjsky, sinhalský, nepálsky, maldivský (divehi), avestský (avesta), perzský, tadžický, daríjsky, paštský, kurdský, osetský, balúčsky, kašmírsky
chetitsko-luvijská (anatólska) chetitský, palajský, luvijský, lýdsky, hieroglyfický luvijský (predtým nepresne nazývaný aj hieroglyfická chetitčina), lykijský (A a B, t. j. milijský), kársky
tocharská tocharský
K indoeurópskym jazykom patria napr. aj trácky, frýgický, dácky, ilýrsky a messapský jazyk, o ktorých existujú len fragmentárne znalosti, takže ich nemožno priradiť k žiadnej z uvedených vetiev, netvoria ani osobitnú skupinu, súhrnne bývajú označované ako reliktné jazyky.

Zverejnené v novembri 2013.

Indoeurópske jazyky [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-07-22 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/indoeuropske-jazyky