indoeuropeistika

indoeuropeistika [vl. m.], indoeurópska jazykoveda — oblasť historicko-porovnávacej jazykovedy skúmajúca indoeurópske jazyky najmä z hľadiska ich spoločného pôvodu. K hlavným okruhom výskumu patria: zloženie indoeurópskej jazykovej rodiny, spoločný základ indoeurópskych jazykov (→ indoeurópsky prajazyk) a genetické vzťahy medzi nimi (napr. tzv. prechodné prajazyky a dialektové členenie indoeurópskeho prajazyka), navzájom korešpondujúce prvky v štruktúre indoeurópskych jazykov (porovnávacia indoeurópska jazykoveda), indoeurópske starožitnosti (časová a priestorová lokalizácia predpokladaného prajazyka, rekonštrukcia materiálnej a duchovnej kultúry starých Indoeurópanov a ich sociálnych inštitúcií), vzťahy indoeurópskeho prajazyka k iným jazykom či jazykovým rodinám.

Hoci sa úvahy o možnom príbuzenstve indoeurópskych jazykov (najmä gréčtiny a latinčiny) inšpirované zhodami v ich slovnej zásobe objavovali už od stredoveku, vedecká indoeuropeistika vznikla až v prvej štvrtine 19. stor., keď sa európska veda lepšie oboznámila so sanskritom (sanskrtom) a s indickou kultúrou. Za prvú publikovanú indoeuropeistickú prácu sa považuje štúdia nemeckého jazykovedca Franza Boppa (*1791, †1867) O konjugačnom systéme sanskritského jazyka v porovnaní s konjugačným systémom gréckeho, latinského, perzského a germánskeho jazyka (Über das Conjugationssystem der Sanskritsprache in Vergleichung mit jenem der griechischen, lateinischen, persischen und germanischen Sprache, 1816), v ktorej na základe porovnávania gramatických morfém dokázal genetickú príbuznosť týchto jazykov. Na začiatku rozvoja indoeuropeistiky boli položené aj základy historicko-porovnávacej metódy, a to najmä formuláciou hláskoslovného zákona ako pravidelného procesu vo fonetickom vývine jazyka (R. K. Rask, J. Grimm; → fonetika), vďaka čomu bolo možné primerane postihnúť dôležité súvislosti medzi indoeurópskymi jazykmi navzájom, napr. korešpondujúce prvky v ich fonetickom systéme. Poznatky porovnávacej fonetiky zároveň umožnili rozvoj etymologického výskumu (A. F. Pott a i.).

V priebehu 19. stor. sa postupne rozširoval počet jazykov zaraďovaných do indoeurópskej jazykovej rodiny, boli vypracované prvé historicko-porovnávacie gramatiky jednotlivých jazykových skupín a všetkých vtedy známych indoeurópskych jazykov (F. Bopp; August Schleicher, *1821, †1868; K. Brugmann; B. Delbrück; F. Miklošič).

V 60. rokoch 19. stor. dochádzalo k prvým pokusom o rekonštrukciu indoeurópskeho prajazyka ako predpokladaného genetického východiska indoeurópskych jazykov (A. Schleicher), čo viedlo aj k úvahám o vývine od prajazyka k jednotlivým indoeurópskym jazykovým rodinám. Bola formulovaná hypotéza o tzv. rodostrome, ktorá predpokladala postupné rozčleňovanie prajazyka na rôzne jazykové skupiny (Carl Friedrich Lottner, *1835, †1873; A. Schleicher), jej alternatívou bola tzv. vlnová teória vysvetľujúca jazykové zmeny, resp. vývin jazyka, postupným šírením jazykových inovácií z rôznych ohnísk (Johannes Schmidt, *1843, †1901).

Nové obdobie vo vývine indoeuropeistiky od 70. rokov 19. stor. súviselo s nástupom mladogramatickej školy v Lipsku (A. Leskien; K. Brugmann; Hermann Osthoff, *1847, †1909; a i.), ktorá predpokladala bezvýnimočnú platnosť hláskoslovných zákonov, čím sa o. i. vytvorili predpoklady na systémovo-štruktúrny prístup k jazyku. V roku 1879 F. de Saussure zrekonštruoval tzv. sonantický koeficient ako predpokladaný osobitný prvok v hláskovom systéme indoeurópskeho prajazyka, čím umožnil prehĺbenie poznatkov o indoeurópskom ablaute a vytvoril východisko neskôr rozpracovanej laryngálnej teórie vysvetľujúcej niektoré javy v indoeurópskom fonetickom a fonologickom systéme existenciou predpokladaných hrdelných (laryngálnych) spoluhlások.

Vývin indoeuropeistiky v 20. stor. súvisel najmä so sprístupnením dovtedy neznámeho materiálu rôznych indoeurópskych jazykov (tocharských, anatólskych, starších vývinových fáz gréčtiny a i.), s rozvojom čiastkových indoeurópskych filológií a s aplikáciou nových bádateľských metód, napr. systémovo a typologicky orientovaného výskumu a glotochronológie. Výsledkom boli nové hypotézy o charaktere indoeurópskeho fonologického systému, napr. laryngálna teória (Hermann Möller, *1850, †1923; Jerzy Kuryłowicz, *1895, †1978; a i.), glotálna teória predpokladajúca existenciu záverových spoluhlások s hrtanovou (glotálnou) artikuláciou (Paul J. Hopper, *1939; Thamaz Gamkrelidze, *1929, †2021; Viačeslav Vsevolodovič Ivanov, *1929, †2017; a i.), teória gramatického systému, ako aj hypotézy o štruktúre indoeurópskeho koreňa (É. Benveniste). Rozvíjal sa etymologický výskum (Julius Pokorny, *1887, †1970; a i.) a prehĺbil sa záujem o rekonštrukciu kultúry starých Indoeurópanov.

Za necelé dve storočia existencie sa indoeuropeistika stala dominujúcou oblasťou historicko-porovnávacej jazykovedy, v nej rozpracovaná metodológia sa úspešne uplatnila aj pri diachrónnom výskume iných jazykových rodín (→ diachrónia).

Indoeuropeistickému výskumu sa venovala tradičná pozornosť v Nemecku, kde vznikli aj prvé odborné periodiká, napr. Zeitschrift für vergleichende Sprachforschung (Časopis pre porovnávaciu jazykovedu, 1852 – 1988), od 1988 pod názvom Historische Sprachforschung (Historická jazykoveda), Indogermanische Forschungen (Indoeurópske štúdiá, založené 1892), vo Francúzsku, v Taliansku, USA, kde vznikol Journal of Indo-European Studies (Časopis pre indoeurópske štúdiá, založený 1973), v bývalom Sovietskom zväze, v Česku na Karlovej univerzite v Prahe (A. Schleicher; Alfred Ludwig, *1832, †1912; J. Zubatý; Oldřich Hujer, *1880, †1942; Pavel Trost, *1907, †1987; a i.) a na Masarykovej univerzite (1960 – 90 pod názvom Univerzita J. E. Purkyně) v Brne (V. Machek, A. Erhart, Václav Blažek, *1959; a i.). Na Univerzite Komenského v Bratislave sa indoeuropeistike venovali v 20. a 30. rokoch 20. stor. českí jazykovedci J. Baudiš a J. M. Kořínek, v 60. rokoch 20. stor. založil slovenský jazykovedec Š. Ondruš Katedru slavistiky a indoeuropeistiky, ktorá bola po jeho odchode do dôchodku premenovaná na Katedru slovanských filológií. V súčasnosti sa na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre indoeuropeistikou zaoberá Martin Pukanec (*1980), autor diela Od indoeurópčiny k praslovančine (2011).