indiánske jazyky

indiánske jazyky — jazyky pôvodných obyvateľov Ameriky Indiánov (s výnimkou eskimácko-aleutských jazykov) patriace medzi americké jazyky.

V predkolumbovskom období boli indiánske jazyky rozšírené na obidvoch amerických kontinentoch i na karibských ostrovoch, ale v rozmiestnení jazykov, jazykových rodín a skupín, ktorými hovorili rozličné etniká, boli značné rozdiely. Oblasti na sever od Mexika boli riedko osídlené a algonkinská, athabaská a siouxská jazyková vetva zahŕňali asi 20 blízko príbuzných jazykov na rozľahlom území. Iné jazykové vetvy boli menšie, ale rôznorodejšie, napr. v Kalifornii sa vyskytovalo vyše 20 odlišných jazykových skupín. Celkove v tejto oblasti hovorilo asi 300 jazykmi približne 1,5 mil. ľudí. V Strednej Amerike používalo viac ako 80 jazykov okolo 20 mil. ľudí. Najdôležitejšie z nich boli jazyky Aztékov v strednom Mexiku a Mayov na Yucatáne a v Guatemale, ktorí vytvorili veľké ríše so zložitou organizáciou. Ďalšie jazyky používalo oveľa menej ľudí na podstatne menšom území. Územie južného Mexika a severných štátov Strednej Ameriky (Guatemala, Belize, Honduras, Salvádor) sa pritom vyznačovalo najväčšou rôznorodosťou jazykov. Najväčším počtom jazykov sa však hovorilo v Južnej Amerike. Bolo ich vyše 500 a hovorilo nimi 10 – 20 mil. ľudí. Väčšina obyvateľov sa sústreďovala v andskej oblasti, sídle mocnej Inkskej ríše. Jej jazyk (kečuánčina) sa šíril z pôvodnej domoviny v južnom Peru a zapríčinil zánik, príp. zníženie počtu iných indiánskych jazykov. Európski dobyvatelia a kolonizátori zavinili zánik mnohých indiánskych jazykov a jazykových skupín. Takmer celkom zanikli v karibskej oblasti a celá tretina na sever od Mexika, kde okrem toho vyše 50 % indiánskych jazykov má menej ako tisíc používateľov (niektorým hrozí preto v blízkej budúcnosti zánik). V Severnej Amerike v štátoch Nové Mexiko a Arizona sú najrozšírenejšie jazyky Navahov a Apačov, dobré postavenie si udržiavajú aj jazyky Odžibwejov, Kríov, Čerokíov a Dakotov (Siouxov). V Strednej Amerike sú najrozšírenejšie aztécky jazyk (→ nahuatl) a mayské jazyky, v Južnej Amerike kečuánsky, aymarský a guaraníjsky jazyk. Celkový počet používateľov sa odhaduje na 54 miliónov.

Napriek viacerým hypotézam, ktoré predpokladajú genetickú príbuznosť všetkých rodín indiánskych jazykov (napr. Francúz Paul Rivet, *1876, †1958, a Američania Alfred Louis Kroeber, *1876, †1960, a Morris Swadesh, *1909, †1967), príbuznosť indiánskych jazykov nemožno pokladať za dokázanú. Ani pokusy porovnávať indiánske jazyky s niektorými jazykovými rodinami takzvaného Starého sveta nedokázali ich vzájomnú príbuznosť. Indiánske jazyky sa delia podľa viacerých kritérií, najčastejšie podľa politickogeografického členenia Ameriky na severoamerické indiánske jazyky, mezoamerické indiánske jazyky (stredoamerické) a juhoamerické indiánske jazyky. Z typologického hľadiska sa značne líšia, na druhej strane sa však medzi nimi vyskytujú aj zjavné paralely. Ich fonetická sústava je značne odlišná, Tadeusz Milewski (*1906, †1966) vyčleňuje v americkom areáli tri základné typy fonologických systémov: atlantický (s rozvinutým vokalizmom a chudobným konsonantizmom), tichooceánsky (s bohatým konsonantizmom a obmedzeným vokalizmom) a centrálny (s prechodným postavením medzi prvými dvoma). Z morfologického hľadiska sú indiánske jazyky vo väčšej miere aglutinujúce s rozličným stupňom syntetizmu. Polysyntetické jazyky sú charakteristické najmä pre Severnú Ameriku. Syntetické štruktúry indiánskych jazykov sú rozmanité, ale zatiaľ slabo prebádané. Dominujúcim prvkom vo vete je sloveso vo funkcii prísudku. Lexikálny fond indiánskych jazykov sa podstatne líši tak rozsahom, ako aj vnútornou organizáciou. V mnohých severoamerických indiánskych jazykoch sú prevzaté slová z angličtiny, francúzštiny a sčasti aj z ruštiny, v mezoamerických a juhoamerických indiánskych jazykoch zasa zo španielčiny a z portugalčiny. Väčšina indiánskych jazykov nemá písomnú tradíciu. Na americkom kontinente sú známe tri základné typy starého písma: aztécke, mayské a andské (hieroglyfické písmo na zápis textu v kečuánskom a aymarskom jazyku). V súčasnosti sú v literárnej podobe zachytené najmä jazyky navaho, kečuánsky, aymarský, guaraníjsky a niektoré ďalšie.

Výskum indiánskych jazykov sa začal už v 16. stor., veľmi dlho však bol zameraný iba prakticky. Od 17. do začiatku 20. stor. bolo predovšetkým misionármi zostavených viacero slovníkov a krátkych gramatík. V polovici 19. stor. vznikla amerikanistika a v USA sa začal systematický výskum indiánskych jazykov. Základnou úlohou bola klasifikácia indiánskych jazykov, ktorej sa od roku 1879 venuje Smithsonian Institution (založený 1846) vo Washingtone. Prvú klasifikáciu (spočívala v rozdelení severoamerických indiánskych jazykov na 58 jazykových rodín) uverejnil v roku 1891 John Wesley Powell (*1834, †1902), zakladajúci riaditeľ odboru americkej etnológie (Bureau of American Ethnology, BAE) v tejto inštitúcii.