ideálne mesto

ideálne mesto — urbanistická koncepcia mesta, ktoré je navrhnuté tak, aby v čo najväčšej možnej miere vyhovovalo požiadavkám na jeho prevádzku (bývanie, výrobná časť, doprava, bezpečnosť a i.), ako aj estetickým nárokom. Je vyjadrením úsilia urbanistov, architektov, teoretikov architektúry, filozofov, prípadne sociálnych reformátorov o nájdenie optimálneho usporiadania ľudských sídel. Môže mať podobu skutočného návodu na výstavbu, keď architekt navrhne pôdorysné usporiadanie alebo typy budov, alebo len návrhu (ideálny vzor), ktorý v riešení odstraňuje problémy súdobého mesta, prípadne spoločenského zriadenia. Charakteristickými znakmi návrhov ideálneho mesta bolo ich statické poňatie, optimálny (určený) počet obyvateľov, ako aj presvedčenie autora o dokonalosti svojho riešenia. Najstaršie literárne opisy ideálneho mesta pochádzajú z obdobia staroveku (Mezopotámia, Čína, India). Za ideálne mesto je možné považovať aj biblický opis Nebeského Jeruzalema, ktorý sa stal v období stredoveku ideálom kresťanského mesta. V antike sa ideálnym usporiadaním mesta zaoberali najmä grécki filozofi Platón a Aristoteles. Založenie a výstavbu mesta opísal rímsky architekt Vitruvius vo svojom diele Desať kníh o architektúre, ktoré ovplyvnilo renesančných architektov i teoretikov architektúry. Navrhovanie ideálneho mesta bolo populárne najmä v období renesancie. Na základe Vitruviových odporúčaní na stavbu miest sa v kombinácii so súdobými urbanistickými poznatkami vyvinuli renesančné teórie ideálneho mesta, na koncipovaní ktorých sa využívali najmä nové znalosti v oblasti vojenskej techniky (opevnenie), ale najmä princípy geometrickej pravidelnosti a prehľadnosti pôdorysu. Napr. L. B. Alberti riešil funkčné členenie mesta a oddelenie bývania od hygienicky nevyhovujúcej výroby. Najznámejší plán renesančného ideálneho mesta navrhol 1457 taliansky architekt Filarete (vl. m. Averlino, preto nazývaný aj averlinovský plán) a nazval ho Sforzinda (podľa svojho patróna z rodu Sforzovcov). V pláne sa prvýkrát objavil ortogonálny hviezdicový centrálny pôdorys, ktorý sa stal typickou formou renesančného ideálneho mesta. Plánom ideálneho mesta sa zaoberali aj významný znalec antickej architektúry, inžinier a architekt Fra Giovanni Giocondo (*1433, †1515) a V. Scamozzi. K realizáciám ideálneho mesta patria napr. talianske mestá Sabbioneta (1560 – 64; 2008 zapísané do Zoznamu svet. dedičstva UNESCO) a Palmanova (neďaleko Udine, založená 1593) s hviezdicovým pôdorysom. Viaceré realizácie ideálneho mesta vznikli v 17. stor. vo Francúzsku (Neuf-Brisach v Alsasku, 2. pol. 17. stor., podľa návrhu S. Vaubana). Na Slovensku je výnimočným príkladom ideálneho mesta protiturecká pevnosť v Nových Zámkoch podľa návrhu O. Baldigaru (po 1580) vybudovaná na pravidelnom šesťbokom pôdoryse so štvorcovým námestím a s pravouhlou uličnou sieťou (neskôr prestavané). K významným zdrojom teórie ideálneho mesta patria aj teoretické spisy utopických sociálnych reformátorov, ktorí prakticky vždy s ideálom spoločnosti vyslovili svoj názor aj na funkčné a dispozičné riešenie mesta a objektov, z ktorých pozostáva (T. Campanella). V 20. stor. vystriedali utopické koncepcie návrhy avantgardných architektov. Ideálnym usporiadaním mesta sa zaoberali napr. T. Garnier, Le Corbusier, F. L. Wright, nemeckí avantgardní architekti, ale aj sovietski architekti hľadajúci ideálny mestský útvar pre obyvateľov novej socialistickej spoločnosti. Svoj názor na ideál mesta vyslovili aj reformátori a predstavitelia iných profesií, napr. E. Howard, autor teórie záhradného mesta, španielsky urbanista Arturo Soria y Mata (*1844, †1920) a i.