Hurban, Jozef Miloslav
Hurban, Jozef Miloslav, vlastným menom Jozef Ľudovít Hurban, pseudonym J. L. Trenčiansky, J. M. H., 19. 3. 1817 Beckov, okr. Trenčín – 21. 2. 1888 Hlboké, okr. Senica — jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej politiky a literatúry 19. stor., ideológ a organizátor slovenského národného hnutia, evanjelický kňaz, spisovateľ a publicista, redaktor a vydavateľ, literárny kritik a literárny historik, otec Svetozára Hurbana Vajanského, manžel Anny Jurkovičovej. Pochádzal z rodiny evanjelického farára Pavla Hurbana (*1768, †1833), u ktorého získal základné vzdelanie, v rokoch 1826 – 1830 študoval na nižšej strednej škole v Trenčíne a v rokoch 1830 – 1840 teológiu na evanjelickom lýceu v Bratislave.
V roku 1835 sa zoznámil s Ľ. Štúrom, ktorý v ňom prebudil vlastenecké cítenie. Na pamätnej vychádzke mládeže na Devín 24. 4. 1836 prijal slovanské meno Miloslav a zvolil si celoživotné krédo „žiť pravde a národu“. Bol najbližším spolupracovníkom Ľ. Štúra, s ktorým viedol Spoločnosť česko-slovanskú a po jej zrušení Ústav reči a literatúry československej. V rokoch 1837 – 1840 bol členom a popredným aktivistom tajného mladoslovenského spolku Vzájomnosť. V roku 1839 v rámci štúrovských podujatí podnikol cez prázdniny cestu do Čiech a na Moravu, ktorú literárne spracoval v národne angažovanej reportáži Cesta Slováka ku bratrům slovanským na Moravě a v Čechách (1841). V roku 1840 bol vysvätený za kňaza. Medzi rokmi 1840 – 1843 pôsobil ako evanjelický kaplán v Brezovej pod Bradlom, kde v duchu štúrovských zásad organizoval prvé divadelné predstavenia, čitateľské krúžky a nedeľné školy, spoluzakladal svojpomocné pokladnice a protialkoholické spolky miernosti (národnoosvetovú prácu zhrnul v knihe Slovo o spolkoch miernosti a školách nedeľných, 1846). V roku 1842 začal vydávať almanach Nitra. Od roku 1843 pôsobil ako farár v Hlbokom.
Bol stúpencom idey slovanskej vzájomnosti J. Kollára, spočiatku písal po česky, neskôr však ako prvý zo štúrovcov sformuloval myšlienku tzv. kmeňovej svojbytnosti Slovákov (1837). Ešte pred kodifikáciou spisovnej slovenčiny sa vo februári 1843 spolu s M. M. Hodžom a Ľ. Štúrom zúčastnil na stretnutí štúrovcov s bernolákovským básnikom J. Hollým, ktorý odobril prijatie nového spisovného jazyka. Na Hurbanovej fare v Hlbokom sa 1. – 16. 7. 1843 uskutočnili porady, na ktorých Hurban spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom prerokovali pravidlá kodifikácie nového celonárodného spisovného jazyka Slovákov na základe stredoslovenčiny. Ideu národnej svojbytnosti Slovákov a prijatie Štúrovej slovenčiny Hurban zdôvodnil v roku 1844 v úvode ku knihe B. P. Červenáka Zrcadlo Slovenska. Novú slovenčinu uviedol do literárneho života v 2. ročníku almanachu Nitra (1844), ktorý položil ideový a umelecký základ slovenskej romantickej literatúry. Bol zakladajúcim členom (1844) a jedným z najaktívnejších funkcionárov celoslovenského literárneho a kultúrneho spolku Tatrín. Bol aj jedným z hlavných organizátorov odporu proti maďarizačným tlakom v evanjelickej cirkvi, svojimi vystúpeniami zmaril úsilie o spojenie slovenských evanjelikov s maďarskými kalvínmi do jednotnej protestantskej únie (polemický spis Unia, čili spojení lutheránů s kalvíny v Uhrách, 1846). V roku 1846 začal v spisovnej slovenčine vydávať prvý slovenský vedecký časopis Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literatúru (Slovenské pohľady), na stránkach ktorého sa formovala mladá slovenská literárna kritika.
Hurbanova verejná činnosť vyvrcholila počas Slovenského povstania 1848 – 1849, keď sa stal hlavným organizátorom národnooslobodzovacieho pohybu (revolučné udalosti privítal básňou Bije zvon slobody). Rozvinul rozsiahlu revolučnú agitačnú činnosť (výzva Bratia Slováci!) v podbradliansko-podjavorinskom kraji, ktorá vyvrcholila veľkým ľudovým zhromaždením 28. 4. 1848 v Brezovej pod Bradlom. Tu boli vyhlásené Žiadosti slovenského národa v stolici Nitrianskej, tvoriace základ prvého slovenského politického programu Žiadostí slovenského národa. Pri ich verejnom vyhlasovaní 11. 5. 1848 v Liptovskom Mikuláši Hurban vysvetľoval jednotlivé body. Po vydaní zatykača maďarskou revolučnou vládou ušiel z Uhorska. Spolu s Ľ. Štúrom a M. M. Hodžom sa v júni 1848 zúčastnil Slovanského zjazdu v Prahe. Spolu s Ľ. Štúrom sa zúčastnil aj pražského povstania (22. mája), po potlačení ktorého odišiel hľadať podporu do Chorvátska a Srbska. V septembri 1848 sa stal predsedom prvého slovenského politického orgánu Slovenskej národnej rady. Viedol septembrovú výpravu slovenských dobrovoľníkov na západné Slovensko. Po jej potlačení bol politickým vodcom v druhej, zimnej (1848/1849) a tretej, letnej (1849) výprave dobrovoľníckych jednotiek. Spolu s Ľ. Štúrom skoncipoval viacero dokumentov o riešení slovenskej otázky v zmysle nezávislého postavenia Slovenska v habsburskej monarchii, ktoré predložili v roku 1849 panovníkovi a vládnym orgánom.
Po revolúcii žil pod policajným dozorom. V období bachovského absolutizmu sa venoval cirkevnej (náboženská učebnica Nauka náboženství kresťanského, 1855; dielo Církev evanjelicko-lutheránska v jejích vnitřních živlech a bojích na světě..., 1861, za ktoré získal doktorát teológie na univerzite v Lipsku) a literárnej činnosti (1851 obnovil vydávanie Slovenských pohľadov, 1853 vydal 5. ročník almanachu Nitra).
Po páde absolutizmu (1859) sa začal znova verejne angažovať: 6. – 7. 6. 1861 spoluorganizoval národné zhromaždenie v Martine, kde obhajoval koncepciu štátoprávneho riešenia slovenskej otázky Š. M. Daxnera prijatú v Memorande národa slovenského, 4. 8. 1863 bol zakladajúcim členom Matice slovenskej. V cirkevnej oblasti sa usiloval o zavedenie Protestantského patentu, v rokoch 1863 – 1875 vydával časopis Cirkevné listy (Cirkewní listy). V roku 1866 bol zvolený za superintendenta Prešporskej patentálnej superintendencie (nebol uvedený do úradu, superintendencia v roku 1867 zanikla). V článkoch Pravdivé slovo a Čomu nás učia dejiny (Pešťbudínske vedomosti, 1868 – 1869) ostro vystúpil proti rakúsko-maďarskému vyrovnaniu (1867) a uhorskému národnostnému zákonu (1868), začo bol pol roka väznený vo Vacove (1869). V roku 1876 bol odsúdený na tri mesiace väzenia za uverejnenie politického článku L. B. Abafiho (Tým miernym) v Cirkevných listoch. V roku 1871 sa ako predstaviteľ Starej školy slovenskej stal spoluzakladateľom Slovenskej národnej strany. Na protest proti zatvoreniu Matice slovenskej a slovenských gymnázií vydal posledné dva ročníky almanachu Nitra (1876 – 1877) v biblickej češtine (bibličtine).
Hurbanove literárne začiatky predstavujú básne, ktoré písal počas štúdií na bratislavskom evanjelickom lýceu. Od roku 1836 čítal na zasadnutiach Spoločnosti česko-slovanskej ódy (na Mickiewicza, na Prahu a i.) a básne (Stav Slováků, Pokora před tyrany, Rozchod Jaromíra s Boženou a i.). V roku 1837 uverejnil v Hronke báseň Žalospěv na smrt Jana Volka. Venoval sa aj satirickej (Chlebař, 1842), neskôr politickej poézii (Piesne nateraz, 1861). V roku 1876 vydal v 6. ročníku almanachu Nitra cyklus básní Z hlubiny.
Významnú súčasť Hurbanovej literárnej tvorby predstavuje próza. V historickom triptychu Osudové Nitry (Nitra, 1842), Svadba krále velkomoravského (Nitra, 1842) a Svatoplukovci aneb pád říše Velkomoravské (1845) čerpal námet z veľkomoravského obdobia. V poviedke Prítomnosť a obrazy zo života tatranského (Nitra, 1844) a v cestopisných črtách Prechádzka po považskom svete (Nitra, 1844) kritizoval panský stav a biedu poddaných a uvažoval najmä o budúcnosti slovenského národa a slovanskej vzájomnosti. V novele Olejkár (Nitra, 1846) vedome zidealizoval Matúša Čáka Trenčianskeho ako obhajcu národnej myšlienky. V novelách Korytnické poháriky (Nitra, 1847) a Od Silvestra do Troch kráľov (Nitra, 1847) satiricky zobrazil tienisté stránky slovenského života. V roku 1853 vydal v 5. ročníku almanachu Nitra novelu Slovenskí žiaci, ktorá bola pokusom o prozaické spracovanie generačných osudov počas revolúcie 1848/1849. V roku 1859 dokončil historický román Gottšalk (vyšiel po česky 1861 v Prahe), v ktorom zobrazil tragédiu kniežaťa pobaltských Slovanov. Hurbanovu najvýznamnejšiu prácu predstavuje literárnohistorická štúdia Slovensko a jeho život literárny, ktorá vychádzala na pokračovanie v rokoch 1846 – 1851 v Slovenských pohľadoch. Hurban v nej predstavil slovenskú literatúru ako prejav duchovnej sily národa, podobne ako Ľ. Štúr básnictvo považoval za „útočište Slovanov“. Hurbanovo literárne dielo vyvrcholilo prácami memoárového charakteru, na sklonku života pracoval na životopisoch Ľ. Štúra (Slovenské pohľady, 1881 – 1884) a V. Paulinyho-Tótha (Nitra, 1877) i na spomienkach na Slovenské povstanie 1848 – 1849 Rozpomienky (Slovenské pohľady, 1881 – 1887).
Význam Hurbanovej osobnosti a diela spočíva v jeho národnobuditeľskej, politickej, kultúrno-organizačnej, literárnej a publicistickej práci. Všetky svoje schopnosti venoval práci pre národ, bol najbližším spolupracovníkom a priateľom Ľ. Štúra a po jeho smrti sa stal vedúcou osobnosťou slovenského národného hnutia. V roku 1892 mu bol v Hlbokom z verejných zbierok postavený pomník, pri odhalení ktorého však maďarské úrady zakázali prístup nielen verejnosti, ale aj rodine; nový náhrobný pomník vytvoril D. Jurkovič (1943). V Hlbokom sa nachádza pamätný dom (evanjelická fara) a pamätná izba (v budove bývalej cirkevnej školy) J. M. Hurbana, a pred evanjelickým kostolom pomník s jeho sochou v nadživotnej veľkosti (F. Motoška, 1929). Pomníky s Hurbanovou bustou sú v Novom Meste nad Váhom (J. Pospíšil, 1928) a Brezovej pod Bradlom. V roku 2006 bol v Žiline-Budatíne postavený monumentálny pomník s jeho jazdeckou sochou (Ladislav Berák). Pamätné tabule sú v Beckove, Myjave, Prievidzi, Senici, Čadci a vo Filipove. Jeden z prvých Hurbanových životopisov vydal v roku 1925 Július Bodnár: Dr. Jozef Miloslav Hurban (1817 – 1888), jeho život a dielo. Hurbanova osobnosť sa stala námetom historického románu A. Lackovej Z čírej lásky (1958), eseje V. Mináča Zobrané spory J. M. Hurbana (1974), monografie Perom a mečom (1982) a dokumentárnej publikácie Život zvoniaci činom (1988) od Tomáša Winklera, knihy pre deti a mládež od J. Repka Za úsvitom zory (1989), diela Miroslava Hvožďaru J. M. Hurban a jeho zápas o pravé hodnoty cirkvi a národa (2007), televízneho seriálu Jozefa Boba Štúrovci (1991), dokumentárneho filmu Petra Vrchovinu Pomník Hurbanovi (1997), rozhlasového diela Margaréty Horváthovej Orly lietajú vysoko (2005) a i. Rok 2007 bol vyhlásený za Rok J. M. Hurbana. Od roku 2001 Slovenská národná knižnica v Martine každoročne udeľuje Cenu a prémiu J. M. Hurbana za pôvodné slovesné životopisné diela o slovenských národných dejateľoch.