Humájúnovo mauzóleum

Humájúnovo mauzóleum — architektonický komplex v hlavnom meste Indie v Naí Dillí v blízkosti rieky Jamuna. Prvé monumentálne mauzóleum dynastie Veľkých Mogulov (Veľkých Mughalov) postavené v rokoch 1557 – 70 (alebo 1571). Stavbu podľa tradície iniciovala Humájúnova manželka Bégá Bégam (aj Hadždží Bégam, *okolo 1511, †1582). Za architektov stavby sú považovaní Mírak Mírzá Ghijás a jeho syn Sajjid Muhammad Ghijás.

Mauzóleum panovníka Humájúna je situované v strede rozsiahlych záhrad s množstvom stromov. Celý komplex má pôdorys štvorca s dĺžkou strany 350 m a je uzatvorený múrom. Štyri vodné kanály, ktoré symbolizujú štyri rajské rieky, ho rozdeľujú na štyri menšie štvorce, z ktorých každý je menšími plytkými kanálmi a chodníkmi ďalej rozdelený na deväť menších štvorcov. Ide o typ perzskej záhrady čahár bágh, ktorá je symbolickým vyjadrením kozmologických predstáv o vesmíre a pre moslimov predstavuje raj. Komplex je prístupný štyrmi bránami, na východnej strane ho pôvodne ohraničovala rieka Jamuna, ktorej koryto sa v 16. stor. presunulo.

Samotné mauzóleum je postavené z červeného pieskovca kombinovaného s platňami z bieleho mramoru. Stojí na mohutnej terase (podnoži), ktorá tvorí spodné podlažie celej stavby. Má štvorcový pôdorys (96 x 96 m) a jeho fasáda je členená sústavou oblúkov, ktoré rámujú menšie ívány vedúce do miestností určených pre pútnikov a hostí (pôvodne slúžili ako karavanserail). Horná časť stavby je prístupná úzkymi schodiskami. Hmota mauzólea je symetricky členená sústavou ník a ívánov, v strede sa nachádza mohutná cibuľová kupola na tambure obložená bielym mramorom. Centrálna kupola je doplnená menšími čatrí. Jadrom mauzólea je sála oktogonálneho pôdorysu zaklenutá nižšou kupolovou klenbou, v ktorej sa nachádza biely mramorový kenotaf panovníka. Jeho hrob je pod kenotafom (pod podlahou) v hrobke. Okolo centrálnej sály sú symetricky usporiadané menšie zaklenuté miestnosti prepojené úzkymi chodbami, v ktorých sa nachádzajú kenotafy kráľovskej rodiny a neskorších mogulských panovníkov.

Celý komplex a jeho architektúra poukazujú na silný vplyv perzských vzorov, osobitne architektúry za vlády dynastie Timúrovcov (1370 – 1506; → islamská architektúra; → iránska architektúra). Stvárnenie i celkové majestátne a zároveň striedme pôsobenie je veľmi novátorské. V roku 1993 bola stavba zapísaná do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO.