hrnčiarsky kruh

Text hesla

hrnčiarsky kruh — nástroj na formovanie keramiky. Pôvodne pozostával z jedného pomaly rotujúceho kotúča, ktorý sa dával do pohybu rukou. Hrnčiarsky kruh sa začal používať na Blízkom východe, v Mezopotámii a Egypte asi v 3. tisícročí pred n. l., v juhových. Európe v 1. tisícročí pred n. l., na území Slovenska asi vo 4. stor. pred n. l. Vďaka nemu sa zdokonalila a rozšírila výroba keramiky, ktorá sa dovtedy modelovala ručne. Predchodcom dnes známeho hrnčiarskeho kruhu bol celodrevený kruh. Najznámejší, tzv. nožný hrnčiarsky kruh (nazývaný aj kopací) sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč (tzv. tanier alebo hlava). Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Na dolnom konci osi je pripevnený široký ťažký kotúč (tzv. podkružie), ktorý slúži ako zotrvačník a hrnčiar (keramikár) ho roztáča nohami. Os hrnčiarskeho kruhu sa otáča vo dvoch ložiskách, jedno je pod hlavou kruhu pripevnené k drevenému stolu, do druhého zapadá dolný koniec osi. Hrnčiarsky kruh je zväčša spojený so stolom, za ktorým sedí hrnčiar. V 12. – 13. stor. sa začal používať rýchlorotujúci hrnčiarsky kruh pozostávajúci z dvoch kotúčov spojených osou (napr. tzv. sprušliak). V súčasnosti väčšina hrnčiarov používa hrnčiarsky kruh na elektrický pohon. Pred samotným točením na kruhu sa keramická hmota upravuje jednoduchým ručným spracovaním (miesením). Následne hrnčiar položí do stredu hlavy kruhu potrebné množstvo hliny spracovanej do tvaru gule. Roztočí kruh a hmotu silným pritláčaním dlaňami vycentruje. Palcami naznačí v strede hmoty jamku, ktorú postupne rozširuje, čím vytvorí hrubostennú misku. Tlakom palcov vytvorí dno misky potrebnej hrúbky. Potom vloží do misky jednu ruku a druhou zvonka ťahá hmotu (steny misky) nahor. Vznikne základný valcový tvar nazývaný kachlica, z ktorého sa vytáčajú ďalšie (zložitejšie) tvary. Napr. vyťahovaním do výšky a vydúvaním brucha vznikajú džbány a vázy, stláčaním nadol a rozťahovaním hmoty do strán misy a taniere. Dôležité je, aby nádoba mala všade rovnakú hrúbku stien. Pri práci môže hrnčiar používať rozličné pomôcky, ktoré mu uľahčujú tvarovanie. Povrch predmetu hrnčiar zvonka vyrovnáva čepeľami (tzv. šínami) z dreva, kovu alebo z plastu a následne ho uhladí navlhčenou hubkou. Nakoniec nádobu požadovaného tvaru odreže od hlavy kruhu drôtom (tzv. strunou), vysuší a pripraví na pálenie v hrnčiarskej peci.

Popis ilustrácie

Hrnčiarsky kruh so štvorhrannou osou

Popis ilustrácie

Hrnčiarsky kruh sprušliak

Text hesla

hrnčiarsky kruh — nástroj na formovanie keramiky. Pôvodne pozostával z jedného pomaly rotujúceho kotúča, ktorý sa dával do pohybu rukou. Hrnčiarsky kruh sa začal používať na Blízkom východe, v Mezopotámii a Egypte asi v 3. tisícročí pred n. l., v juhových. Európe v 1. tisícročí pred n. l., na území Slovenska asi vo 4. stor. pred n. l. Vďaka nemu sa zdokonalila a rozšírila výroba keramiky, ktorá sa dovtedy modelovala ručne. Predchodcom dnes známeho hrnčiarskeho kruhu bol celodrevený kruh. Najznámejší, tzv. nožný hrnčiarsky kruh (nazývaný aj kopací) sa skladá zo zvislej železnej osi, ku ktorej je hore pripevnený menší kotúč (tzv. tanier alebo hlava). Zvyčajne je zo železa, ale môže byť aj drevený. Na dolnom konci osi je pripevnený široký ťažký kotúč (tzv. podkružie), ktorý slúži ako zotrvačník a hrnčiar (keramikár) ho roztáča nohami. Os hrnčiarskeho kruhu sa otáča vo dvoch ložiskách, jedno je pod hlavou kruhu pripevnené k drevenému stolu, do druhého zapadá dolný koniec osi. Hrnčiarsky kruh je zväčša spojený so stolom, za ktorým sedí hrnčiar. V 12. – 13. stor. sa začal používať rýchlorotujúci hrnčiarsky kruh pozostávajúci z dvoch kotúčov spojených osou (napr. tzv. sprušliak). V súčasnosti väčšina hrnčiarov používa hrnčiarsky kruh na elektrický pohon. Pred samotným točením na kruhu sa keramická hmota upravuje jednoduchým ručným spracovaním (miesením). Následne hrnčiar položí do stredu hlavy kruhu potrebné množstvo hliny spracovanej do tvaru gule. Roztočí kruh a hmotu silným pritláčaním dlaňami vycentruje. Palcami naznačí v strede hmoty jamku, ktorú postupne rozširuje, čím vytvorí hrubostennú misku. Tlakom palcov vytvorí dno misky potrebnej hrúbky. Potom vloží do misky jednu ruku a druhou zvonka ťahá hmotu (steny misky) nahor. Vznikne základný valcový tvar nazývaný kachlica, z ktorého sa vytáčajú ďalšie (zložitejšie) tvary. Napr. vyťahovaním do výšky a vydúvaním brucha vznikajú džbány a vázy, stláčaním nadol a rozťahovaním hmoty do strán misy a taniere. Dôležité je, aby nádoba mala všade rovnakú hrúbku stien. Pri práci môže hrnčiar používať rozličné pomôcky, ktoré mu uľahčujú tvarovanie. Povrch predmetu hrnčiar zvonka vyrovnáva čepeľami (tzv. šínami) z dreva, kovu alebo z plastu a následne ho uhladí navlhčenou hubkou. Nakoniec nádobu požadovaného tvaru odreže od hlavy kruhu drôtom (tzv. strunou), vysuší a pripraví na pálenie v hrnčiarskej peci.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Hrnčiarsky kruh [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hrnciarsky-kruh