Hlinkova slovenská ľudová strana

Text hesla

Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS — slovenská pravicová politická strana orientovaná národne a katolícky, protisocialisticky a protikomunisticky. Už koncom 19. stor. sa slovenskí katolíci politicky angažovali v Katolíckej ľudovej strane (Katholikus Néppárt), ktorej program obsahoval národné práva, sociálne otázky a riešenie niektorých cirkevných otázok. V parlamentných voľbách za ňu preto kandidovali aj viacerí slovenskí katolícki i evanjelickí predstavitelia. Neplnenie požiadaviek však viedlo k vzniku Slovenskej ľudovej strany (14. 12. 1905) ako formálnej súčasti Slovenskej národnej strany (SNS). Konfesionálne nezhody medzi katolíkmi a evanjelikmi sa stali príčinou jej odtrhnutia a založenia samostatnej Slovenskej ľudovej strany v júli 1913 v Žiline z iniciatívy A. Hlinku, ktorý sa stal jej predsedom. Počas 1. svetovej vojny strana prešla do pasivity a aktivizovala sa až 1918. Aj zásluhou jej príslušníkov vznikla Slovenská národná rada a bola prijatá Deklarácia slovenského národa (→ Martinská deklarácia). Oficiálne strana obnovila činnosť 19. 12. 1918 v Žiline ako Slovenská ľudová strana a 1925 bola premenovaná na počesť jej predsedu a zakladateľa A. Hlinku na HSĽS. Vystupovala za autonómiu Slovenska a proti čechoslovakizmu, zastávala pozície samobytnosti slovenského národa, mala celonárodný charakter, jej voličskú základňu tvorili najmä roľníci. Od župných volieb 1923 bola najsilnejšou stranou na Slovensku, pracovala však v opozícii, a to až do 1927, keď sa stala súčasťou vládnej koalície. Podporila krajinské zriadenie a modus vivendi. Po procese a odsúdení V. Tuku v októbri 1929 prešla opäť do politickej opozície, v ktorej zotrvala do októbra 1938. Predsedníctvo HSĽS prijalo na stretnutí jej výkonného výboru 6. 10. 1938 Žilinský manifest, ktorým vyhlásilo autonómiu Slovenska. Po spoločnom rokovaní so zástupcami iných politických strán bola podpísaná dohoda o zjednotení (→ Žilinská dohoda). HSĽS prijala názov HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty. Na Slovensku zaujala výsadné postavenie, 1939 (po vytvorení samostatnej Slovenskej republiky) sa stala jedinou stranou Slovákov založenou na národnom a autoritatívnom princípe. Jej ideológiu tvorila zmes nacionalizmu, klerikalizmu a fašizoidných prvkov. Vedenie strany bolo v rukách umierneného krídla, jej predsedom bol od 1. 10. 1939 J. Tiso. Upevňovanie autority HSĽS vyústilo do prijatia vodcovského princípu (22. 10. 1942). Tlačovými orgánmi strany boli Slovenské ľudové noviny a Slovák, ozbrojenou zložkou Hlinkova garda, organizáciou mládeže Hlinkova mládež (založená 1938). Počas SNP bola na povstaleckom území činnosť strany zakázaná, o jej definitívnom zákaze bolo rozhodnuté v marci 1945 na moskovských rokovaniach.

Text hesla

Hlinkova slovenská ľudová strana, HSĽS — slovenská pravicová politická strana orientovaná národne a katolícky, protisocialisticky a protikomunisticky. Už koncom 19. stor. sa slovenskí katolíci politicky angažovali v Katolíckej ľudovej strane (Katholikus Néppárt), ktorej program obsahoval národné práva, sociálne otázky a riešenie niektorých cirkevných otázok. V parlamentných voľbách za ňu preto kandidovali aj viacerí slovenskí katolícki i evanjelickí predstavitelia. Neplnenie požiadaviek však viedlo k vzniku Slovenskej ľudovej strany (14. 12. 1905) ako formálnej súčasti Slovenskej národnej strany (SNS). Konfesionálne nezhody medzi katolíkmi a evanjelikmi sa stali príčinou jej odtrhnutia a založenia samostatnej Slovenskej ľudovej strany v júli 1913 v Žiline z iniciatívy A. Hlinku, ktorý sa stal jej predsedom. Počas 1. svetovej vojny strana prešla do pasivity a aktivizovala sa až 1918. Aj zásluhou jej príslušníkov vznikla Slovenská národná rada a bola prijatá Deklarácia slovenského národa (→ Martinská deklarácia). Oficiálne strana obnovila činnosť 19. 12. 1918 v Žiline ako Slovenská ľudová strana a 1925 bola premenovaná na počesť jej predsedu a zakladateľa A. Hlinku na HSĽS. Vystupovala za autonómiu Slovenska a proti čechoslovakizmu, zastávala pozície samobytnosti slovenského národa, mala celonárodný charakter, jej voličskú základňu tvorili najmä roľníci. Od župných volieb 1923 bola najsilnejšou stranou na Slovensku, pracovala však v opozícii, a to až do 1927, keď sa stala súčasťou vládnej koalície. Podporila krajinské zriadenie a modus vivendi. Po procese a odsúdení V. Tuku v októbri 1929 prešla opäť do politickej opozície, v ktorej zotrvala do októbra 1938. Predsedníctvo HSĽS prijalo na stretnutí jej výkonného výboru 6. 10. 1938 Žilinský manifest, ktorým vyhlásilo autonómiu Slovenska. Po spoločnom rokovaní so zástupcami iných politických strán bola podpísaná dohoda o zjednotení (→ Žilinská dohoda). HSĽS prijala názov HSĽS-Strana slovenskej národnej jednoty. Na Slovensku zaujala výsadné postavenie, 1939 (po vytvorení samostatnej Slovenskej republiky) sa stala jedinou stranou Slovákov založenou na národnom a autoritatívnom princípe. Jej ideológiu tvorila zmes nacionalizmu, klerikalizmu a fašizoidných prvkov. Vedenie strany bolo v rukách umierneného krídla, jej predsedom bol od 1. 10. 1939 J. Tiso. Upevňovanie autority HSĽS vyústilo do prijatia vodcovského princípu (22. 10. 1942). Tlačovými orgánmi strany boli Slovenské ľudové noviny a Slovák, ozbrojenou zložkou Hlinkova garda, organizáciou mládeže Hlinkova mládež (založená 1938). Počas SNP bola na povstaleckom území činnosť strany zakázaná, o jej definitívnom zákaze bolo rozhodnuté v marci 1945 na moskovských rokovaniach.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Hlinkova slovenská ľudová strana [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-19]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hlinkova-slovenska-ludova-strana