krajinské zriadenie
krajinské zriadenie, čes. zemské zřízení — územnosprávne usporiadanie Československa (ČSR) 1928 – 39 a čiastočne aj 1945 – 49. Zavedené zákonom č. 125 z 1927 o organizácii politickej správy (na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi s účinnosťou od 1. júla 1928, v Čechách, na Morave a v Sliezsku až 1. decembra 1928), ktorým bola prvýkrát zavedená jednotná politická (štátna) správa na celom území ČSR. Na jeho vypracovaní sa podieľala predovšetkým strana Československá národní demokracie, k jeho prijatiu prispela aj HSĽS, ktorá bola súčasťou vládnej koalície (1927 – 29) a v krajinskom zriadení videla predstupeň k autonómii Slovenska. Na základe prijatého zákona vznikli štyri správne obvody (krajiny, zeme, ktoré sa ďalej delili na okresy): Česká krajina, Moravsko-sliezska krajina, Slovenská krajina (zákon po prvýkrát určil hranice Slovenska) a Podkarpatskoruská krajina, resp. od konca 1938 Zakarpatskoukrajinská krajina. Krajinské zriadenie nahradilo v Čechách administratívny systém zdedený z bývalej rakúskej monarchie, na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi (resp. na neskoršej Zakarpatskej Ukrajine) župy.
Najvyšším správnym orgánom každej krajiny bol krajinský úrad vedený krajinským prezidentom, ktorého vymenúval prezident republiky. Sídlom úradu v Českej krajine bola Praha, v Moravsko-sliezskej krajine Brno, v Slovenskej krajine Bratislava (pobočkou s kompetenciou pre východné Slovensko bola od 1935 Kancelária krajinského prezidenta v Košiciach) a v Podkarpatskoruskej krajine Užhorod. Na Slovensku prebral úrad kompetencie Ministerstva s plnou mocou pre správu Slovenska. Úlohou krajinského úradu bolo starať sa o hospodárske, sociálne, zdravotné a kultúrne potreby jednotlivých krajín (zemí), ak presahovali potreby okresov a obcí, ale nemali celoštátny význam; politické záležitosti sa pri rokovaniach nepripúšťali. Úrad podliehal ministerstvu vnútra a predstavoval spojovací článok medzi ministerstvami (sídliacimi v Prahe) a okresmi, mestami a obcami, podliehali mu okresné úrady a štátne policajné úrady, od 1933 (zákon č. 122 z 1933 o zmenách volebného poriadku v obciach) schvaľoval aj starostov obcí a mal právo odvolávať ich z funkcie, dosadzoval do obcí vládnych komisárov a rozpúšťal obecné zastupiteľstvá.
Zastupiteľským orgánom bolo krajinské zastupiteľstvo, jeho dve tretiny boli volené, jednu tretinu vymenúvala vláda ČSR na návrh krajinského prezidenta; v Českej krajine malo 120, v Moravskosliezskej 60, v Slovenskej 54 a v Podkarpatskoukrajinskej 18 členov. Jeho predsedom bol krajinský prezident. Krajinské zastupiteľstvo každej krajiny mohlo vydávať pre svoj obvod podrobnejšie predpisy k zákonom Národného zhromaždenia ČSR (ak ho na to vláda splnomocnila), štatúty na úpravu záležitostí ústavov a zariadení, ktoré v rámci svojej pôsobnosti zriadilo alebo spravovalo, ďalej predpisy o správe majetku obcí, okresov a krajiny, ako aj ich podnikov a ústavov a vykonávať dozor nad touto správou. Tieto právne predpisy museli byť schválené ministerstvom vnútra po dohode s príslušnými ministerstvami. Schválené predpisy a štatúty sa vyhlasovali v Krajinskom vestníku a nadobúdali účinnosť v 15. deň po vyhlásení, ak v nich nebol určený iný deň nadobudnutia účinnosti.
Na Slovensku krajinské zriadenie zaniklo po vzniku vojnovej Slovenskej republiky 14. marca 1939, krajinské zastupiteľstvo bolo rozpustené už v novembri 1938 a nahradené Slovenským snemom a zákonom č. 190 z 1939 o verejnej správe vnútornej (s účinnosťou od 1. januára 1940) bolo zriadených šesť žúp. V Protektoráte Čechy a Morava boli krajinské zastupiteľstvá rozpustené rozhodnutím protektorátnej vlády 13. mája 1940. Krajinské zriadenie bolo v ČSR čiastočne obnovené 1945 formálnym rozdelením republiky na tri krajiny (Zakarpatskoukrajinská krajina pripadla Sovietskemu zväzu) a trvalo až do 31. januára 1949 (do zavedenia krajov).