historicko-porovnávacia jazykoveda

historicko-porovnávacia jazykoveda, komparatistika — lingvistická disciplína, časť diachrónnej jazykovedy zaoberajúca sa skúmaním a opisom jazykov ich porovnávaním. Historicko-porovnávacia jazykoveda bola vyčlenená a nazvaná podľa historicko-porovnávacej metódy, dominantnej metódy, ktorá sa v nej uplatňuje a predstavuje komplex metodických postupov a pravidiel kombinujúcich skúmanie javov (zmien) doložených v histórii jedného jazyka s porovnávaním zodpovedajúcich údajov v príbuzných jazykoch. Takéto porovnávanie umožňuje rekonštrukciu prehistorického stavu, čím sa získava obraz napr. o indoeurópskom či praslovanskom vývine hláskového systému, morfológie a tvorenia slov, o vývine významu slova a jeho etymológii. Základné princípy historicko-porovnávacej metódy, a tým aj základy historicko-porovnávacej jazykovedy boli vypracované v (nemeckej) jazykovede 19. stor. (F. Bopp, mladogramatici K. Brugmann, A. Leskien, B. Delbrück, H. Paul). V 20. stor. sa tieto princípy a postupy zdokonalili na základe systémovo-štruktúrneho skúmania jazyka (F. de Saussure) umožňujúceho tzv. vnútornú rekonštrukciu v rámci jedného jazyka (J. Kuryłowicz). Prínosom historicko-porovnávacej jazykovedy 20. stor. sú výskumy v oblasti glotochronológie – metódy, ktorá pomocou štatistických výskumov zisťuje obdobie oddeľovania jednotlivých jazykov od spoločného základu.