historická škola

historická škola, nemecká historická škola —

1. v širšom význame myšlienkový smer, ktorý vznikol v 19. stor. v Nemecku a na rozdiel od osvieteneckej interpretácie vývoja spoločnosti (G. W. F. Hegel) zdôrazňoval kritické štúdium historických prameňov a vecnosť; v podstate identický s historizmom. Rozvíjal sa takmer vo všetkých oblastiach, predovšetkým v historiografii (L. Ranke), práve (→ historickoprávna škola) a ekonómii;

2. v užšom význame smer v nemeckej ekonómii, ktorý až do vzniku neoklasickej ekonómie predstavoval najvplyvnejšie ekonomické učenie. Predstavitelia historickej školy kritizovali univerzalizmus autorov klasickej ekonómie a zdôrazňovali relativizmus v praxi (rovnaké zákony nemožno rovnako uplatňovať v každom čase a v každej krajine) aj v teórii (zákony politickej ekonómie majú len relatívnu platnosť v porovnaní s prírodnými zákonmi, ktoré platia vždy a všade), nedostatočnú psychológiu založenú na egoizme (pretože podľa nich zisk nie je jediný podnet ľudskej činnosti, ale jestvuje veľa ďalších, ušľachtilejších podnetov), zneužívanie deduktívnej metódy a abstrakcie (usilovali sa nahradiť ich indukciou založenou na pozorovaní). Staršia historická škola (W. Roscher, B. Hildebrand, K. Knies a i.) vychádzala z toho, že politická ekonómia je historická veda, ktorej úlohou je zbierať, opisovať a porovnávať fakty a údaje z hospodárskeho života rozličných národov v rozličných epochách. Predstavitelia mladšej historickej školy (G. Schmoller, A. V. Wagner, L. J. Brentano, K. W. Bücher, G. F. Knapp, W. Sombart, M. Weber) pripisovali veľkú úlohu v národnom hospodárstve štátu a zdôrazňovali etický prvok ľudského správania, mali hlboký záujem o sociálnu politiku. R. 1872 založili Združenie pre sociálnu politiku, kde sa prejavil ich umiernený reformizmus; ich učenie dostalo neskôr názov katedrový socializmus. Historická škola značne ovplyvnila amerických inštitucionalistov (→ inštitucionalizmus).