hinduistická architektúra

Text hesla

hinduistická architektúra — architektúra Indie a juhovýchodnej Ázie ovplyvnená hinduizmom. Hinduistické architektonické tvaroslovie vychádzalo z buddhistického, neskôr sa začali objavovať plastické prvky čisto dekoračného alebo symbolického významu. Hinduistický chrám pozostáva z 2 hlavných častí: z predsiene (mandapa; stĺpová hala s plochým zastropením slúžiaca na obrady) a zo svätyne (vimána) s celou (garbha grha), kde je umiestnená socha božstva (Brahma, Šiva, Višnu a i.). Okolo svätyne je ochodza na uctievanie božstva obchádzaním (pradakšina) a nad ňou vežovitá stavba šikhara. Z pôvodne jednoduchých chrámov sa neskôr vyvinuli chrámové komplexy (k svätyni hlavného božstva sa postupne pripájali svätostánky manželiek, resp. manželov hlavných bohov či iných postáv hinduistického panteónu). Budovy boli zdobené množstvom sôch a reliéfmi ľudí, bohov, démonov a zvierat (najmä slonov, levov, býkov, koní a vtákov) často s výjavmi z eposov Rámájana a Mahábhárata. Voľné plochy medzi nimi pokrývali rastlinné alebo geometrické ornamenty a architektúra sa tak prelínala so sochárstvom (→ indické výtvarné umenie).

V hinduistickej architektúre sa rozlišujú tri základné chrámové slohy, ktoré sa rozvíjali v rôznych častiach Indie, sú však vymedzené skôr topograficky ako časovo: drávidský, nágarský a vesarský.

Drávidský (južný) chrámový štýl sa rozvíjal na juhu Indie (na území obývanom Drávidmi) za vlády dynastie Pallavovcov (600 – 825), najstaršie stavebné pamiatky pochádzajú z prelomu 6. a 7. stor. Vyznačuje sa tým, že mandapa a vimána stoja na spoločnej podnoži (pitha) uprostred nádvoria lemovaného stenou, niekedy so stĺpovou ochodzou. Sú vždy obkolesené množstvom malých svätýň, na ktorých vrcholoch sú malé šikhary, nachádza sa tam aj vežovitá brána (gópura). Spočiatku sa chrámy vytesávali do skalného masívu, napr. chrámový okrsok vytesaný do pobrežných skál v Mahábalipurame (aj Mámallapuram; 8. stor.; 1984 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Kailásanáthov chrám v Éllóre (8. stor.; chrámový komplex bol 1983 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a podľa jeho vzoru vytesaný Kailásanáthov chrám v Kančípurame (prelom 7. a 8. stor.); z toho obdobia pochádzajú aj skalné svätyne na ostrove Elefanta (zač. 6. stor.; 1987 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V 9. – 12. stor. počas vlády dynastie Čolovcov (→ čolovské umenie) sa stavby zväčšovali a zvyšovali, veže strácali vežovitý tvar, zväčšovala sa aj gópura a začala byť dominantnejšia, napr. chrámy v Thandžavure (Taňčávúre; okolo 1000 n. l.; komplex bol 1987 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). K príkladom neskorej fázy drávidského slohu patrí Višnuov chrám v Šrírangame z 10. stor., chrámy vo Váránasí, Džagannáthov chrám v Purí (12. stor.), chrámový areál v Hampi (14. – 16. stor.; 1986 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), chrámový komplex v juhoindickom meste Madurai (1623 – 60) a i.

Nágarský (severný) chrámový sloh vznikol v 7. a 8. stor. na severe Indie v priamej nadväznosti na guptovskú architektúru, rozšíril sa však aj do iných oblastí Indie. Je charakteristický predovšetkým osobitou šikharou, pri ktorej sa rozlišuje niekoľko typov. Severoindický chrám pozostáva z malej štvorcovej svätyne s jednou alebo s viacerými stĺpovými mandapami, ktoré sú k nej pripojené predsieňou (antarála) a usporiadané popri jej vodorovných osiach. Stred každej strany svätyne vytvára krížový pôdorys. Vstupný vchod je obyčajne bohato zdobený kvetinovými, figurálnymi alebo geometrickými ornamentmi. Okolo svätyne vedie ochodza. Nad hlavnou svätyňou sa týči stupňovitá šikhara. Prvé typy takejto svätyne existovali už v 6. stor. (Dévagiri, dnes Daulatabad, štát Maháraštra), štýl sa plne rozvinul v 8. stor. a vyvinuli sa z neho regionálne variácie v oblasti dnešného štátu Urísa, v centrálnej Indii, v Radžastane a Gudžaráte. V meste Bhubanéšvar (východná India) je skoncentrovaných takmer 100 príkladov tohto štýlu datovaných medzi 7. – 13. stor. Najpozoruhodnejší z nich je Lingarádžov chrám (11. stor.), ktorý predstavuje chrámovú architektúru tejto oblasti na vrchole vývojového štádia. Ďalším centrom tohto slohu je oblasť strednej Indie (štát Madhjapradéš), k najvýznamnejším stavbám patrí skupina 30 chrámov v Khadžuráhu (10. – 11. stor.; 1986 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Vesarský chrámový sloh (vesara) vznikol v 12. stor. v južnej Indii za panovania dynastie Hojšálovcov (Hójašálovcov; preto sa niekedy nazýva aj hojšálovský štýl) zmiešaním drávidskej a nágarskej tradície. Chrámy sú však menšie ako na juhu a nemajú vežovité gópury, šikhary pripomínajú severoindický štýl. Pôdorys mandáp (tvorilo ju zoskupenie viacerých svätýň), a najmä vimán so šikharami sa postupne menil z pravouholníka na stupňovitý kríž, až nakoniec vznikol tvar hviezdy (aštabhadra). K najvýznamnejším stavbám patria chrámy v Belúre, Halébíde a Sómnáthpure.

Spolu s hinduizmom sa hinduistická architektúra šírila aj do oblasti mimo Indie. Príkladmi jej vplyvu sú napr. chrámové mesto My Son vo Vietname (4. – 13. stor.; 1999 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a najrozsiahlejší hinduistický chrámový komplex v juhovýchodnej Ázii Prambanan v Indonézii na ostrove Jáva (okolo 850 n. l.; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na území dnešnej Kambodže budovali Khméri od 9. stor. rozsiahle palácové a chrámové stavby ovplyvnené architektúrou z Jávy, predstavujúce typickú monumentálnu hinduistickú architektúru. K najvýznamnejším khmérskym stavbám patrí chrámový komplex Angkór Vat vybudovaný v 1. polovici 12. stor. pôvodne ako hinduistický (zasvätený Višnuovi), v 2. polovici 12. stor. zmenený na buddhistickú svätyňu (1992 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; → kambodžská architektúra). Plynulý vývoj hinduistickej architektúry prerušila v 16. stor. islamizácia.

Text hesla

hinduistická architektúra — architektúra Indie a juhovýchodnej Ázie ovplyvnená hinduizmom. Hinduistické architektonické tvaroslovie vychádzalo z buddhistického, neskôr sa začali objavovať plastické prvky čisto dekoračného alebo symbolického významu. Hinduistický chrám pozostáva z 2 hlavných častí: z predsiene (mandapa; stĺpová hala s plochým zastropením slúžiaca na obrady) a zo svätyne (vimána) s celou (garbha grha), kde je umiestnená socha božstva (Brahma, Šiva, Višnu a i.). Okolo svätyne je ochodza na uctievanie božstva obchádzaním (pradakšina) a nad ňou vežovitá stavba šikhara. Z pôvodne jednoduchých chrámov sa neskôr vyvinuli chrámové komplexy (k svätyni hlavného božstva sa postupne pripájali svätostánky manželiek, resp. manželov hlavných bohov či iných postáv hinduistického panteónu). Budovy boli zdobené množstvom sôch a reliéfmi ľudí, bohov, démonov a zvierat (najmä slonov, levov, býkov, koní a vtákov) často s výjavmi z eposov Rámájana a Mahábhárata. Voľné plochy medzi nimi pokrývali rastlinné alebo geometrické ornamenty a architektúra sa tak prelínala so sochárstvom (→ indické výtvarné umenie).

V hinduistickej architektúre sa rozlišujú tri základné chrámové slohy, ktoré sa rozvíjali v rôznych častiach Indie, sú však vymedzené skôr topograficky ako časovo: drávidský, nágarský a vesarský.

Drávidský (južný) chrámový štýl sa rozvíjal na juhu Indie (na území obývanom Drávidmi) za vlády dynastie Pallavovcov (600 – 825), najstaršie stavebné pamiatky pochádzajú z prelomu 6. a 7. stor. Vyznačuje sa tým, že mandapa a vimána stoja na spoločnej podnoži (pitha) uprostred nádvoria lemovaného stenou, niekedy so stĺpovou ochodzou. Sú vždy obkolesené množstvom malých svätýň, na ktorých vrcholoch sú malé šikhary, nachádza sa tam aj vežovitá brána (gópura). Spočiatku sa chrámy vytesávali do skalného masívu, napr. chrámový okrsok vytesaný do pobrežných skál v Mahábalipurame (aj Mámallapuram; 8. stor.; 1984 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), Kailásanáthov chrám v Éllóre (8. stor.; chrámový komplex bol 1983 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a podľa jeho vzoru vytesaný Kailásanáthov chrám v Kančípurame (prelom 7. a 8. stor.); z toho obdobia pochádzajú aj skalné svätyne na ostrove Elefanta (zač. 6. stor.; 1987 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). V 9. – 12. stor. počas vlády dynastie Čolovcov (→ čolovské umenie) sa stavby zväčšovali a zvyšovali, veže strácali vežovitý tvar, zväčšovala sa aj gópura a začala byť dominantnejšia, napr. chrámy v Thandžavure (Taňčávúre; okolo 1000 n. l.; komplex bol 1987 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). K príkladom neskorej fázy drávidského slohu patrí Višnuov chrám v Šrírangame z 10. stor., chrámy vo Váránasí, Džagannáthov chrám v Purí (12. stor.), chrámový areál v Hampi (14. – 16. stor.; 1986 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO), chrámový komplex v juhoindickom meste Madurai (1623 – 60) a i.

Nágarský (severný) chrámový sloh vznikol v 7. a 8. stor. na severe Indie v priamej nadväznosti na guptovskú architektúru, rozšíril sa však aj do iných oblastí Indie. Je charakteristický predovšetkým osobitou šikharou, pri ktorej sa rozlišuje niekoľko typov. Severoindický chrám pozostáva z malej štvorcovej svätyne s jednou alebo s viacerými stĺpovými mandapami, ktoré sú k nej pripojené predsieňou (antarála) a usporiadané popri jej vodorovných osiach. Stred každej strany svätyne vytvára krížový pôdorys. Vstupný vchod je obyčajne bohato zdobený kvetinovými, figurálnymi alebo geometrickými ornamentmi. Okolo svätyne vedie ochodza. Nad hlavnou svätyňou sa týči stupňovitá šikhara. Prvé typy takejto svätyne existovali už v 6. stor. (Dévagiri, dnes Daulatabad, štát Maháraštra), štýl sa plne rozvinul v 8. stor. a vyvinuli sa z neho regionálne variácie v oblasti dnešného štátu Urísa, v centrálnej Indii, v Radžastane a Gudžaráte. V meste Bhubanéšvar (východná India) je skoncentrovaných takmer 100 príkladov tohto štýlu datovaných medzi 7. – 13. stor. Najpozoruhodnejší z nich je Lingarádžov chrám (11. stor.), ktorý predstavuje chrámovú architektúru tejto oblasti na vrchole vývojového štádia. Ďalším centrom tohto slohu je oblasť strednej Indie (štát Madhjapradéš), k najvýznamnejším stavbám patrí skupina 30 chrámov v Khadžuráhu (10. – 11. stor.; 1986 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO).

Vesarský chrámový sloh (vesara) vznikol v 12. stor. v južnej Indii za panovania dynastie Hojšálovcov (Hójašálovcov; preto sa niekedy nazýva aj hojšálovský štýl) zmiešaním drávidskej a nágarskej tradície. Chrámy sú však menšie ako na juhu a nemajú vežovité gópury, šikhary pripomínajú severoindický štýl. Pôdorys mandáp (tvorilo ju zoskupenie viacerých svätýň), a najmä vimán so šikharami sa postupne menil z pravouholníka na stupňovitý kríž, až nakoniec vznikol tvar hviezdy (aštabhadra). K najvýznamnejším stavbám patria chrámy v Belúre, Halébíde a Sómnáthpure.

Spolu s hinduizmom sa hinduistická architektúra šírila aj do oblasti mimo Indie. Príkladmi jej vplyvu sú napr. chrámové mesto My Son vo Vietname (4. – 13. stor.; 1999 zapísané do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO) a najrozsiahlejší hinduistický chrámový komplex v juhovýchodnej Ázii Prambanan v Indonézii na ostrove Jáva (okolo 850 n. l.; 1991 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO). Na území dnešnej Kambodže budovali Khméri od 9. stor. rozsiahle palácové a chrámové stavby ovplyvnené architektúrou z Jávy, predstavujúce typickú monumentálnu hinduistickú architektúru. K najvýznamnejším khmérskym stavbám patrí chrámový komplex Angkór Vat vybudovaný v 1. polovici 12. stor. pôvodne ako hinduistický (zasvätený Višnuovi), v 2. polovici 12. stor. zmenený na buddhistickú svätyňu (1992 zapísaný do Zoznamu svetového dedičstva UNESCO; → kambodžská architektúra). Plynulý vývoj hinduistickej architektúry prerušila v 16. stor. islamizácia.

Zverejnené v apríli 2010.

citácia

Hinduistická architektúra [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-11-13]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hinduisticka-architektura