hésychazmus

hésychazmus [gr.] — mystický smer v pravoslávnom kresťanstve. Jeho predstavitelia sa prostredníctvom odstránenia kontaktu s vonkajším svetom (gr. hésychia = pokoj, mlčanie), koncentrácie a ovládania tela (najmä technikami ovládania dychu) a vrúcneho vytrvalého rytmického opakovania tzv. Ježišovej modlitby (Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nado mnou hriešnym) snažili o dosiahnutie videnia božských energií či tzv. nestvoreného Božieho svetla.

Začiatky hésychazmu siahajú do 3. stor., prvé obdobie sa spája s Kláštorom sv. Kataríny na vrchu Sinaj, v 9. stor. boli centrom hésychazmu kláštory na vrchu Atos. V 30. rokoch 14. stor. hésychazmus zosystemizoval Grégorios Palamas. Odporcom hésychazmu bol mních Barlaam z Kalábrie (*1290, †okolo 1350). Synoda 1351 potvrdila Palamasovo učenie ako oficiálnu doktrínu pravoslávnej cirkvi a odsúdila Barlaamove racionalistické názory. Spor zástancov a odporcov hésychazmu však pokračoval a v 14. stor. bol jednou z hlavných filozoficko-teologických línií v byzantskej filozofii. V 15. stor. sa hésychazmus rozšíril do ďalších oblastí, najmä do Ruska. R. 1782 vyšla v Benátkach antológia diel 38 autorov hésychazmu Philokalia ton hieron neptikon, ktorú vydal Nikodém Hagiorita z Atosu (*1748/49, †1809) v spolupráci s korintským metropolitom Makariom Notarasom (*1731, †1805).