heréza

heréza [gr.] —

1. vo všeobecnom význame zásadná odchýlka od akéhokoľvek filozofického, náboženského, politického či iného oficiálneho názoru (učenia); názor, ktorý si volí alebo vyberá určitý odlišný pohľad nezlučiteľný so všeobecne uznávaným názorom (presvedčením, vierou), s ortodoxiou;

2. náb. a) v kresťanskej cirkevnej terminológii (predovšetkým v katolíckej a pravoslávnej cirkvi) odchýlka od oficiálnej cirkevnej doktríny v oblasti učenia a kultu. Na rozdiel od apostázy heréza znamená popieranie len niektorých vieroučných alebo mravoučných článkov náboženstva. Pojem heréza vznikol v období raného kresťanstva počas formovania sa cirkvi a jej ortodoxie (pravovernej doktríny vymedzovanej prostredníctvom dogiem) na označenie odchýlky od dogiem, tzv. bludného učenia odchyľujúceho sa od pravej viery alebo popierajúceho učenie cirkevných otcov prvých storočí kresťanstva a koncilov, a má rovnaký význam ako pojem kacírstvo, ktorý sa objavil v stredoveku. Na rozdiel od schizmy, ktorá znamená rozštiepenie cirkvi na nové subjekty pri zachovaní spoločnej vierouky, heréza je odchýlkou od základných dogiem vnútri cirkvi. Hlavnými prostriedkami boja proti zástancom heréz (heretikom, bludárom, kacírom) boli v západnej aj východnej cirkvi vylúčenie (→ exkomunikácia), v západnej cirkvi aj inkvizícia (od 1184). Herézy sa vyskytovali v priebehu celých cirkevných dejín a boli príčinou mnohých schiziem (oddelení) buď z dôvodu vymaniť sa z duchovnej autority cirkvi (vo východnej cirkvi), resp. z autority pápežov (v západnej cirkvi), alebo (v snahe udržať autenticitu a jednotu viery) exkomunikáciou zo strany cirkvi. V období ranej cirkvi boli ako odchýlky od viery odmietané učenia, ktoré vznikali v prvých storočiach kresťanskej cirkvi, napr. gnosticizmus, doketizmus, monarchianizmus, arianizmus, macedonianizmus, nestorianizmus, monofyzitizmus, manicheizmus a montanizmus. V stredoveku vznikali a šírili sa náboženské hnutia laikov, vo východnej Európe od 10. storočia napr. bogomilstvo nadväzujúce na paulicianizmus a ikonoklazmus (obrazoborectvo), v západnej Európe boli široko rozvetvené hnutia napr. albigéncov (resp. katarov), amalrikánov, valdéncov a lollardov, v Čechách husitov. V novoveku bol za herézu považovaný aj protestantizmus (odsúdený ako heréza tridentským koncilom 1545 – 63, v 16. storočí boli rímskokatolíckou cirkvou za heretikov, kacírov, vyhlásení U. Zwingli, M. Luther, J. Kalvín a i.), v 17. storočí jansenizmus, neskôr modernizmus a i. V rímskokatolíckej cirkvi Kódex kánonického práva (Codex iuris canonici) rozlišuje medzi heretikom, ktorý je pokrstený, považuje sa za pokrsteného katolíka, ale popiera, resp. spochybňuje jeden alebo viac výrokov katolíckej viery definovaných cirkvou ako zjavenú pravdu, a schizmatikom, ktorý nie je ochotný podriadiť sa autorite pápeža. Formálnym heretikom je každý pokrstený, ktorý tvrdošijne popiera nejakú dogmu alebo ju spochybňuje. Materiálnym heretikom je vtedy, ak si nie je vedomý protirečenia s dogmou. Heréza ako previnenie proti viere podlieha trestu, o ktorom rozhoduje cirkev. O tom, či dané učenie je v rozpore s náukou cirkvi, rozhoduje Kongregácia pre náuku viery (od 1965, nástupkyňa Svätého ofícia), ktorá je podriadená pápežovi. Nekatolícke kresťanské cirkvi riešia otázku herézy podľa vlastných dogmatických zásad. V pravoslávnej cirkvi ju posudzuje miestny alebo všeobecný cirkevný snem. V anglikánskej cirkvi vyhlasuje nejaké učenie za heretické parlament. Väčšina protestantských cirkví v otázke herézy pôvodne vychádzala rovnako ako katolícka cirkev z predpokladu, že ich vlastné doktríny predstavujú konečnú podobu kresťanskej pravdy. Dôraz protestantskej reformácie na toleranciu a náboženskú slobodu viedol v protestantských krajinách postupne k odstráneniu svetských trestov a inkvizície voči tým, ktorí sa odkláňali od vierouky tamojšej protestantskej cirkvi, na odchýlky v učení sa prestalo hľadieť ako na zločin, ktorý treba postihovať cirkevnými alebo svetskými trestami. Uvoľnenie spojenia medzi štátom a cirkvou malo za následok, že proti domnelej heréze už nebolo možné používať štátnu donucovaciu moc. Odlišný názor na učenie vlastnej cirkvi sa v protestantizme začal riešiť opustením cirkvi a prechodom k inej denominácii. Proces s heretikom nahradila interná výčitka nerešpektovania učenia cirkvi. Problém herézy v protestantských cirkvách sa dnes aplikuje len na nositeľov cirkevných úradov; tí sa pri ordinácii zaväzujú k pridŕžaniu sa učenia Biblie (u evanjelikov a. v. aj vierovyznanských spisov evanjelickej cirkvi; → Symbolické knihy). V súčasnosti sa k označeniu za heretika pristupuje opatrnejšie, pretože sa ukázalo, že údajní heretici môžu niekedy zastávať v cirkvi pozabudnutý element pravdy. Mnohé odlišnosti v učení cirkví sú prehodnotené aj v súvislosti so šírením myšlienky ekumenizmu; b) v judaizme viera v idey, ktoré nie sú v súlade s ideami hlásanými náboženskými autoritami. Pretože judaizmus nemá oficiálnu formuláciu dogmy, nie je možné jasne definovať herézu ani postupy na jej posúdenie a potrestanie. V stredoveku posudzovali a určovali herézu jednotliví rabíni, obec alebo skupina obcí, pričom sociálne styky, manželstvo s heretikom a jeho rituálny pohreb boli zakázané. Tí, ktorí učili doktríny považované za herézy, boli vystavení kliatbe (cherem) platnej len v rámci komunity. Oficiálna cenzúra neexistovala, jestvoval však zvyk žiadať na vydanie kníh súhlas, odporučenie (haskamot). Knihy obsahujúce heretické myšlienky sa zakazovali, v niektorých prípadoch boli prekliate. V rôznych obdobiach boli v judaizme vyhlásené za heretické sekty saducejov, ebionitov, karaitov a chasidov, liberálne vetvy moderného judaizmu a i., v širšom zmysle aj náboženstvo Samaritánov, ale aj knihy (Sprievodca zblúdilých, → Zohar a i.) a osobnosti (B. Spinoza, U. Da Costa, Š. Zalman a i.). Za heretika v judaizme možno považovať človeka, ktorý hlása myšlienky protichodné k akceptovanej doktríne, ale nechce sa vzdať svojho náboženstva a často verí, že reprezentuje čistú tradíciu. Heretik je však stále židom, preto vznikajú halachické problémy týkajúce sa jeho vzťahu ku komunite (či môže byť počítaný do minjanu, či sa jeho svedectvo môže uplatniť na židovskom súde ako dôkaz ap.). V talmudickej literatúre sa v súvislosti s heretikmi vyskytujú pojmy ako min (nachádza sa v 12. prosbe dennej modlitby amida a vzťahuje sa buď na ebionitov, alebo na tých, ktorí odmietli rabínske autority alebo vieru v príchod Mesiáša), apikoros (kto nerešpektuje zákony Tóry a rabínske autority, pojem odvodený pravdepodobne od epikurejcov), kofer (voľnomyšlienkar, podľa Maimonida človek, ktorý odmieta Božiu inšpiráciu Tóry, autoritu ústnej Tóry, ako aj rabínov, ktorí ho učia), mumar (doslovne: kto sa zmení, konvertuje); c) v islame zandaka.