Herakles

Herakles, genitív Herakla, gr. Héraklés, lat. Hercules — grécky mytologický hrdina (héros) preslávený silou a udatnosťou, syn Dia (Zeus) a Amfitryónovej manželky Alkmény, pravnuk Persea, nevlastný brat dvojčaťa Ifikla, bratranec Thésea. Pôvodne nazývaný Alkeides (z gr. alké = sila), meno Herakles dostal v delfskej veštiarni. Výklad Heraklovho mena súvisí s jeho prenasledovaním bohyňou Hérou, pretože strasti ňou zosielané Herakles prekonal, a získal tak večnú slávu (gr. Héraklés = Hérina sláva alebo preslávený Hérou). Héra zdržala jeho príchod na svet, čím (podľa Diovej prísahy) skoršie narodené dieťa (slabý Sthenelov syn Eurystheus) získalo moc a vládu nad ostatnými. Alkména po pôrode zo strachu pred Hérou pohodila Herakla na poli. Uľútostilo sa ho Aténe (v inej verzii Hermovi), ktorá dojča priložila k Hériným ňadrám. Herakles sal tak mocne, že sa Héra strhla a z pŕs jej vystrekol prúd mlieka, ktorý sa na nebi rozprestrel ako Mliečna cesta. Aténa vrátila dieťa Alkméne, Héra naň z pomsty zoslala dva hady, ktoré však Herakles v kolíske uškrtil.

Ako mládenec si Herakles na rázcestí hory Kithairón vyberal z dvoch ciest: rozkoš mu ponúkala život v radovánkach, Herakles si však zvolil cestu námahy a slávy, ktorú mu ponúkala cnosť. Zvíťazil nad kithairónskym levom, jeho kožu nosil ako odev, tlamu ako prilbu. Za manželku získal Megaru, dcéru tébskeho kráľa Kreonta (odmena za oslobodenie Téb). Neprajná Héra však zoslala na neho šialenstvo a Herakles v záchvate povraždil vlastné deti. Potom mu vrátila rozum. Vinu si odpykal službou u mykénskeho kráľa Eurysthea splnením viacerých úloh (gr. athloi), ktorých poradie a počet sa v zdrojoch uvádza rôzne (zväčša 12).

Poradie Heraklových činov podľa veršov Peisandra z Rodu (epos O Heraklových činoch, Hérakleia, 7./6. stor. pred n. l.):

1. holými rukami uškrtil nemejského leva (Nemea), kožu z neho nosil ako nepriestrelný odev;

2. premohol lernskú Hydru;

3. ulovil erymantského diviaka žijúceho na hore Erymanthos a pustošiaceho krajinu Psófis v Arkádii, živého a uviazaného v sieti ho priniesol Eurystheovi, ktorý sa zľakol a schoval sa do suda;

4. chytil rýchlu Artemidinu laň so zlatými parohmi a medenými nohami;

5. zostrelil dravé stymfalské vtáky;

6. Eurystheovej dcére Adméte (gr. Admété) priniesol pás kráľovnej Amazoniek Hippolyty, ktorý získal násilím po boji vyvolanom Hérou, hoci Hippolyta chcela pás pôvodne odovzdať dobrovoľne. Na spiatočnej ceste zabil v Tróji morskú obludu, ktorej mala byť obetovaná Laomedontova dcéra Hesiona;

7. vyčistil Augiášov chliev;

8. skrotil krétskeho býka postihnutého šialenstvom zoslaným Poseidónom (keď ho Eurystheus pustil na slobodu a býk ohrozoval Atény, zabil ho pri Maratóne Théseus);

9. v Trácii premohol kone kráľa Bistonov Dioméda živiace sa ľudským mäsom (napokon zožrali i telo Dioméda, ktorého Herakles premohol);

10. putoval ďaleko na západ po Géryonove stáda. Na obidvoch stranách dnešného Gibraltárskeho prielivu postavil dva skalnaté útvary (Heraklove stĺpy). Héliovou loďkou sa preplavil na bájny ostrov Erytheiu, kde kraľoval trojhlavý a trojtelý obor Géryonés. Herakles zabil strážcov stád i Géryona. Naspäť putoval cez Pyreneje a Alpy. Zatiaľ čo v Itálii odpočíval na mieste, kde mal byť neskôr založený Rím, obor Kakos mu ukradol časť stáda a Herakles ho zabil;

11. vyniesol z podsvetia trojhlavého psa Kerbera, vydesený Eurystheus (znova schovaný v sude) prikázal psa vrátiť späť;

12. získal zlaté jablká Hesperidiek. Zatiaľ čo mu Atlas tri z nich priniesol, Herakles držal na pleciach nebeskú klenbu. Oslobodil sa ľsťou, keď Atlanta poprosil, aby ju na chvíľu podržal, a navždy ju Atlantovi prenechal. Podľa inej verzie získal Herakles jablká sám. Na tejto ceste usmrtil v Líbyi obra Antaia.

Keď sa Herakles vymanil z Eurystheových služieb, podľa jednej z verzií prenechal manželku Megaru Iolaovi. Odobral sa do mesta Oichalia, kde v lukostreľbe zvíťazil nad kráľom Eurytom, odmenu – svadbu s dcérou Iolou (Iolé) mu však kráľ odmietol dať. Herakles sa preto v aitólskom meste Kalydón podujal na zápas s Achelóom (získal roh hojnosti) a vybojoval dcéru kráľa Oinea (Oineus), Meleagrovu sestru Déianeiru, s ktorou sa oženil. Medzitým sa Eurytov syn Ifitos pokúsil uzmieriť svoj rod s Heraklom. Nechtiac mu však prezradil, že ho (v Oichalii) pokladajú za zlodeja Eurytovho dobytka. Urazený Herakles v rozrušení zhodil Ifita z hradieb, vinu si musel odslúžiť otroctvom (v ženských šatách) u lýdskej kráľovnej Omfalé (nosiacej Heraklov leví odev). Neskôr sa zúčastnil na výprave argonautov do Kolchidy, pomáhal Diovi v boji proti Gigantom. Na Kaukaze oslobodil Prometea, vyviedol z podsvetia Admétovu Alkéstidu (Alkéstis). Šípom usmrtil kentaura Nessa, lebo sa pokúsil znásilniť Déianeiru. Nessos jej však stihol darovať otrávené šaty, ktoré jej vraj mali priniesť späť Heraklovu lásku. Keď chcel Herakles znova získať Iolu, Déianeira mu poslala šaty v túžbe získať manžela späť. Herakles zachvátený bolesťou z otráveného odevu vystúpil na horu Oité, kde sa dal zaživa upáliť, Déianeira od žiaľu spáchala samovraždu. Zeus ho za hrdinské činy a utrpenia prijal medzi bohov, Herakles sa uzmieril s Hérou, získal za manželku jej dcéru Hébé a stal sa nesmrteľným.

Heraklových potomkov (→ Heraklovci) naďalej prenasledoval Eurystheus. Podľa jednej z verzií Herakles založil antické olympijské hry, je po ňom nazvaných i niekoľko miest (Heraklea, Herculaneum). Jeho atribútmi sú: levia koža, kyjak, roh hojnosti. Námet literárnych (Homér, Hésiodos, Peisandros z Rodu, Pindaros, Sofoklés, Euripidés, Seneca Ml., Ch. M. Wieland, F. Dürrenmatt, J. Vrchlický a i.), výtvarných (viac ako 1 800 antických vázových malieb; metópy zo Selinunta, z Olympie, z chrámu Héfaisteion na aténskej Akropole; fresky z Pompejí, z kresťanských katakomb na Via Latina v Ríme, z novších fresky Carracciovcov a G. B. Tiepola; zachované kópie sochárskych diel Polykleita a Lysippa, z novších napr. sochárske diela G. da Bolognu, A. Canovu a i.; z maliarstva napr. diela A. Dürera, J. Gossaerta, Tintoretta, P. Veroneseho, P. P. Rubensa, G. Reniho, N. Poussina, G. Moreaua a i.; fontány), ako aj hudobných diel (J. S. Bach, C. Saint-Saëns a i.) a filmových spracovaní (značný odklon od klasického mýtu).