Hérakleitos z Efezu

Text hesla

Hérakleitos z Efezu, okolo 540 pred n. l. Efez – okolo 475 pred n. l. tamže — staroveký grécky filozof, jedna z najvýznamnejších osobností antickej filozofie. Pochádzal z aristokratickej rodiny, v mladosti sa aktívne zúčastňoval na politickom a spoločenskom živote v Efeze, neskôr odišiel do hôr, kde žil ako pustovník. Už svojimi súčasníkmi bol prezývaný skoteinos (temný) pre obsahovo-pojmovú hĺbku a filozofickú fundovanosť jeho učenia. Z jeho diela sa zachoval len spis O prírode (Peri fyseós; asi 120 zlomkov). Hérakleitos z Efezu nadviazal na myšlienky milétskych prírodných filozofov (→ milétska škola) o kozme (svete či prírode) ako samoregulujúcom sa procese z prvopočiatkov, z ktorého vznikajú všetky veci. Definovanie prvopočiatku v zmysle určenia toho, čo je v ustavičnom procese vznikania a zanikania vecí jednotné a všeobecné, znamenalo ukázať kozmos (svet — prírodu) ako jednotný usporiadaný celok, v ktorom sú nerozlučne spojené počiatok (jediné, nerozdeliteľné) a rozmanitosť vecí (mnohé, rozmanité). To podstatne súvisí s chápaním, že prvopočiatok tvorí základ jednotlivých vecí, je od nich neoddeliteľný, ale zároveň sa od nich líši, lebo je trvalý a nekonečný, kým jednotlivé veci sú dočasné. Hérakleitos z Efezu sa v určení kozmu ako usporiadaného poriadku vecí zásadne odlišuje od milétskych prírodných filozofov, a to predovšetkým úsilím vysvetliť kozmos nielen priestorovo, ale aj z hľadiska času. Vyjadruje to základná myšlienka jeho učenia, že tento kozmos (svet), ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude večne živý oheň zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci podľa miery. Hérakleitov oheň (pyr) je princípom usporiadania toho, čo je, zároveň však nie je len živlom. Jeho aktivita je vyjadrením aj času a vedomia. Hérakleitos z Efezu prvýkrát v dejinách ľudského myslenia vyjadril názor o večnosti, o nestvoriteľnosti sveta. Kozmos chápal ako samoregulujúci sa proces. Určením prvopočiatku ohňa chcel vyjadriť nielen aktívnosť prírody, ale aj jej protirečivé jestvovanie a celistvosť. To rozhodujúce a hlavné videl v pochopení kozmu ako aktívneho diania, ako neustálej činnosti. Pod prvopočiatkom (ohňom) nerozumel obyčajný oheň, ale planúci vesmírny oheň napĺňajúci celý kozmos. Prirovnal ho k blesku, ktorý vládne vesmíru – prvopočiatok je organizujúcou a riadiacou silou všetkých vecí. Túto úlohu prvopočiatku nazýval aj logos (princíp, rozum). Oheň nevystupuje ako slepý prírodný živel či ako neovládateľná sila. Prvopočiatok je zároveň svetovým logom, je jeho rozumnosťou – múdrosťou, bohom. Nie je to však boh mytológie či náboženstva. U Hérakleita z Efezu je boh (alebo božské) totožný s logom, s usporiadanosťou vecí vo svete, so svetovým rozumom. Boh nejestvuje mimo sveta a nad svetom, ale vo svete samom. Hérakleitova prírodná filozofia je tak prvou podobou panteizmu v dejinách filozofického myslenia, t. j. učenia, ktoré nepozná rigorózny rozdiel medzi prírodou a bohom. Predstavuje dynamický obraz vesmíru, v ktorom vzájomne bojujú živelné prírodné sily a v ktorom jestvuje stále napätý a proti sebe späť obrátený boj protikladov a ich jednota (harmónia), čo vytvára zákonitý rytmus kozmu i jeho pevný poriadok. Vesmírny oheň nazval večne živým (v gréckom význame tohto slova božský — lebo iba bohovia sú pre starovekého Gréka večnými), ktorý neexistuje a nemôže existovať bez logu a naopak. Oheň ako prvopočiatok sveta predstavuje neprestajný zápas (boj), tvorbu nového a skon starého. Hérakleitova predstava kozmu (ako večne živého ohňa zapaľujúceho sa a zhasínajúceho podľa miery) sa blíži k predstave špecifického živého organizmu, pričom táto analógia platí aj pre ľudský život. V jednote tu vystupuje prvok vznikania a zanikania. Hérakleitos z Efezu, podobne ako milétski prírodní filozofi, je hylozoistom (→ hylozoizmus). Pralátku sveta i tento svet sám považuje za oduševnený, pričom oheň nie je len látkovým substrátom sveta, ale zároveň aj jeho dušou, ktorá všetko oživuje. Hérakleitos z Efezu chápal jednotlivé svetové látky oheň, zem, vzduch a vodu v ustavičných vzájomných premenách a súvislostiach. Oheň ostáva v jeho učení privilegovaným svetovým živlom, nikde však netvrdí, že vo vesmírnych procesoch prevládne natoľko, aby zničil ostatné svetové živly. Ak by to bol pripustil, bol by zásadne porušil princíp boja a jednoty (harmónie) protikladov, ktorý je pre jeho učenie dominantný. Je prvým filozofom, ktorý je presvedčený, že protiklady, protirečenia a ich vzájomný boj i jednota predstavujú bytostný fundament kozmického života a v jeho rámci aj života človeka a spoločnosti. Jednotu a boj protikladov i neprestajný pohyb a zmenu vyjadril obrazom rieky: do tej istej rieky podľa neho nemožno dvakrát vstúpiť, pretože sa v nej valí stále iná voda. Vstupujeme do nej, a predsa nevstupujeme, sme a nie sme. Obrazom rieky tak ukázal, že povaha vecí je pohyblivá, že kozmos (svet, príroda) je neustálym tokom vecí a že samotný život je predovšetkým dianím – aktivitou. Tam, kde je pohyb, je aj život, kde je život, nemôže mu chýbať pohyb. Hérakleitov obraz rieky však zároveň symbolizuje kozmos v jeho obidvoch protikladných aspektoch, a to v aspekte všeobecného plynutia vecí, ako aj v jeho protikladnom aspekte – všeobecnom relatívnom pokoji. Symbolizuje neustály tok a relatívnu stabilitu tohto toku, pohyb a pokoj, zmenu a stálosť, prechodné a večné. Dynamiku kozmu vyjadruje Hérakleitos z Efezu pomocou formulácie: boj je otcom všetkého. Kozmos nie je v stave pokoja ako v základnom existenčnom stave – boj (zápas, činnosť, aktivita) je všeobecným princípom vesmíru, ktorý vyjadruje jedným zo svojich základných pojmov, logom.

Text hesla

Hérakleitos z Efezu, okolo 540 pred n. l. Efez – okolo 475 pred n. l. tamže — staroveký grécky filozof, jedna z najvýznamnejších osobností antickej filozofie. Pochádzal z aristokratickej rodiny, v mladosti sa aktívne zúčastňoval na politickom a spoločenskom živote v Efeze, neskôr odišiel do hôr, kde žil ako pustovník. Už svojimi súčasníkmi bol prezývaný skoteinos (temný) pre obsahovo-pojmovú hĺbku a filozofickú fundovanosť jeho učenia. Z jeho diela sa zachoval len spis O prírode (Peri fyseós; asi 120 zlomkov). Hérakleitos z Efezu nadviazal na myšlienky milétskych prírodných filozofov (→ milétska škola) o kozme (svete či prírode) ako samoregulujúcom sa procese z prvopočiatkov, z ktorého vznikajú všetky veci. Definovanie prvopočiatku v zmysle určenia toho, čo je v ustavičnom procese vznikania a zanikania vecí jednotné a všeobecné, znamenalo ukázať kozmos (svet — prírodu) ako jednotný usporiadaný celok, v ktorom sú nerozlučne spojené počiatok (jediné, nerozdeliteľné) a rozmanitosť vecí (mnohé, rozmanité). To podstatne súvisí s chápaním, že prvopočiatok tvorí základ jednotlivých vecí, je od nich neoddeliteľný, ale zároveň sa od nich líši, lebo je trvalý a nekonečný, kým jednotlivé veci sú dočasné. Hérakleitos z Efezu sa v určení kozmu ako usporiadaného poriadku vecí zásadne odlišuje od milétskych prírodných filozofov, a to predovšetkým úsilím vysvetliť kozmos nielen priestorovo, ale aj z hľadiska času. Vyjadruje to základná myšlienka jeho učenia, že tento kozmos (svet), ten istý pre všetkých, nevytvoril ani nikto z bohov, ani nikto z ľudí, ale vždy bol, je a bude večne živý oheň zapaľujúci sa podľa miery a zhasínajúci podľa miery. Hérakleitov oheň (pyr) je princípom usporiadania toho, čo je, zároveň však nie je len živlom. Jeho aktivita je vyjadrením aj času a vedomia. Hérakleitos z Efezu prvýkrát v dejinách ľudského myslenia vyjadril názor o večnosti, o nestvoriteľnosti sveta. Kozmos chápal ako samoregulujúci sa proces. Určením prvopočiatku ohňa chcel vyjadriť nielen aktívnosť prírody, ale aj jej protirečivé jestvovanie a celistvosť. To rozhodujúce a hlavné videl v pochopení kozmu ako aktívneho diania, ako neustálej činnosti. Pod prvopočiatkom (ohňom) nerozumel obyčajný oheň, ale planúci vesmírny oheň napĺňajúci celý kozmos. Prirovnal ho k blesku, ktorý vládne vesmíru – prvopočiatok je organizujúcou a riadiacou silou všetkých vecí. Túto úlohu prvopočiatku nazýval aj logos (princíp, rozum). Oheň nevystupuje ako slepý prírodný živel či ako neovládateľná sila. Prvopočiatok je zároveň svetovým logom, je jeho rozumnosťou – múdrosťou, bohom. Nie je to však boh mytológie či náboženstva. U Hérakleita z Efezu je boh (alebo božské) totožný s logom, s usporiadanosťou vecí vo svete, so svetovým rozumom. Boh nejestvuje mimo sveta a nad svetom, ale vo svete samom. Hérakleitova prírodná filozofia je tak prvou podobou panteizmu v dejinách filozofického myslenia, t. j. učenia, ktoré nepozná rigorózny rozdiel medzi prírodou a bohom. Predstavuje dynamický obraz vesmíru, v ktorom vzájomne bojujú živelné prírodné sily a v ktorom jestvuje stále napätý a proti sebe späť obrátený boj protikladov a ich jednota (harmónia), čo vytvára zákonitý rytmus kozmu i jeho pevný poriadok. Vesmírny oheň nazval večne živým (v gréckom význame tohto slova božský — lebo iba bohovia sú pre starovekého Gréka večnými), ktorý neexistuje a nemôže existovať bez logu a naopak. Oheň ako prvopočiatok sveta predstavuje neprestajný zápas (boj), tvorbu nového a skon starého. Hérakleitova predstava kozmu (ako večne živého ohňa zapaľujúceho sa a zhasínajúceho podľa miery) sa blíži k predstave špecifického živého organizmu, pričom táto analógia platí aj pre ľudský život. V jednote tu vystupuje prvok vznikania a zanikania. Hérakleitos z Efezu, podobne ako milétski prírodní filozofi, je hylozoistom (→ hylozoizmus). Pralátku sveta i tento svet sám považuje za oduševnený, pričom oheň nie je len látkovým substrátom sveta, ale zároveň aj jeho dušou, ktorá všetko oživuje. Hérakleitos z Efezu chápal jednotlivé svetové látky oheň, zem, vzduch a vodu v ustavičných vzájomných premenách a súvislostiach. Oheň ostáva v jeho učení privilegovaným svetovým živlom, nikde však netvrdí, že vo vesmírnych procesoch prevládne natoľko, aby zničil ostatné svetové živly. Ak by to bol pripustil, bol by zásadne porušil princíp boja a jednoty (harmónie) protikladov, ktorý je pre jeho učenie dominantný. Je prvým filozofom, ktorý je presvedčený, že protiklady, protirečenia a ich vzájomný boj i jednota predstavujú bytostný fundament kozmického života a v jeho rámci aj života človeka a spoločnosti. Jednotu a boj protikladov i neprestajný pohyb a zmenu vyjadril obrazom rieky: do tej istej rieky podľa neho nemožno dvakrát vstúpiť, pretože sa v nej valí stále iná voda. Vstupujeme do nej, a predsa nevstupujeme, sme a nie sme. Obrazom rieky tak ukázal, že povaha vecí je pohyblivá, že kozmos (svet, príroda) je neustálym tokom vecí a že samotný život je predovšetkým dianím – aktivitou. Tam, kde je pohyb, je aj život, kde je život, nemôže mu chýbať pohyb. Hérakleitov obraz rieky však zároveň symbolizuje kozmos v jeho obidvoch protikladných aspektoch, a to v aspekte všeobecného plynutia vecí, ako aj v jeho protikladnom aspekte – všeobecnom relatívnom pokoji. Symbolizuje neustály tok a relatívnu stabilitu tohto toku, pohyb a pokoj, zmenu a stálosť, prechodné a večné. Dynamiku kozmu vyjadruje Hérakleitos z Efezu pomocou formulácie: boj je otcom všetkého. Kozmos nie je v stave pokoja ako v základnom existenčnom stave – boj (zápas, činnosť, aktivita) je všeobecným princípom vesmíru, ktorý vyjadruje jedným zo svojich základných pojmov, logom.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Hérakleitos z Efezu [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2019-12-16]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/herakleitos-z-efezu