Henotikon

Henotikon — edikt vydaný 482 byzantským cisárom Zenom z podnetu konštantínopolského patriarchu Akakia Konštantínopolského, ktorý ho sformuloval. Cieľom Henotikonu bolo urovnanie teologických sporov medzi väčšinovou cirkvou ortodoxne zastávajúcou závery chalcedónskeho koncilu zo 451 (o božskej i ľudskej prirodzenosti Ježiša Krista) a prívržencami miafyzitizmu (→ monofyzitizmus), a tým aj náboženské zjednotenie ríše (gr. henotikon = zjednotenie). Kompromisná formulácia Henotikonu definovala pravovernosť na základe záverov predchádzajúcich koncilov (1. nicejského, 325; 1. konštantínopolského, 381; efezského, 431), ale nevyslovila sa jednoznačne k chalcedónskemu koncilu a Chalcedónskemu vyznaniu viery. Tým bol Henotikon čiastočne prijateľný pre miafyzitov, pápež Félix III. (II.) ho však odmietol. Henotikon tak namiesto zjednotenia spôsobil rozkol a vyvolal tzv. akakiovskú schizmu (484 – 519) medzi západnou a východnou cirkvou.