helsinský proces

helsinský proces — multilaterálny proces rokovaní zameraný na bezpečnosť a spoluprácu v Európe. Zahŕňa 3 fázy medzinárodných rokovaní 1972 – 75 pred podpísaním Záverečného aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE; → Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, OBSE).

Helsinský proces sa začal medzinárodnou konferenciou na úrovni veľvyslancov v Helsinkách v novembri 1972. Prvá fáza (helsinská) sa uskutočnila za účasti ministrov zahraničných vecí v júli 1973, druhá fáza (ženevská) prebiehala od septembra 1973 do júna 1975 na úrovni expertov, tretia fáza (helsinská) vyvrcholila rokovaním na najvyššej úrovni za účasti 33 európskych štátov (bez Albánska), ako aj USA a Kanady a podpisom záverečného aktu 1. 8. 1975. Agenda bola rozdelená do tzv. košov: 1. bezpečnostné záležitosti; 2. ekonomická a vedecko-technická spolupráca; 3. ľudskoprávna dimenzia a kultúrna spolupráca. Na základe dosiahnutých výsledkov sa uskutočnili tzv. následné schôdzky: v Belehrade (1977 – 78), v Madride (1980 – 83), v Štokholme (1984 – 86), vo Viedni (1986 – 89) a v Paríži (1990, zvýraznila význam menšinovej agendy a prijala Chartu pre novú Európu ako formálne ukončenie studenej vojny). Nasledovali stretnutia v Helsinkách (1992) a Budapešti (1994), kde sa rozhodlo o transformácii KBSE na OBSE.

V Záverečnom akte KBSE, ktorý má charakter medzinárodnej deklarácie, bolo definovaných 10 zásad medzinárodného práva platných v euroatlantickom priestore: 1. rešpektovanie suverenity; 2. zákaz použitia silových prostriedkov; 3. nenarušiteľnosť hraníc; 4. rešpektovanie územnej celistvosti štátov; 5. mierové riešenie sporov; 6. nezasahovanie do vnútorných vecí štátov; 7. dodržiavanie ľudských práv; 8. sebaurčenie národov; 9. rozvoj spolupráce medzi štátmi; 10. dôsledné plnenie záväzkov vyplývajúcich z medzinárodného práva. V niektorých materiáloch sa možno stretnúť s tvrdením, že neoficiálnou 11. zásadou bolo rešpektovanie sovietskej hegemónie v strednej a vo východnej Európe.