Heidegger, Martin

Heidegger [haj-], Martin, 26. 9. 1889 Messkirch – 26. 5. 1976 Freiburg — nemecký filozof. R. 1909 – 11 študoval katolícku teológiu, 1911 – 16 prírodné vedy a filozofiu vo Freiburgu, od 1915/16 prednášal a viedol semináre, 1919 – 23 pôsobil ako asistent E. Husserla. R. 1923 profesor filozofie na univerzite v Marburgu, od 1928 vo Freiburgu (Husserlov nástupca), 1933 – 34 rektor univerzity, 1945 – 51 mal zakázané pedagogicky pôsobiť, od 1952 emeritný profesor.

Jeden z najvýznamnejších a zároveň najkontroverznejších mysliteľov 20. storočia. V 30. a 40. rokoch 20. storočia sa aktívne angažoval v NSDAP, bol jej členom a aktívnym propagátorom. Do konca života bol presvedčený o tom, že učenie národného socializmu bolo v nemeckých dejinách krokom správnym smerom, len jeho uskutočňovanie realizovali ľudia, ktorí zlyhali. Filozoficky sa profiloval pod vplyvom Husserlovej fenomenológie, ale po publikovaní svojho najväčšieho filozofického diela Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927) bolo zrejmé, že sa od pôvodného fenomenologického myslenia radikálne odklonil. Heidegger v celom svojom diele riešil z rôznych pohľadov (vedy, umenia, techniky, jazyka, básnictva a dejín filozofie) len jedinú filozofickú otázku: čo je bytie. V prvom období koncentroval svoju pozornosť na vybudovanie filozofického projektu fundamentálnej ontológie ako učenia o existenciálnej analytike ľudského pobytu (Dasein). Rozhodujúcou v tomto projekte bola otázka, aký je zmysel bytia, pretože len na jej základe potom možno dospieť k odpovedi na otázku čo je bytie. Odpoveď na ňu hľadá filozofia už viac ako dvetisíc rokov, výsledok je však stále neuspokojivý. Heidegger preto odporúčal deštruovať dejiny ontológie, aby sa našla produktívna cesta k odhaľovaniu problému bytia. Podľa Heideggera sa doterajšie ontologické skúmania v celých dejinách filozofie dotýkali len otázok jestvujúcna (Seiende), a nie otázky bytia (Sein), pričom rozdiel medzi jestvujúcnom a bytím nebol tradičnou ontológiou nerešpektujúcou ontologickú diferenciu dostatočne jasne a hlboko pochopený. Fundamentálna ontológia si kladie za cieľ rešpektovať ju a skúmať ľudskú existenciu ako jediný priestor, kde sa môže zmysluplne klásť otázka o zmysle bytia. Človek je jediná bytosť, ktorá si túto otázku kladie, lebo je temporálnou (časovou) bytosťou. Prostredníctvom existenciálov (starosť, úzkosť, strach, nuda, vrhnutosť, naladenosť) jedine ľudská existencia je spätá s otázkou bytia. Preto Heidegger môže tvrdiť, že metafyzika je základným dianím v ľudskom pobyte. Druhé obdobie Heideggerovej tvorby (po tzv. obrate – Kehre) sa nieslo v znamení rozhodujúcej zmeny v pohľade na riešenie otázky prečo je skôr jestvujúcno a nie nič ako rozhodujúcej súčasti hlavnej otázky metafyziky čo je bytie. Kým v prvom období smeroval od otázky bytia k problému času, v druhom období sa pokúsil o rozhodujúcu zmenu a dospel k názoru, že ak má človek pochopiť problém bytia, musí sa najskôr vyrovnať s otázkou času. Vec myslenia Heidegger charakterizuje nie tak, že hovorí o pravde bytia alebo o dejinách bytia, ale jedine tak, aby prehovorila pravda bytia a myslenie dospelo k tejto reči. Myslenie vzťahuje na bytie ako na to, čo prichádza. Preto je myslenie vo svojej bytnosti ako myslenie bytia bytím nárokované. Vecou myslenia je potom priviesť k reči tento trvajúci a vo svojom trvaní na človeka čakajúci príchod bytia. Reč chápe ako dom bytia. V tomto obydlí človek exisistuje len vtedy, ak náleží pravde bytia, ktorú opatruje. V druhom období Heideggerovej tvorby sa teda otázka zmyslu bytia mení na otázku pravdy bytia, lebo ak nie je táto otázka myslená, zostáva ontológia bez svojho základu. Človek sa tak v jeho chápaní stáva pastierom bytia, resp. susedom bytia. Je ním preto, lebo len človek je vo svojej dejinnej bytnosti jestvujúcnom, ktorého bytie ako existencia spočíva v pobývaní v blízkosti bytia. Heideggerov filozofický vývoj nakoniec vyústil do filozoficky nezvládnuteľnej pozície, keď sa neúspešne pokúšal premyslieť otázku bytia bez jeho vzťahu k jestvujúcnosti (Môže vôbec bytie bytovať bez jestvujúcna?). Heidegger sa pokúša premyslieť tento filozofický problém, ale neúspešne. Preto sa jeho filozofické úsilie nakoniec skončilo v rezignácii z akékoľvek nového úsilia o pojmové premyslenie otázky bytia. Heideggerovo dielo veľmi výrazne ovplyvnilo fenomenologické myslenie 20. storočia (E. Fink, J. Patočka), francúzsky existencializmus (J.-P. Sartre, M. Merleau-Ponty), hermeneutiku (H. G. Gadamer) a osobitne dekonštruktivistické učenie J. Derridu, ale napr. aj H. Arendtovú. Hlavné diela: Ontológia — hermeneutika fakticity (Ontologie — Hermeneutik der Faktizität, 1923), Bytie a čas (Sein und Zeit, 1927), Fenomenologická interpretácia Kantovej Kritiky čistého rozumu (Phänomenlogische Interpretation von Kants Kritik der reinen Vernunft, 1927), Kant a problém metafyziky (Kant und das Problem Metaphysik, 1929), Čo je metafyzika? (Was ist Metaphysik?, 1929), Základné pojmy metafyziky (Die Grundbegriffe der Metaphysik, 1929 – 30), Aristotelova Metafyzika IX (Aristoteles: Metaphysik IX, 1931, 3 zväzky), Bytie a pravda (Sein und Wahrheit, 1933 – 34), Príspevky k filozofii (Beiträge zur Philosophie, 1936), Európa a nemecká filozofia (Europa und die deutsche Philosophie, 1937), Dejiny bytia (Die Geschichte des Seyns, 1938 – 40), Nietzsche I-II (1940), Parmenidés (Parmenides, 1942 – 43), Platónovo učenie o pravde (Platons Lehre von der Wahrheit, 1942), Hérakleitos (Heraklit, 1943 – 44), O bytnosti pravdy (Vom Wesen der Wahrheit, 1943), List o humanizme (Brief über den Humanismus, 1947), Lesné cesty (Holzwege, 1950), Vec (Das Ding, 1950), Reč (Die Sprache, 1950), Úvod do metafyziky (Einführung in die Metaphysik, 1953), Básnicky obýva človek (Dichterisch wohnet der Mensch, 1954), Čo je to – filozofia? (Was ist das – die Philosophie?, 1956), Identita a diferencia (Identität und Differenz, 1957), Princípy myslenia (Grundsätze des Denkens, 1958), Hegel a Gréci (Hegel und Griechen, 1959), Kantova téza o bytí (Kant These über das Sein, 1962), Čas a bytie (Zeit und Sein, 1962), K veci myslenia (Zur Sache des Denkens, 1969).