hebrejský jazyk
hebrejský jazyk, hebrejčina — jeden z jazykov severozáp. skupiny semitských jazykov afroázijskej jazykovej rodiny, od biblických čias jazyk Židov, v súčasnosti úradný jazyk Izraela. Hovorí sa ním aj v dnešnej Palestíne, USA a i. židovských diaspórach vo svete; spolu ním hovorí asi 7,5 mil. ľudí (2016). Hebrejský jazyk sa vždy zapisoval hebrejským písmom, bola v ňom vytvorená bohatá náboženská, filozofická, vedecká a krásna literatúra (→ hebrejská literatúra). Historicky sa člení na: 1. jazyk Svätého písma (starohebrejčinu alebo biblickú hebrejčinu; 15. – 4. stor. pred n. l.); 2. jazyk Mišny, t. j. jazyk učencov a mudrcov, v ktorom sú napísané Mišna (3. stor. n. l.) a niektoré úseky Talmudu, midraše, Halacha i hagady (4. – 12. stor.), obsahuje lexikálne inovácie, množstvo arameizmov, grécizmov, latinizmov a iných výpožičiek a vyznačuje sa aj viacerými morfologickými a syntaktickými zmenami; 3. jazyk stredovekej poézie (pijutim), filozofie a rabínskej literatúry (11. – 16. stor.); 4. novohebrejčinu (ivrit) – od 18. (od obdobia haskaly) a 19. stor. (sionizmus) dodnes.
Hebrejčina bola jazykom Židov od obdobia patriarchov, najstaršie doklady sa zachovali v črepinových nálezoch (8. stor. pred n. l. – 2. stor. n. l.) nájdených v Palestíne a predovšetkým v starozákonných knihách Tanachu (Biblie). V hebrejskom jazyku bola asi v 15. stor. pred n. l. kodifikovaná Tóra (Päť kníh Mojžišových, hebr. Chumaš) a odovzdávaná nasledujúcim generáciami ďalej. Od jeho historického postavenia ako pôvodného jazyka posvätných textov Tóry, resp. prevažnej väčšiny textov Tanachu (Biblie), sa odvodzuje aj jej posvätnosť (hebrejčina sa po hebrejsky nazýva aj lašon ha kodeš alebo lešon hakodeš, t. j. svätý jazyk). Označenie hebrejčina sa používa od 2. stor. pred n. l., dovtedy sa jazyk, ktorým hovorili izraelské kmene, nazýval kanaánčina; najstaršie doklady kanaánčiny (z 20. stor. pred n. l.) boli objavené v Ugarite (dnes Ras Šamra). Po zničení prvého jeruzalemského Chrámu Nebukadnesarom II. (Nabuchodonozor) 586 pred n. l. a následným babylonským zajatím sa medzi Židmi presadila ako hlavná reč aramejčina (→ aramejský jazyk). Po zničení druhého jeruzalemského Chrámu (70 n. l.) opustila väčšina Židov Palestínu a usadila sa v rôznych oblastiach Rímskej ríše. Približne od 200 n. l. prestala byť hebrejčina hovorovým jazykom (posledným územím, kde sa dovtedy udržala, bolo Judsko), stala sa prevažne jazykom liturgie, filozofie a poézie, prípadne slúžila ako lingua franca. Jej obnova ako hovorovej reči sa začala na konci 19. stor.
Napriek tisícročnému vývoju rozdiely medzi staro- a novohebrejčinou nie sú významné (menej významné ako napr. medzi staro- a novogréčtinou). Výslovnosť v Európe sa líšila podľa jednotlivých oblastí, rozdiely vznikli vplyvom jazykov prostredia, v ktorom Židia žili. Prevládajú dva spôsoby výslovnosti: aškenázska (pôvodne v nemecko-francúzskej oblasti, neskôr aj v str. a vo vých. Európe) a sefardská (v Španielsku a juž. Európe). V Izraeli bola prijatá takzvaná sefardská výslovnosť. Existuje aj veľká variabilita podľa stupňa formálnosti, napr. hebrejčina bohoslužieb je iná než hebrejčina Tóry a odlišuje sa aj od bežnej, hovorovej hebrejčiny. Za zakladateľa modernej hebrejčiny sa všeobecne považuje hebrejský spisovateľ a lexikograf, jeden z prvých aktívnych sionistov E. Ben Jehuda, ktorý 1890 založil Hebrejský jazykový výbor (Vaad halašon), predchodcu dnešnej Akadémie hebrejského jazyka. Vďaka nemu sa hebrejčina po viac než 2-tis. rokoch stala hovorovým jazykom.