hebrejské písmo

Text hesla

hebrejské písmo — kvadrátne (štvorcové) písmo používané na zápis hebrejského jazyka. Vyvinulo sa zo starohebrejského (hebrejsko-fenického alebo kanaánskeho) písma, ktorého najstarší zachovaný doklad predstavuje takzvaný gezerský poľnohospodársky kalendár (10. stor. pred n. l.; → Gezer). Po návrate z babylonského zajatia (6. stor. pred n. l.), keď sa ako hovorový jazyk presadila aramejčina, prebrali Židia aj aramejské písmo, v ktorom zapisovali hebrejské texty a z ktorého sa od 3. stor. pred n. l. vyvinulo dnešné hebrejské písmo.

Najzávažnejší materiál na štúdium vývoja hebrejského písma predstavujú rukopisy nájdené 1947 v Kumráne pri Mŕtvom mori (→ Zvitky od Mŕtveho mora), ktoré obsahujú texty hebrejskej Biblie (Starého zákona) a sú datované do obdobia 2. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l., ako aj na tých istých miestach objavené Bar Kochbove listy pochádzajúce z 2. stor. n. l. Vzácnou pamiatkou je aj takzvaný Nashov papyrus z 2. stor. pred n. l. (resp. asi z 150 pred n. l.) z obdobia Makabejcov, ktorý obsahuje Dekalóg a vyznanie Šma. Väčší počet písomných pamiatok zapísaných hebrejským písmom, o. i. 120 rukopisov pochádzajúcich z obdobia pôsobenia babylonských akadémií, ako aj starých biblických fragmentov (najstaršie sú zo 7. – 8. stor. n. l.) sa našiel v genize káhirskej synagógy Ben Ezra. Charakteristické črty kvadrátneho písma sa zreteľne prejavujú napr. na nápise v synagóge v obci Kefar Bar’am (Kafir Bir’am) v Galilei (3. – 4. stor. n. l.). Kvadrátne písmo sa zachovalo takmer v nezmenenej podobe aj po zavedení kníhtlače. V Európe sa neskôr vytvorili dva varianty hebrejského písma: zaokrúhlenejšie sefardské a hranatejšie aškenázske. V 11. stor. vzniklo rabínske, takzvané Rašiho písmo (kurzíva kvadrátneho písma).

Hebrejské písmo bolo pôvodne konsonantické, no už od najstarších čias sa datujú pokusy zaviesť znaky pre samohlásky. Potreba dôsledného označovania samohlások vznikla v čase, keď sa hebrejčina prestala používať ako živý hovorový jazyk a stala sa liturgickým jazykom Židov. Znaky sa v rámci spoluhláskových písmen dávali najprv nad riadok, neskôr pod riadok (takzvaný tiberiadský systém; podľa mesta Tiberias, hebr. Tverja). Hebrejské písmo sa nepoužívalo len na náboženské účely. Zapisuje sa ním jidiš, ladino aj ivrit (moderná hebrejčina – úradný jazyk štátu Izrael).

Novohebrejská abeceda (hebr. alef-bejt) má 22 spoluhlások, ktoré majú aj číselnú hodnotu (zapisuje sa nimi napr. dátum, číslujú sa strany ap.), 5 písmen (kaf, mem, nun, pe, cadi) má na konci slova inú formu. Samohlásky sa zapisujú pomocou značiek, takzvaných vokalizačných znamienok, čiarok a bodiek pod alebo nad samohláskami; takéto značenie sa nazýva punktácia a text vokalizovaný. Používa sa len v náboženskej literatúre (Biblia, liturgické texty), v poézii, detskej literatúre a niektorých učebniciach. Hebrejské písmo sa píše sprava doľava, nerozlišujú sa malé a veľké písmená, tlačená a písaná forma sú odlišné.

Text hesla

hebrejské písmo — kvadrátne (štvorcové) písmo používané na zápis hebrejského jazyka. Vyvinulo sa zo starohebrejského (hebrejsko-fenického alebo kanaánskeho) písma, ktorého najstarší zachovaný doklad predstavuje takzvaný gezerský poľnohospodársky kalendár (10. stor. pred n. l.; → Gezer). Po návrate z babylonského zajatia (6. stor. pred n. l.), keď sa ako hovorový jazyk presadila aramejčina, prebrali Židia aj aramejské písmo, v ktorom zapisovali hebrejské texty a z ktorého sa od 3. stor. pred n. l. vyvinulo dnešné hebrejské písmo.

Najzávažnejší materiál na štúdium vývoja hebrejského písma predstavujú rukopisy nájdené 1947 v Kumráne pri Mŕtvom mori (→ Zvitky od Mŕtveho mora), ktoré obsahujú texty hebrejskej Biblie (Starého zákona) a sú datované do obdobia 2. stor. pred n. l. – 1. stor. n. l., ako aj na tých istých miestach objavené Bar Kochbove listy pochádzajúce z 2. stor. n. l. Vzácnou pamiatkou je aj takzvaný Nashov papyrus z 2. stor. pred n. l. (resp. asi z 150 pred n. l.) z obdobia Makabejcov, ktorý obsahuje Dekalóg a vyznanie Šma. Väčší počet písomných pamiatok zapísaných hebrejským písmom, o. i. 120 rukopisov pochádzajúcich z obdobia pôsobenia babylonských akadémií, ako aj starých biblických fragmentov (najstaršie sú zo 7. – 8. stor. n. l.) sa našiel v genize káhirskej synagógy Ben Ezra. Charakteristické črty kvadrátneho písma sa zreteľne prejavujú napr. na nápise v synagóge v obci Kefar Bar’am (Kafir Bir’am) v Galilei (3. – 4. stor. n. l.). Kvadrátne písmo sa zachovalo takmer v nezmenenej podobe aj po zavedení kníhtlače. V Európe sa neskôr vytvorili dva varianty hebrejského písma: zaokrúhlenejšie sefardské a hranatejšie aškenázske. V 11. stor. vzniklo rabínske, takzvané Rašiho písmo (kurzíva kvadrátneho písma).

Hebrejské písmo bolo pôvodne konsonantické, no už od najstarších čias sa datujú pokusy zaviesť znaky pre samohlásky. Potreba dôsledného označovania samohlások vznikla v čase, keď sa hebrejčina prestala používať ako živý hovorový jazyk a stala sa liturgickým jazykom Židov. Znaky sa v rámci spoluhláskových písmen dávali najprv nad riadok, neskôr pod riadok (takzvaný tiberiadský systém; podľa mesta Tiberias, hebr. Tverja). Hebrejské písmo sa nepoužívalo len na náboženské účely. Zapisuje sa ním jidiš, ladino aj ivrit (moderná hebrejčina – úradný jazyk štátu Izrael).

Novohebrejská abeceda (hebr. alef-bejt) má 22 spoluhlások, ktoré majú aj číselnú hodnotu (zapisuje sa nimi napr. dátum, číslujú sa strany ap.), 5 písmen (kaf, mem, nun, pe, cadi) má na konci slova inú formu. Samohlásky sa zapisujú pomocou značiek, takzvaných vokalizačných znamienok, čiarok a bodiek pod alebo nad samohláskami; takéto značenie sa nazýva punktácia a text vokalizovaný. Používa sa len v náboženskej literatúre (Biblia, liturgické texty), v poézii, detskej literatúre a niektorých učebniciach. Hebrejské písmo sa píše sprava doľava, nerozlišujú sa malé a veľké písmená, tlačená a písaná forma sú odlišné.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Hebrejské písmo [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2021-10-20]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/hebrejske-pismo