Hartmann, Nicolai

Hartmann, Nicolai, 20. 2. 1882 Riga – 9. 10. 1950 Göttingen — nemecký filozof. R. 1922 – 25 prednášal filozofiu v Marburgu, 1925 – 31 v Kolíne nad Rýnom, 1931 – 45 v Berlíne a 1945 – 50 v Göttingene. Pokračovateľ marburského novokantovstva, špecializoval sa na problematiku ontológie a gnozeológie. Tvorca systematickej náuky o bytí označovanej ako empirická, resp. realistická ontológia. Vychádzal z kritického pohľadu na tradičnú ontológiu. Rešpektoval síce Aristotelovu teóriu stupňovitej výstavby reality, jeho koncepcia kategórií je však špecifická. Každá vrstva bytia má sebe vlastné kategórie a zároveň kategórie, ktoré má spoločné s ostatnými vrstvami. Nejde však o totožné kategórie, skôr o iné variácie jedného princípu. To, čo sa v neživej vrstve chápe ako determinácia, sa v kategórii rozumného človeka prejavuje ako sloboda. Hartmann vstúpil originálnym spôsobom aj do problematiky psychológie a axiológie. Podľa neho osobnosť je spojená so subjektom, je viazaná na konkrétnu osobu, ktorá v ontologickom systéme predstavuje najvyššiu vrstvu bytia. Osobnosť nemôže byť viazaná na nepersonálny subjekt, akým je napríklad národ, ale vďaka vedomiu na svet hodnôt, ktoré môže prenášať do sveta reality, čo ju zaväzuje byť zodpovednou za svoje konanie. Hlavné diela: Základné črty metafyziky poznania (Grundzüge einer Metaphysik der Erkenntnis, 1921), Problém duchovného bytia (Das Problem des geistigen Seins, 1933), Možnosť a skutočnosť (Möglichkeit und Wirklichkeit, 1938), Štruktúra reálneho sveta (Der Aufbau der realen Welt, 1940), Nové cesty ontológie (Neue Wege der Ontologie, 1949; slov. 1972), Estetika (Ästhetik, 1953).