Harnack, Adolf von

Harnack [-nak], Adolf von (od 1914), 7. 5. 1851 Derpt, dnes Tartu, Estónsko – 10. 6. 1930 Heidelberg — nemecký evanjelický teológ a cirkevný historik. Od 1876 profesor na univerzite v Lipsku, od 1879 v Giessene, od 1886 v Marburgu a od 1888 v Berlíne. Od 1890 člen Pruskej akadémie vied, 1905 – 21 generálny riaditeľ Pruskej štátnej knižnice a 1911 prvý prezident Spoločnosti cisára Wilhelma na podporu vied (dnes Max-Planck-Gesellschaft zur Förderung der Wissenschaften; → Inštitút Maxa Plancka). Nadviazal na teológov A. B. Ritschla a F. Ch. Baura. Usiloval sa dokázať, že platnosť kresťanstva v modernom svete nespočíva v teologickom dogmatizme, ale v chápaní náboženstva z hľadiska historického vývoja, dôsledne zastával myšlienku nahradenia teologickej dogmatiky historickým chápaním kresťanstva. K jeho najvýznamnejším dielam patria Dejiny dogmy (Lehrbuch der Dogmengeschichte, 1886 – 89), Podstata kresťanstva (Das Wesen des Christentums, 1900) a Dejiny starokresťanskej literatúry po Eusébia (Geschichte der altchristlichen Literatur bis Eusebius, 1893 – 1904).