Hamann, Johann Georg

Hamann, Johann Georg, 27. 8. 1730 Königsberg, dnes Kaliningrad, Rusko – 21. 6. 1788 Münster, Vestfálsko — nemecký protestantský mysliteľ, pre temné až magické vyjadrovanie prezývaný mág severu. Priateľ, ale aj kritik I. Kanta. Odporca osvietenského racionalizmu s tendenciami k mystike, vo filozofii náboženský predstaviteľ protestantského kvietizmu. Bol presvedčený o neautonómnom statuse osvietenstva, varoval pred osvietenským absolutizmom a pred otrockou závislosťou od novovekého chápania rozumu. Kantovo chápanie rozumu podľa Hamanna naráža na rozpory, ktoré v skutočnosti neexistujú, pretože skutočnosť je jednotná, pričom jednota je vyjadrená v zážitku viery a sprostredkovaná ľudskou rečou ako odrazom hovorenia Boha. Základom filozofie má byť istota viery. Oproti rozumu zdôrazňuje bezprostredné poznanie citu (vplyv D. Huma a J.-J. Rousseaua). Alegória a symbol podľa Hamanna poskytujú celostnejšie poznanie ako abstrakcie. Mýty a poéziu si cenil viac ako vedecký výskum a logické závery. Hamannove myšlienky ovplyvnili romantizmus, romantické hnutie Sturm und Drang, najmä H. Jacobiho, J. W. Goetheho a J. G. Herdera, odvolávajú sa na neho aj niektorí predstavitelia postmodernej kritiky novovekého racionalizmu. Najvýznamnejšie diela: Sokratovské pamätihodnosti (Sokratische Denkwürdigkeiten, 1759), Metakritika purizmu čistého rozumu (Metakritik über den Purismus der reinen Vernunft, 1788).