halový kostol
Rez halovým kostolom
halový kostol, aj hala — typ pozdĺžneho kostola rozšírený v 13. – 15. stor. v západnej a strednej Európe, najmä vo Vestfálsku, Nizozemsku a Taliansku. Na rozdiel od baziliky má halový kostol bočné lode rovnako vysoké ako strednú (hlavnú) loď a všetky pokrýva jedna ucelená mohutná strecha. Najčastejšie býva 3-, ale aj 2- a výnimočne i 5-loďový s pätkami klenieb v rovnakej výške vo všetkých lodiach. Hlavná loď je osvetlená cez okná bočných lodí. Halový kostol s prevýšenou strednou loďou, prípadne so stupňovitou strechou sa označuje ako pseudohala (alebo stupňovitá hala).
Najvýznamnejšími zachovanými príkladmi halového kostola sú Kostol sv. Severa v Erfurte (Severikirche; 1278 – 1400), Kostol sv. kríža v Schwäbisch Gmünde (Heiligkreuzkirche; okolo 1330), v Čechách Chrám sv. Barbory v Kutnej Hore (koniec 14. stor. – pol. 16. stor.). Na Slovensku sa stavebný typ halového kostola objavil okolo 1300, najvýznamnejší je farský Kostol sv. Jakuba v Levoči (zač. 14. stor. – 80. roky 14. stor.), Kostol sv. Ladislava (minoritský) v Levoči (zač. 14. stor. – 80. roky 14. stor.), kláštorný kostol benediktínskeho opátstva v Hronskom Beňadiku (2. pol. 14. stor.) a Dóm sv. Martina v Bratislave (14. – 15. stor.).