Halacha
Halacha [hebr.] — židovský zákon, právny systém judaizmu; záväzné ustanovenia, predpisy a normy, ktoré sa zachovali v ústnom a neskôr v písomnom podaní postbiblického judaizmu ako doplnenie Tóry (t. j. Piatich kníh Mojžišových); rabínsky výklad Starého zákona s cieľom určiť etické a právne normy súkromného, verejného, náboženského a občianskeho života jednotlivca a spoločnosti, ako aj predpisy v oblasti kultu, rituálu a práva. Halacha čerpá z kazuistického výkladu Tóry alebo z jeho ústneho podania. Pre rabínov mala takmer tú istú platnosť, a teda aj záväznosť ako napísaný zákon, v interpretácii a v praktickej aplikácii jednotlivých predpisov však boli značné rozdiely medzi školou učiteľa biblického obdobia Hilela St. (Hilela Veľkého) a školou jeho protivníka, sudcu Šamaja, medzi farizejmi a saducejmi, medzi oficiálnym judaizmom a kumránskou sektou (→ esénmi) ap. Záväznosť Halachy závisela od rôznych kritérií, napr. od dlhotrvajúcej obyčaje, uznanej autority rabína, väčšieho počtu Židov, ktorí ju zachovávali, a i. Najdôležitejšie halachické zbierky z rabínskych čias sú Halacha Mišna, Tosefta a Midraš, ktoré sú súčasťou jeruzalemského Talmudu a babylonského Talmudu. Najznámejším autoritatívnym halachickým kódexom je Šulchan aruch od Josefa Kara. Jedným z halachických pravidiel, ktoré odvodzujú svoju autoritu z Tóry, ale nie sú v nej uvedené a vyplývajú z tradície, je Halacha le-Moše mi-Sinaj (hebrejský zákon daný Mojžišovi na Sinaji). Podľa rabínskej tradície prijal Mojžiš na Sinaji nielen písaný zákon (hebr. Tora še-bi-chtav), ale aj ďalšie nepísané predpisy (ústna Tóra, hebr. Tora še-be-al-pe), ktoré boli spísané až neskôr. Predpisy, ktoré nie sú v Biblii, sa v židovstve stávajú záväznými tým, že sú pokladané za súčasť ústnej Tóry.
Halacha [hebr.] — židovský zákon, právny systém judaizmu; záväzné ustanovenia, predpisy a normy, ktoré sa zachovali v ústnom a neskôr v písomnom podaní postbiblického judaizmu ako doplnenie Tóry (t. j. Piatich kníh Mojžišových); rabínsky výklad Starého zákona s cieľom určiť etické a právne normy súkromného, verejného, náboženského a občianskeho života jednotlivca a spoločnosti, ako aj predpisy v oblasti kultu, rituálu a práva. Halacha čerpá z kazuistického výkladu Tóry alebo z jeho ústneho podania. Pre rabínov mala takmer tú istú platnosť, a teda aj záväznosť ako napísaný zákon, v interpretácii a v praktickej aplikácii jednotlivých predpisov však boli značné rozdiely medzi školou učiteľa biblického obdobia Hilela St. (Hilela Veľkého) a školou jeho protivníka, sudcu Šamaja, medzi farizejmi a saducejmi, medzi oficiálnym judaizmom a kumránskou sektou (→ esénmi) ap. Záväznosť Halachy závisela od rôznych kritérií, napr. od dlhotrvajúcej obyčaje, uznanej autority rabína, väčšieho počtu Židov, ktorí ju zachovávali, a i. Najdôležitejšie halachické zbierky z rabínskych čias sú Halacha Mišna, Tosefta a Midraš, ktoré sú súčasťou jeruzalemského Talmudu a babylonského Talmudu. Najznámejším autoritatívnym halachickým kódexom je Šulchan aruch od Josefa Kara. Jedným z halachických pravidiel, ktoré odvodzujú svoju autoritu z Tóry, ale nie sú v nej uvedené a vyplývajú z tradície, je Halacha le-Moše mi-Sinaj (hebrejský zákon daný Mojžišovi na Sinaji). Podľa rabínskej tradície prijal Mojžiš na Sinaji nielen písaný zákon (hebr. Tora še-bi-chtav), ale aj ďalšie nepísané predpisy (ústna Tóra, hebr. Tora še-be-al-pe), ktoré boli spísané až neskôr. Predpisy, ktoré nie sú v Biblii, sa v židovstve stávajú záväznými tým, že sú pokladané za súčasť ústnej Tóry.