hagiografia

hagiografia [gr.] —

1. biografický žáner, životopisy kresťanských svätcov, mučeníkov, mníchov a askétov, jedna zo základných foriem cirkevnej slovesnosti a literatúry najmä v období stredoveku plniaca dôležité liturgické, ideologické a politické funkcie (tzv. praktická hagiografia). Zámerom hagiografie nebolo opísať skutočné historické udalosti alebo podať psychologický portrét osobnosti, ale idealizovaným spôsobom opísať jej život, cnostné skutky či utrpenie, a vytvoriť tak ideálny vzor pre kresťana. Hagiografia sa rozvíjala od 2. stor. a prvé životopisy svätcov sa formovali na základe záznamov z procesov s kresťanskými mučeníkmi, resp. svedectiev o nich (Acta proconsularia, od 3. stor. početné Acta martyrum). Neskôr po skončení prenasledovania kresťanov sa hagiografie rozšírili aj na svätých vyznávačov, najmä na mníchov pustovníkov a biskupov. Zásadný vplyv na rozvoj hagiografie sa pripisuje cirkevnému otcovi sv. Atanázovi, ktorého dielo Život a činy nášho sv. otca Antónia (357) sa v 5. – 7. stor. stalo vzorom pre východných hagiografov. V stredoveku sa rozvíjali všetky formy hagiografickej tvorby – životy svätcov (lat. vitae), legendy, chváloreči, martyrológiá, mirákulá a itineráriá, vznikli aj zbierky životopisov legendáriá (Jakub z Voragine: Legenda aurea, okolo 1258). Životy svätcov sa začali usporadúvať do cyklov podľa kalendárneho (menologion, synaxar) alebo lokálneho (paterik) princípu. Postupne boli vypracované kánony, podľa ktorých sa písali nové a prepracúvali staré životy svätých (Symeón Metafrastés). S územím Slovenska sú spojené Moravsko-panónske legendy (Život Konštantína a Život Metoda, koniec 9. stor.; Legenda o sv. Svoradovi a sv. Benediktovi, nazývaná aj Maurova legenda, asi 1064), ako aj legendy o sv. Štefanovi (11. – 12. stor.). Životy svätých obsahujú rad internacionálnych, často predkresťanských epických motívov a obrazov. Od 18. stor. sa hagiografie postupne dostávali na okraj záujmu literatúry, sekundárne ich využívali spisovatelia (F. M. Dostojevskij, L. N. Tolstoj, G. Flaubert, A. France a i.);

2. vedná disciplína zaoberajúca sa štúdiom životov svätých ako pamiatok náboženských a literárnych dejín (tzv. kritická hagiografia); môže byť chápaná ako časť hagiológie (teórie svätosti). Jej vznik sa datuje do 17. stor., keď sa hagiografické diela stali predmetom kritického skúmania s cieľom určiť ich pôvodnosť a historickú hodnotu. R. 1641 vznikla spoločnosť bollandistov (belgická kongregácia jezuitských učencov, spočiatku vedená J. Bollandom), ktorá dosiaľ vydala 68 zväzkov Acta Sanctorum. Hagiografii sa venuje viacero vedeckých časopisov dopĺňajúcich Acta Sanctorum, napr. od 1882 vychádzajúci časopis Analecta Bollandiana a i. Obdobné, ale užšie zameranie mali hagiografické práce vytvorené ďalšími mníšskymi rádmi (napr. francúzska benediktínska reformná kongregácia mauríni) a edície Italia Sacra a Germania Sacra, Acta Sanctorum Hungariae (1743 – 44).