Guyonová du Chesnoy, Jeanne-Marie Bouvier de La Motte

Guyonová du Chesnoy [gijo- dü šenua], Jeanne-Marie Bouvier de La Motte, 13. 4. 1648 Montargis, Francúzsko – 9. 6. 1717 Blois — francúzska mystička a náboženská spisovateľka, jedna z ústredných postáv teologických diskusií vo Francúzsku na prelome 17. a 18. stor.

Pochádzala z rodiny drobnej šľachty. Už v detstve sa zaujímala o Bibliu a o spisy svätého Františka Saleského (*1567, †1622) a svätej Jeanne de Chantal (*1572, †1641). Napriek túžbe vstúpiť do kláštora ju otec ako šestnásťročnú vydal za šľachtica zo susedstva Jacquesa Guyona du Chesnoy (*1629, †1676); v manželstve sa narodilo päť detí (tri sa dožili dospelosti). V osemnástich rokoch sa v nej podľa jej vlastných slov „pod vplyvom božskej milosti“ prebudil vnútorný život, k čomu významne dopomohlo aj stretnutie s istým františkánskym mníchom, ktorý jej na otázky týkajúce sa duchovného života odpovedal: „Pani, hľadáte vonku to, čo máte vo svojom vnútri.“ Po manželovej smrti (1676) strávila dva roky v uršulínskom kláštore v Thonone, kde napísala svoju prvú knihu Duchovné prúdy (Torrents spirituels, uverejnené až 1699); v rokoch 1681 – 86 cestovala (Turín, Grenoble, Marseille, Chambéry, Dijon) a so svojím spovedníkom, barnabitským rehoľníkom Françoisom Lacombom (*okolo 1640, †1715), ktorý ju oboznámil s kvietizmom Miguela de Molinosa (*1628, †1696/1697), šírila svoje názory. Počas pobytu v Grenobli adresovala laikom, klerikom i rehoľníkom spomedzi svojich známych príručku Krátky a veľmi ľahký spôsob modlitby (Moyen court et très facile pour l‘oraison, 1689). V roku 1684 napísala rozsiahle Vysvetlenia (Explications) k Starému aj Novému Zákonu. V roku 1686 sa vrátila do Paríža. Po odsúdení de Molinosovho kvietizmu pápežom Inocentom XI. v bule Nebeský pastier (Coelestis pastor, 1687) čelila obvineniam z toho, že jej spisy obsahujú stanoviská odsúdené pápežskou bulou. V roku 1688 bola niekoľko mesiacov väznená, po intervencii markízy de Maintenon (*1635, †1719) však bola prepustená a nastúpila na učiteľské miesto v prestížnej dievčenskej škole v Saint-Cyr. V tomto období sa okolo nej sformoval aj okruh žiakov, k najvýznamnejším patril Fénélon (*1651, †1715), ktorý si s pani Guyonovou písal od roku 1688 a ostal jej žiakom až do svojej smrti. Vzhľadom na to, že jej duchovný vplyv silnel (navyše bola ženou a žila ako laik), stretávala sa s čoraz väčším nepriateľstvom zo strany cirkevných kruhov; od roku 1694 čelila útokom vplyvného biskupa v Meaux, teológa a odporcu kvietizmu Jacquesa Bénigna Bossueta (*1627, †1704). V tom istom roku s Fénélonom napísala Ospravedlnenia (Justifications), v ktorých obhajuje svoje tvrdenia a na základe príkladov niektorých mystikov z minulosti potvrdzuje, že jej vlastná náboženská skúsenosť nie je v dejinách kresťanstva ničím novým, dokonca ani ojedinelým. V tomto období sa aj postoj markízy de Maintenon k pani Guyonovej zmenil (aj pre historikov z nejasných dôvodov) a v decembri 1695 presvedčila kráľa, aby ju uväznil; vo väzení strávila viac ako sedem rokov (z toho takmer päť rokov v Bastille a dlhý čas osamote). Po prepustení (1703) odišla do Blois, kde žila až do smrti. Vo svojej autobiografii Rozprávanie o časoch uväznenia (Récits de captivité, prvýkrát publikované 1992) opisuje útrapy tohto obdobia, ťažké životné podmienky, dlhé výsluchy s cieľom usvedčiť ju z názorov protirečiacich cirkevnému učeniu, slovné a fyzické útoky, odopieranie sviatostí i pokusy o otrávenie. Svoj život opísala aj v autobiografii Život, ako sa sám napísal (La Vie par elle-même, 1720, 3 zv.), ktorá vznikala v priebehu rokov 1683 – 1709.

Prístup pani Guyonovej k duchovnému životu sa vyznačoval triezvosťou a dôrazom na vnútornú slobodu, vďaka ktorej dokázala čeliť nepriateľstvu a prenasledovaniu najmä zo strany cirkevnej moci. V časoch, keď bolo každé individuálne duchovné hľadanie podozrivé z herézy, si zachovala nezávislosť od náboženských štruktúr a otvorene písala o univerzálnom a jednotnom charaktere každej mystickej skúsenosti. Jej spiritualita sa neopierala o meditačnú prax, ktorá na začiatku duchovného života môže byť užitočná, neskôr sa však pre veriaceho môže stať istým obmedzením; najdôležitejším podľa nej bolo vzývanie milosti a úplné odovzdanie sa, ktoré človeka uschopňuje prijať túto milosť. Varovala pred hrozbu stagnácie, keď sa človek uspokojí s určitou duchovnou skúsenosťou – každá skúsenosť je totiž obmedzená, prostredníctvom čistej viery a odovzdaním sa Bohu však možno postupovať k tomu, čo je neobmedzené. Táto cesta vnútorného kresťanstva bola v protiklade k dobovej zbožnosti a k jej okázalosti pri plnení náboženských povinností. Bola takisto známa schopnosťou rozšírenou vo východných duchovných smeroch (ale napr. aj v súfizme) spočívajúcou v prenesení duchovnej milosti na tých, ktorí sa k nej priblížili (túto charizmu nazývala apoštolský život). Jej duchovná sila a autentickosť ovplyvnili početný okruh katolíckych i protestantských žiakov a nasledovníkov, ktorí jej ostali verní napriek hroziacemu nebezpečenstvu zo strany cirkevných autorít súvisiacemu s obvinením z kvietizmu. Medzi jej žiakmi boli nielen Francúzi, ale aj Nemci, Švajčiari, Holanďania či Škóti. Mystika pani Guyonovej si po jej smrti zachovala vplyv predovšetkým v protestantskom prostredí (napr. John Wesley, kvakeri), v súčasnosti sa ňou silne inšpiruje tzv. vnútorné kresťanstvo.