gruzínsky jazyk

gruzínsky jazyk, gruzínčina, gruzínsky kharthuli ena, kartuli ena — jazyk patriaci do kartvelskej jazykovej skupiny kaukazskej (iberokaukazskej) jazykovej rodiny; kartvelskú jazykovú skupinu tvoria svanský, megrelsko-čanský (zanský) a gruzínsky jazyk, pričom všetky tri majú spoločný protokartvelský základ.

Predpokladá sa, že na začiatku 2. tisícročia pred n. l. prebehla jazyková diferenciácia severných kartvelských kmeňov (vydelenie svanskej jazykovej skupiny kartvelských jazykov od protokartvelského jazyka) a v 1. tisícročí pred n. l. južných kmeňov (oddelenie gruzínskej a megrelsko-čanskej jazykovej skupiny). Slová indoeurópskeho pôvodu v protokartvelskom jazyku potvrdzujú intenzívny kontakt s indoeurópskymi kmeňmi migrujúcimi do Prednej Ázie a na Kaukaz; neskôr v 2. – 1. tisícročí pred n. l. lexika megrelsko-čanského a gruzínskeho jazyka potvrdzuje kontakt s Chetitmi a s obyvateľmi Urartu.

Gruzínsky jazyk je prevažne aglutinujúci. Dialekty (17) sa delia na východné, západné a horské, rozdiely medzi nimi sú malé. Dejiny gruzínskeho jazyka sa členia na dve obdobia, starogruzínske (5. – 11. stor.) a novogruzínske (od 12. stor. dodnes), príp. na tri, pričom sa novogruzínske obdobie delí na stredogruzínske (12. – 18. stor.) a novogruzínske (od 19. stor. dodnes). Novogruzínsky jazyk sa v zásade sformoval v 18. stor. a od starogruzínskeho sa líši najmä slovnou zásobou. Jednotný spisovný jazyk sa vyvíja od 60. rokov 19. stor. a jeho základom je kartlijský a kachetský dialekt. Gruzínsky jazyk je úradným jazykom v Gruzínsku, čiastočne je rozšírený v Rusku, Turecku a roztrúsene v Azerbajdžane a Iráne (asi 5 mil. hovoriacich; 2024).