grécky jazyk

Text hesla

grécky jazyk, gréčtina — jazyk predstavujúci samostatnú vetvu indoeurópskej jazykovej rodiny. Jeho najstaršie doklady pochádzajú z nápisov na mykénskych hlinených tabuľkách z 15. stor. pred n. l. (lineárne písmo B; → egejské písma), v literatúre z asi 9./8. stor. pred n. l. (Homér). Názov grécky jazyk sa bežne používa na označenie jazyka antického, stredovekého aj súčasného Grécka. Počas celej svojej histórie, najdlhšej zo všetkých indoeurópskych jazykov (34 stor.), bol napriek početným dialektom jednotný. V jeho vývine sa rozlišujú tri základné obdobia: starogrécke, stredogrécke (stredoveká byzantská gréčtina) a novogrécke (od 15. stor.).

Starogrécky jazyk (16. stor. pred n. l. – 5. stor. n. l.) sa člení na mykénsku (14. – 13. stor. pred n. l.), archaickú (12. – 6. stor. pred n. l.), klasickú (5. – 4. stor. pred n. l.), helenistickú (4. – 1. stor. pred n. l.) a neskorogrécku vývojovú etapu (1. – 5. stor.). V starogréčtine, ktorá spolu s latinčinou poslúžila ako zdroj tvorby vedeckej a vedecko-technickej terminológie v európskych jazykoch, sa rozlišujú štyri hlavné nárečové skupiny: iónsko-atická, arkádsko-cyperská, aiolská a západogrécka, čiže dórska. Hoci v klasickom období vznikla bohatá literatúra vo viacerých nárečiach, koncom 5. stor. pred n. l. sa literárnym jazykom Grécka stala atičtina (vytvorila všeobecne platné nárečie, tzv. naddialekt). V atičtine písali napr. Aischylos, Sofoklés, Euripidés, Aristofanés, Thukydidés, Platón a Demostenes.

V helenistickom období sa na základe atického a iónskeho dialektu utvorilo koiné ako všeobecný dorozumievací jazyk. Pod rímskym vplyvom nastal v polovici 1. stor. pred n. l. návrat k atickej literárnej norme (aticizmus), čo spôsobilo rozkol medzi literárnym a hovorovým jazykom, tzv. diglosiu. Pokračovaním koiné bola od 5. stor. n. l. stredoveká byzantská gréčtina (5. – 15. stor.), uplatňujúca prvky klasickej atičtiny. Hoci sa od dobytia Konštantínopola križiakmi (1204) objavovali v literatúre rytierske romány, kroniky a satiry písané v ľudovom jazyku, jazykom správy a písomností bola až do roku 1453 klasická atičtina.

Novogrécky jazyk (od 15. stor.) – pretrvávajúcu diglosiu (na jednej strane používanie klasickej atickej literárnej normy presadzovanej konzervatívnou inteligenciou v spojení s cirkvou a so školstvom, na druhej strane snaha o vytvorenie živého hovorového jazyka na základe viacerých nárečí ako spoločného komunikačného prostriedku presadzovaná skupinou literátov, neskoršími dimotikistami) sa usiloval vyriešiť Adamantios Korais (*1748, †1833) kompromisnou koncepciou archaizujúceho literárneho jazyka kathareusa (termín prvýkrát použitý 1796) očisteného (grécky katharos = čistý) od novotvarov a cudzích lexikálnych vplyvov, štruktúrou však bližšieho hovorovej gréčtine. V roku 1849 bola kathareusa vyhlásená za úradný jazyk. V 80. rokoch 19. stor. však mnohí básnici a dramatici kathareusu ako umelý jazyk odmietli a začali písať v ľudovom jazyku dimotiki (termín prvýkrát použitý 1818), čo koncom 18. a začiatkom 19. stor. vyústilo do tzv. jazykovej otázky (novogrécky glossiko zitima). K zástancom dimotikizmu patril o. i. básnik Athanasios Christopulos (*1772, †1847), ktorý v diele Gramatika aiolodórčiny alebo súčasného gréckeho hovorového jazyka (Grammatiki tis Eolodorikis iti tis omilumenis torinis ton Ellinon glossas, 1805) obhajoval súčasnú gréčtinu ako jeden z dialektov klasickej gréčtiny. Jannis Vilaras (*1771, †1823) v diele Romejský (t. j. novogrécky) jazyk (Romeiki glossa, 1814) obhajoval ľudový jazyk a reformovaný pravopis. Mimoriadny význam v tejto diskusii malo revolučné dielo Jannisa Psycharisa (*1854, †1929) Moja cesta (To taxidi mu, 1888). Presadzovanie dimotiki sprevádzali krvavé demonštrácie s množstvom zranených a niekoľkými mŕtvymi, napr. demonštrácie v roku 1901 nazvané Evanjeliaka, ku ktorým došlo po zverejnení prekladu evanjelií do ľudového jazyka dimotiki od Alexandrosa Pallisa (*1851, †1935), a v roku 1903 demonštrácie nazvané Orestiaka, ktoré sa odohrali po predstavení Aischylovej Oresteie s prvkami dimotiki v Národnom divadle v Aténach. Prekážkou pri presadzovaní dimotiki bola i politizácia jazykovej otázky (používatelia dimotiki boli obvinení z ľavičiarstva). Začiatkom 20. stor. (v období, keď grécka ústava naďalej zakazovala používať iný jazyk než kathareusu) vzniklo pri novozaloženej univerzite v Solúne Vzdelávacie združenie (Ekpedeftikos omilos), ktoré úradne presadilo dimotiki ako vyučovací jazyk v prvých triedach základných škôl. V roku 1941 bola publikovaná prvá vedecká gramatika dimotiki Novogrécka gramatika dimotiki (Neoelliniki grammatiki tis dimotikis) vytvorená kolektívom autorov, označovaná ako Triandafyllidisova gramatika. V rokoch 1964 – 67 bol dimotiki uzákonený ako jazyk základného školstva rovnocenný s kathareusou, ktorá bola podľa ústavy jediným úradným jazykom. Diglosia bola oficiálne zrušená počas vojenskej diktatúry v rokoch 1967 – 74 a výlučným jazykom v školstve sa opäť stala kathareusa. Jazyk dimotiki (tento termín sa dnes používa zriedkavo) sa postupne vyvinul do tzv. všeobecnej (spoločnej) novogréčtiny (novogrécky neoelliniki kini). Novogréčtina bola ako súčasný spisovný jazyk uzákonená 28. januára 1976. Používa sa v školstve, úradoch, novinách, rozhlase a televízii, hoci niektoré prvky z kathareusy naďalej pretrvávajú v súdnictve, armáde a v pravoslávnej cirkvi.

Novogrécky a starogrécky jazyk sa od seba značne líšia. Na zápis novogréčtiny sa používa tá istá abeceda ako na zápis starogréčtiny (s odchýlkami vo výslovnosti). Zmenil sa fonetický systém, zjednodušila sa gramatika a pravopis. V roku 1982 vydal prezident Konstantinos Karamanlis (*1907, †1998) dekrét o zrušení starogréckej diakritiky. Novogréčtinou dnes hovorí približne 12 mil. ľudí väčšinou v Grécku a na Cypre, okrem toho je materinským jazykom gréckych menšín v USA, Nemecku, Austrálii, Kanade, Spojenom kráľovstve, Albánsku, Taliansku a i.

Zverejnené vo februári 2008.

Grécky jazyk [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2024-05-23 ]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/grecky-jazyk