grécka mytológia

Text hesla

grécka mytológia — súbor príbehov (mýtov) o bohoch a hrdinoch (hérooch), ktorý sa utváral od najstarších čias v prostredí gréckych kmeňov.

Grécke mýty sú známe z literárneho spracovania (epos, zborová lyrika), príbehy (a ich varianty) sa stali súčasťou divadelných hier (Aischylos, Sofoklés, Euripidés), ďalej z výtvarného umenia (grécke vázy, grécke výtvarné umenie), z nápisov (napr. Asklépieion v Epidaure), zo správ cestovateľov (Pausanias) alebo z mytologických príručiek (napr. Knižnica, gr. Bibliothéké, mylne prisudzovaná gramatikovi Apollodórovi z Atén). Grécka mytológia bola v mnohých prípadoch obohatená o egejské, orientálne a indogermánske prvky, pričom došlo k stotožneniu negréckych božstiev s gréckymi (tzv. interpretatio Graeca).

Prvé zmienky o gréckych bohoch a hérooch podal Homér (Ilias a Odysseia), už ucelený systém genealogických (Zoznam žien, Katalogos gynaikón čiže Éhoiai) a kozmogonických mýtov (O pôvode bohov, Theogonia) Hésiodos. K nim sa viažu kozmologické mýty, ktoré usporadúvajú svet do troch sfér (nebeskej, pozemskej a podsvetnej). Hésiodos opísal vznik sveta z Chaosu, osudy božských pokolení Titanov, porážku Diovho otca Krona a víťazstvo tzv. vyšších gréckych bohov, medzi ktorých sa zaraďovali súrodenci Zeus, Héra, Poseidón, Hádes, Demetra a Hestia i Diove deti Apolón, Artemida, Arés, Afrodita, Hermés, Aténa a Héfaistos; patrili súčasne medzi olympských bohov, ktorých tradovaný počet 12 sa menil (→ grécke antické náboženstvo). K civilizačným mýtom patria príbehy o Triptolemovi, Prometeovi, Deukaliónovi a Pyrrhe, Pandóre, Heraklovi a Théseovi. V ďalšej skupine mýtov vystupujú vynálezcovia (Daidalos), zakladatelia miest, napr. Kekrops (Atény), Kadmos (Téby), Sizyfos (Korint), Perseus (Mykény), príp. ich vládcovia, napr. Danaos (Argos), Atreus (Mykény). S Tébami sú spojené príbehy o Oidipovi, Eteoklovi, Polyneikovi a Antigone. Na ďalšie mestá a krajiny sa viažu napr. mýty o Orfeovi (Trácia), o boji Lapitov a kentaurov (Tesália), o love na kalydónskeho diviaka (Aitólia) alebo o Minóovi (Kréta). Plavbu z Tesálie do Kolchidy zaznamenáva mýtus o argonautoch. Osobitnú skupinu tvoria etiologické mýty, ktorých súčasťou sú metamorfózy – báje o premenách ľudí, príp. nýmf či iných božských bytostí na živočíchy (Aktaión, Alkyoné, Arachné, Hekaba, , Kadmos, Kyknos, Perdix), byliny (Mintha), kvety (Hyakinthos, Narcis), kry (Dafné, Krokos, Myrrha), stromy (Filémón a Baukis, Kyparissos), ozvenu (Echo) alebo na kameň (Anaxareté, Polydektés, Téreus). Mýty o vzniku súhvezdí sa viazali na premenu osôb (Orión), zvierat (Oriónov pes v súhvezdí Veľký pes), príp. neživých predmetov (Vlasy Bereniky). Symbol zmŕtvychvstania je obsiahnutý v mýte o bájnom vtákovi Fénixovi, prastarú predstavu o zomierajúcej a znova ožívajúcej prírode vysvetľujú mýty o božstvách vegetácie (Adonis, Persefona), pôvod mystérií súvisí s kultom Demetry (→ eleuzínie), príp. s kultom Dionýza Zagrea (→ orfizmus).

Významným súhrnom gréckych mýtov od vzniku bohov po jednotlivých héroov je cyklický epos, ktorého súčasťou je o. i. trójsky cyklus o udalostiach trójskej vojny, o jej hrdinoch (Aias, Achilles, Patroklos, Filoktétés, Paris, Priamos, Hekaba, Andromacha, Kasandra), o ich dlhotrvajúcom návrate do vlasti (Agamemnón, Menelaos, Odyseus), o osudoch zachránených Trójanov (Aeneas, Anténór). Tébsky cyklus Potomkovia (Epigonoi) sleduje osudy synov hrdinov tébskej výpravy (zaznamenanej Aischylom: Siedmi proti Tébam, Hepta epi Thébas). Prvky poverčivosti sa prejavili v príbehu o Gorgóne Medúze (pohľad na jej tvár vyvolával skamenenie), viera v mágiu a čarodejníctvo v mýtoch o Kirké a Medei, príp. o čiapke, ktorá robila Persea neviditeľným (tak ako Háda jeho prilba), čarovnými bylinami spôsobili Odyseovým druhom stratu pamäti Lótofagovia. K ďalším motívom patria napr. moc čarovnej lýry (Amfión, Hermés, Orfeus), omamný spev (Sirény), vernosť (Penelopa) spojená s vrúcnou láskou (Hektor a Andromacha), zvedavosť vyvolávajúca nešťastie (Pandórina skrinka), chamtivosť (Midas), zmrzačenie (Bellerofontés) a smrť vyvolaná vlastnou pýchou (Nioba) či nerozvážnosťou (Faethon, Ikaros), zlá macocha (nová Athamantova manželka Inó, pred ktorou utiekli Nefeline deti Frixos a Hellé) a sudičky (Moiry). Nechýbajú obri (Hekatoncheirovia, Laistrygóni, Kyklopi, z nich známy Polyfémos), dvojhlavý (Orthros) či trojhlavý pes (Kerberos), hady, draky (Pytón, Tyfón), víly (nymfy) lesov (dryády), mora (ókeanidy, néreidy), horských dolín (oready) a prameňov (najády), múzy, strašidlá: upíry (Lamia, Kéry), krvilačné vtáky (u Hérodota grécky pojem strix), strigy živiace sa ľudským mäsom (Empusa), príšery zložené z rôznych častí zvierat (Chiméra, gryf) či kombinované s ľudskou podobou (Sfinga, Echidna, Harpye, Sirény, Minotauros, kentauri) a i. obludy (Skylla, Charybda, Kétó). Pozostatky totemizmu badať v obrazoch ďalších božských bytostí so zvieracou podobou (Pan s kozími nohami, satyrovia), ako aj v epitetách bohov (sovooká Aténa, volooká Héra). Spomienky na matriarchát sa zachovali v mýte o Amazonkách.

Výklad gréckej mytológie sa u gréckych historikov a filozofov značne líšil. Racionalistickú kritiku gréckej mytológie zastával Xenofanés z Kolofónu, neskôr Platón, ako aj kynici. Názor o zbožštení historických osôb zastával Euhemer (→ euhemerizmus).

Grécka mytológia sa stala základom rímskej mytológie (interpretatio Romana). Všeobecne rozšírený systém gréckych bohov a héroov prevzali básnici klasického (zlatého) obdobia rímskej literatúry (Ovídius, Vergílius, Propertius), mytologické námety boli pestované aj v striebornom období (tragédie Senecu Ml.), ako aj v neskorom období rímskej literatúry (Apuleius, Claudianus).

Približne od obdobia renesancie vplývala grécka mytológia na európsku literatúru a umenie. Do bežného kultúrneho života národov prenikli slovné zvraty Achilova päta, Ariadnina niť, Damoklov meč, danajský dar, jablko sváru, Prokrustovo lôžko, sizyfovská práca, Tantalove muky, ako aj ďalšie pojmy súvisiace s gréckymi bohmi či bájnymi bytosťami: afrodiziakum, erotika, eskulapka, gigantický, heroizmus, nestor, siréna, vo filozofii apolónsky typ, v estetike dionýzovský typ, v psychológii, sexuológii či v iných lekárskych odvetviach hypnóza, fóbia, panika, oidipovský komplex, narcizmus, nymfománia, satyriáza, priapizmus, hermafroditizmus, kyklopia a i.

Text hesla

grécka mytológia — súbor príbehov (mýtov) o bohoch a hrdinoch (hérooch), ktorý sa utváral od najstarších čias v prostredí gréckych kmeňov.

Grécke mýty sú známe z literárneho spracovania (epos, zborová lyrika), príbehy (a ich varianty) sa stali súčasťou divadelných hier (Aischylos, Sofoklés, Euripidés), ďalej z výtvarného umenia (grécke vázy, grécke výtvarné umenie), z nápisov (napr. Asklépieion v Epidaure), zo správ cestovateľov (Pausanias) alebo z mytologických príručiek (napr. Knižnica, gr. Bibliothéké, mylne prisudzovaná gramatikovi Apollodórovi z Atén). Grécka mytológia bola v mnohých prípadoch obohatená o egejské, orientálne a indogermánske prvky, pričom došlo k stotožneniu negréckych božstiev s gréckymi (tzv. interpretatio Graeca).

Prvé zmienky o gréckych bohoch a hérooch podal Homér (Ilias a Odysseia), už ucelený systém genealogických (Zoznam žien, Katalogos gynaikón čiže Éhoiai) a kozmogonických mýtov (O pôvode bohov, Theogonia) Hésiodos. K nim sa viažu kozmologické mýty, ktoré usporadúvajú svet do troch sfér (nebeskej, pozemskej a podsvetnej). Hésiodos opísal vznik sveta z Chaosu, osudy božských pokolení Titanov, porážku Diovho otca Krona a víťazstvo tzv. vyšších gréckych bohov, medzi ktorých sa zaraďovali súrodenci Zeus, Héra, Poseidón, Hádes, Demetra a Hestia i Diove deti Apolón, Artemida, Arés, Afrodita, Hermés, Aténa a Héfaistos; patrili súčasne medzi olympských bohov, ktorých tradovaný počet 12 sa menil (→ grécke antické náboženstvo). K civilizačným mýtom patria príbehy o Triptolemovi, Prometeovi, Deukaliónovi a Pyrrhe, Pandóre, Heraklovi a Théseovi. V ďalšej skupine mýtov vystupujú vynálezcovia (Daidalos), zakladatelia miest, napr. Kekrops (Atény), Kadmos (Téby), Sizyfos (Korint), Perseus (Mykény), príp. ich vládcovia, napr. Danaos (Argos), Atreus (Mykény). S Tébami sú spojené príbehy o Oidipovi, Eteoklovi, Polyneikovi a Antigone. Na ďalšie mestá a krajiny sa viažu napr. mýty o Orfeovi (Trácia), o boji Lapitov a kentaurov (Tesália), o love na kalydónskeho diviaka (Aitólia) alebo o Minóovi (Kréta). Plavbu z Tesálie do Kolchidy zaznamenáva mýtus o argonautoch. Osobitnú skupinu tvoria etiologické mýty, ktorých súčasťou sú metamorfózy – báje o premenách ľudí, príp. nýmf či iných božských bytostí na živočíchy (Aktaión, Alkyoné, Arachné, Hekaba, , Kadmos, Kyknos, Perdix), byliny (Mintha), kvety (Hyakinthos, Narcis), kry (Dafné, Krokos, Myrrha), stromy (Filémón a Baukis, Kyparissos), ozvenu (Echo) alebo na kameň (Anaxareté, Polydektés, Téreus). Mýty o vzniku súhvezdí sa viazali na premenu osôb (Orión), zvierat (Oriónov pes v súhvezdí Veľký pes), príp. neživých predmetov (Vlasy Bereniky). Symbol zmŕtvychvstania je obsiahnutý v mýte o bájnom vtákovi Fénixovi, prastarú predstavu o zomierajúcej a znova ožívajúcej prírode vysvetľujú mýty o božstvách vegetácie (Adonis, Persefona), pôvod mystérií súvisí s kultom Demetry (→ eleuzínie), príp. s kultom Dionýza Zagrea (→ orfizmus).

Významným súhrnom gréckych mýtov od vzniku bohov po jednotlivých héroov je cyklický epos, ktorého súčasťou je o. i. trójsky cyklus o udalostiach trójskej vojny, o jej hrdinoch (Aias, Achilles, Patroklos, Filoktétés, Paris, Priamos, Hekaba, Andromacha, Kasandra), o ich dlhotrvajúcom návrate do vlasti (Agamemnón, Menelaos, Odyseus), o osudoch zachránených Trójanov (Aeneas, Anténór). Tébsky cyklus Potomkovia (Epigonoi) sleduje osudy synov hrdinov tébskej výpravy (zaznamenanej Aischylom: Siedmi proti Tébam, Hepta epi Thébas). Prvky poverčivosti sa prejavili v príbehu o Gorgóne Medúze (pohľad na jej tvár vyvolával skamenenie), viera v mágiu a čarodejníctvo v mýtoch o Kirké a Medei, príp. o čiapke, ktorá robila Persea neviditeľným (tak ako Háda jeho prilba), čarovnými bylinami spôsobili Odyseovým druhom stratu pamäti Lótofagovia. K ďalším motívom patria napr. moc čarovnej lýry (Amfión, Hermés, Orfeus), omamný spev (Sirény), vernosť (Penelopa) spojená s vrúcnou láskou (Hektor a Andromacha), zvedavosť vyvolávajúca nešťastie (Pandórina skrinka), chamtivosť (Midas), zmrzačenie (Bellerofontés) a smrť vyvolaná vlastnou pýchou (Nioba) či nerozvážnosťou (Faethon, Ikaros), zlá macocha (nová Athamantova manželka Inó, pred ktorou utiekli Nefeline deti Frixos a Hellé) a sudičky (Moiry). Nechýbajú obri (Hekatoncheirovia, Laistrygóni, Kyklopi, z nich známy Polyfémos), dvojhlavý (Orthros) či trojhlavý pes (Kerberos), hady, draky (Pytón, Tyfón), víly (nymfy) lesov (dryády), mora (ókeanidy, néreidy), horských dolín (oready) a prameňov (najády), múzy, strašidlá: upíry (Lamia, Kéry), krvilačné vtáky (u Hérodota grécky pojem strix), strigy živiace sa ľudským mäsom (Empusa), príšery zložené z rôznych častí zvierat (Chiméra, gryf) či kombinované s ľudskou podobou (Sfinga, Echidna, Harpye, Sirény, Minotauros, kentauri) a i. obludy (Skylla, Charybda, Kétó). Pozostatky totemizmu badať v obrazoch ďalších božských bytostí so zvieracou podobou (Pan s kozími nohami, satyrovia), ako aj v epitetách bohov (sovooká Aténa, volooká Héra). Spomienky na matriarchát sa zachovali v mýte o Amazonkách.

Výklad gréckej mytológie sa u gréckych historikov a filozofov značne líšil. Racionalistickú kritiku gréckej mytológie zastával Xenofanés z Kolofónu, neskôr Platón, ako aj kynici. Názor o zbožštení historických osôb zastával Euhemer (→ euhemerizmus).

Grécka mytológia sa stala základom rímskej mytológie (interpretatio Romana). Všeobecne rozšírený systém gréckych bohov a héroov prevzali básnici klasického (zlatého) obdobia rímskej literatúry (Ovídius, Vergílius, Propertius), mytologické námety boli pestované aj v striebornom období (tragédie Senecu Ml.), ako aj v neskorom období rímskej literatúry (Apuleius, Claudianus).

Približne od obdobia renesancie vplývala grécka mytológia na európsku literatúru a umenie. Do bežného kultúrneho života národov prenikli slovné zvraty Achilova päta, Ariadnina niť, Damoklov meč, danajský dar, jablko sváru, Prokrustovo lôžko, sizyfovská práca, Tantalove muky, ako aj ďalšie pojmy súvisiace s gréckymi bohmi či bájnymi bytosťami: afrodiziakum, erotika, eskulapka, gigantický, heroizmus, nestor, siréna, vo filozofii apolónsky typ, v estetike dionýzovský typ, v psychológii, sexuológii či v iných lekárskych odvetviach hypnóza, fóbia, panika, oidipovský komplex, narcizmus, nymfománia, satyriáza, priapizmus, hermafroditizmus, kyklopia a i.

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Grécka mytológia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-10-31]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/grecka-mytologia