germánska mytológia a náboženstvo
germánska mytológia a náboženstvo — súhrnné označenie nábožensko-mytologických predstáv germánskych kmeňov (→ Germáni). Prvé zmienky o mytológii západných Germánov poskytuje Tacitov spis O pôvode, polohe, mravoch a národoch Germánov (De origine, situ, moribus ac populis Germanorum; známy pod kratším názvom Germania, 98 n. l.), ktorého súčasťou je aj antropogonický mýtus o vzniku Germánov. Informácie o náboženstve Germánov prinášajú aj Caesarove Zápisky o vojne v Galii (Commentarii de bello Gallico, 58 – 52 pred n. l.), Strabónova Geografia (Geógrafika), ako aj neskoršie stredoveké diela. Najvýznamnejším prameňom poznania germánskej mytológie a náboženstva sú literárne pamiatky zachytávajúce škandinávsku (severskú), najmä islandskú mytológiu, napr. ságy (Sága o Ynglingovcoch, Sága o Egilovi, rodové ságy), skaldská poézia a predovšetkým Staršia a Mladšia Edda. Rozsiahle informácie poskytujú aj západogermánske (kontinentálne) literárne pamiatky z kresťanského obdobia inšpirované starými germánskymi povesťami, napr. staroanglický hrdinský epos Beowulf a kronika Gesta Danorum od Saxóna Grammatica, ako i oslavné piesne na bohov a hrdinov (Pieseň o Nibelungoch, Pieseň o Hildebrandovi). Mytologické námety, ktoré inšpirovali stredovekú literatúru germánskych národov, boli neskôr potlačené antickou a kresťanskou literárnou tradíciou a znovuobjavené v 18. a 19. stor. Okrem literatúry sa stali zdrojom inšpirácie dramatických a hudobných diel (Richard Wagner: tetralógia Prsteň Nibelungov a i.) i výtvarného umenia.
Germánska mytológia a náboženstvo, ktorých základom bol polyteizmus, sa vyvíjali od prvopočiatočnej mágie (magické praktiky vychádzali z animistických predstáv a z uctievania mýtických rastlín, zvierat a démonov) až po zložitý nábožensko-mytologický systém s prepracovanou kozmogóniou a kozmológiou. Islandské ságy rozprávajú o vzniku a usporiadaní sveta, o jeho postupnom zhoršovaní až po konečný súboj bohov (boj dobra a zla) v tzv. ragnaröku (súmraku bohov); po zničení starého sveta požiarom vznikne nový, čistý svet. Podľa mytologických predstáv bohovia vytvorili (resp. vyzdvihli z vôd mora) Zem – ríšu ľudí, Midgard (v jej centre stojí strom Yggdrasil, tvoriaci os sveta a kozmu), ďalej Slnko, Mesiac, hviezdy i prvých dvoch ľudí a na nebi sídla bohov, ktorí sa delili na dve skupiny: vanov (staršie pokolenie) a asov (mladšie pokolenie). Vanovia boli najmä ochranné božstvá a bohovia plodnosti a rastu. Patrili k nim boh mora, vetra a ohňa, ochranca moreplavcov a rybárov, praotec pokolenia vanov Njörd (Njördr, Njord, Niörd), jeho sestra (resp. manželka), pramatka vanov, bohyňa zeme, plodnosti a rastu Nerthus, ich deti – boh plodnosti Frey (Freyr, Freir) a bohyňa plodnosti Freya (Freyja, Freia) a i. Vanovia bojovali o vládu nad svetom s asmi (najmä bohovia vojny, ochranné božstvá domu a rodiny, ich sídlom je Asgard); po skončení bojov boli niektorí z vanov prijatí medzi dominantných asov. Najvyššie božstvá patrili do skupiny asov: boh búrky, bojovníkov, mŕtvych, básnickej inšpirácie a mágie Odin (Wodan, Woden, Wodin), vládca hromu a blesku Tór (Donar), boh vojny Týr (Tiw, Tiu, Ziu), bohyňa lásky a Odinova manželka Frija (Frigg) a i. K celkovému obrazu sveta rozdeleného na podsvetie, pozemský a nadzemský svet patrili ešte obri (často sú to otcovia alebo matky bohov), trpaslíci, napr. Fafni (Fafnir, Fafner, Fofner), vlk Fenrir (Fenriswolf) a ďalšie vlčie, dračie, resp. hadie bytosti, vládkyňa ríše mŕtvych – bohyňa podsvetia Hel (Hella, Hellia), valkýry sprevádzajúce mŕtvych hrdinských bojovníkov do raja hrdinov (→ Valhala) a i. Osobitné postavenie v panteóne mali dobrý boh svetla a jari Balder (Baldur) a jeho protipól – úkladný boh ohňa Loki (Lodur, Loge, Lofn). Podľa antických prameňov Germáni poznali funkciu kňaza, kultové obrady mohol vykonávať aj náčelník, ktorý spoločne s kmeňom prinášal obetiny (nádoby, mince, kovové predmety, zbrane, zvieratá; známe sú aj ľudské obete) na obetné miesta (pramene, studne, rieky aj špeciálne obetné šachty a pod.); svätyne sa stavali zriedkavo. Zobrazením bohov boli najčastejšie jednoduché drevené idoly. Veľký význam v náboženskej praxi malo veštenie (zo stromov, z koní, letu vtákov a i.), významnými veštkyňami boli ženy. Od konca rímskej doby a v období sťahovania národov prenikalo medzi germánske kmene kresťanstvo, k východným Germánom predovšetkým arianizmus, do Franskej ríše od polovice 5. stor. západné kresťanstvo. Mená germánskych bohov sa zachovali v dodnes používaných názvoch jednotlivých dní týždňa, ktoré im boli pôvodne zasvätené, napr. anglicky Tuesday (deň Tia/Týra; utorok), Wednesday (deň Wodana/Odina; streda) a Friday (deň Frije; piatok), nemecky Donnerstag (deň Donara/Tóra; štvrtok).