geomorfologický cyklus

geomorfologický cyklus, geografický cyklus, erózny cyklus — prvá vedecká teória všeobecného vývoja georeliéfu utvorená koncom 19. stor. W. M. Davisom, podľa ktorej po obdobiach tektonickej aktivity (keď vznikajú pohoria) nasledujú obdobia relatívneho tektonického pokoja, keď procesy denudácie a akumulácie postupne zarovnávajú povrch a vedú k vzniku plochej paroviny (peneplénu) tesne nad hladinou mora. Parovina je v ďalšom cykle tektonicky vyzdvihnutá, vzniká plošinné pohorie, na ktorého úpätí sa v ďalšom období tektonického pokoja tvorí nová parovina. Cyklus sa môže opakovať mnohokrát, pričom svedectvom starých etáp zarovnávania sú zvyšky zarovnaných povrchov v rôznych nadmorských výškach.

V geomorfologickom cykle sa rozlišuje štádium mladosti (vyzdvihnuté plošinné pohorie s úzkymi zarezávajúcimi sa dolinami), štádium zrelosti (doliny sa už neprehlbujú, ale ich rozširovaním zanikajú plošiny na rozvodiach) a štádium staroby (vznik paroviny nad hladinou mora).

Teória geomorfologického cyklu sa rozvíjala najmä v 1. polovici 20. stor., hoci od začiatku bola kritizovaná pre prílišnú schematickosť. Popri normálnom cykle vznikajúcom vo vlhkom podnebí boli vplyvom tečúcej vody utvorené špeciálne schémy morských, ľadovcových a arídnych cyklov. Hlavnou výhradou k teórii geomorfologických cyklov je, že v reálnej krajine je rýchlosť denudácie silno ovplyvnená rôznou odolnosťou hornín i klimatickými zmenami a obdobia tektonického pokoja nie sú spravidla dostatočne dlhé na sformovanie paroviny.