geomorfológia

geomorfológia [gr.] — veda o charaktere, vzniku a súčasnom pretváraní foriem zemského povrchu – georeliéfu. Zaoberá sa pôvodom foriem georeliéfu (morfogenéza), ich vekom (morfochronológia), vzhľadom a merateľnými geometrickými vlastnosťami (morfometria), ako aj súčasnými procesmi, ktoré ich pretvárajú (morfodynamika). V súčasnosti sa geomorfológia prevažne pokladá za samostatný vedný odbor (podobne ako pedológia, hydrológia či klimatológia), ktorý má úzke väzby s fyzickou geografiou a geológiou (hoci sa stále často pokladá aj za jednu z nosných disciplín fyzickej geografie alebo za súčasť geológie) a ktorého predmetom štúdia je morfosféra (geosféra, v ktorej prebiehajú geomorfologické procesy).

Prvé vedecké predstavy o vzniku súčasného georeliéfu sa tvorili v 18. stor. v rámci fundamentálnych geologických koncepcií katastrofizmu a aktualizmu. Vznik geomorfológie ako samostatnej disciplíny je spojený s rozvojom poznatkov o formovaní georeliéfu koncom 19. a začiatkom 20. stor. najmä v Nemecku (F. von Richthofen, A. Penck, W. Penck) a v USA (John Wesley Powell, *1834, †1902; G. K. Gilbert, W. M. Davis). V 1. polovici 20. stor. mala rozhodujúci vplyv na geomorfológiu teória geomorfologického cyklu. Ďalší výskum morfogenézy viedol k sformovaniu štruktúrnej geomorfológie, ktorá sa sústreďuje na vzťah medzi formami georeliéfu a geologickou štruktúrou, a klimatickej geomorfológie, ktorá študuje vplyv meniacich sa klimatických podmienok na formovanie georeliéfu. Genetická geomorfológia odvodzuje vznik foriem georeliéfu zo súčasného vzhľadu tvarov, z charakteru hornín a pôd, z priestorových vzťahov a z analógie s procesmi prebiehajúcimi v súčasnosti. Jej závery preto nie sú vždy jednoznačné. Od 2. polovice 20. stor. sa pozornosť geomorfológov presúva na výskum súčasných geomorfologických procesov (morfodynamiky). Stúpol tak význam exaktných metód výskumu, ktorého podstatnou súčasťou sú terénne merania procesov, laboratórne experimenty a matematické modelovanie, a zároveň sa, najmä prostredníctvom digitálnych modelov reliéfu, začala výrazne rozvíjať morfometria.

V súčasnej geomorfológii sa utvárajú jej subdisciplíny, a to najmä na základe delenia geomorfologických procesov (tektonická geomorfológia, vulkanická geomorfológia, fluviálna geomorfológia, pobrežná geomorfológia, krasová geomorfológia, glaciálna geomorfológia, eolická geomorfológia, svahová geomorfológia, antropogeomorfológia), podľa prírodných oblastí s obzvlášť špecifickými formami a procesmi (tropická geomorfológia, púšťová geomorfológia, periglaciálna geomorfológia, horská geomorfológia, lesná geomorfológia), ako prienikové oblasti s inými vednými disciplínami (pedogeomorfológia, biogeomorfológia, hydrogeomorfológia, extraterestrická – planetárna geomorfológia), ako aj rôzne formy aplikovanej geomorfológie (environmentálna geomorfológia, inžinierska geomorfológia).

Geomorfológia v súčasnosti nachádza výrazné uplatnenie v geoekológii, krajinnej ekológii a environmentalistike, a to najmä pri tvorbe geoekologických máp, hodnotení prírodných hrozieb a rizík, citlivosti, zraniteľnosti či stability geosystémov i v ďalších environmentálnych aplikáciách.