geografia

Text hesla

geografia [gr.], zemepis — komplexná veda opisujúca a skúmajúca rozmiestnenie a vzájomné vzťahy prírodných a spoločenských javov na zemskom povrchu. Objektom jej štúdia je krajinná sféra Zeme – geosféra, ktorá zahŕňa litosféru s georeliéfom, pedosféru, hydrosféru, atmosféru a socioekonomickú sféru (antroposféru). Geografia skúma rozmiestnenie a vzťahy jednotlivých zložiek krajinnej sféry, identifikuje a opisuje geografické regióny a zákonitosti ich vzniku i fungovania a tvorí prognózy ich ďalšieho vývoja, charakterizuje priestorový a syntetický prístup ku krajine. Podľa stupňa zovšeobecnenia poznatkov sa delí na regionálnu geografiu, ktorá zbiera, analyzuje a triedi informácie o konkrétnych častiach zemského povrchu, a systematickú (všeobecnú) geografiu, ktorá generalizuje informácie z rôznych teritórií do všeobecného opisu a vysvetlenia javov na zemskom povrchu. Najvyššiu mieru zovšeobecnenia geografického poznania predstavuje teoretická geografia skúmajúca všeobecné zákonitosti štruktúry a vývoja geografických systémov. Podľa predmetu záujmu sa delí na fyzickú (prírodnú) geografiu a humánnu (spoločenskú) geografiu, ktoré sa ďalej členia podľa jednotlivých zložiek prírodnej krajiny a hlavných socioekonomických charakteristík. Ako súčasť teoretickej geografie (často aj samostatne) sa vyčleňuje metageografia, ktorá sa zaoberá samotnou geografiou, najmä jej vnútornou štruktúrou, vzťahom k príbuzným disciplínam a postavením v systéme vied. Hraničnou vednou disciplínou geografie a biológie (resp. ekológie) je krajinná ekológia, geografie a ďalších prírodných, humanitných a technických disciplín environmentalistika. Geografia výrazne vstupuje aj do formujúcej sa širšie ponímanej regionálnej vedy.

Geografia vznikla ako jedna z najstarších vedných disciplín už v staroveku v súvislosti s potrebou človeka orientovať a pohybovať sa v krajine, v ktorej žil a využíval jej zdroje. Vo svojich začiatkoch zahŕňala všetky známe poznatky o javoch a dejoch na zemskom povrchu, s prehlbovaním týchto poznatkov však mimo jej rámca postupne vznikali samostatné špecializované disciplíny: prírodovedné (geológia, hydrológia, meteorológia a klimatológia, geobotanika a geozoológia, pedológia, geomorfológia), spoločenskovedné (ekonómia, sociológia, antropológia, politológia, demografia) a technické (geodézia a kartografia). Geografia s týmito vedami dodnes úzko spolupracuje a niektoré z nich sa občas považujú za jej súčasť (napr. geomorfológia, klimatológia, kartografia, demografia, priestorová ekonómia). Geografické poznatky boli spočiatku integrálnou súčasťou historicko-geografických diel, napr. Hekataiových Genealógií (Geneélogiai) a Hérodotových Dejín (Historiai) v 6. a 5. stor. pred n. l. Termín geografia sa však prvýkrát objavil až v 3. stor. pred n. l. v diele Eratosthena z Kyrény Geografia (Geógrafika), v ktorom sa pokúšal o opis a vysvetlenie geografických javov v jemu známom svete. Spolu s Klaudiom Ptolemaiom (2. stor. n. l.) tak položili základy systematickej, ale i matematickej geografie, ktorá vyústila do vzniku kartografie. Strabónova Geografia (Geógrafika) z prelomu letopočtu, naopak, reprezentuje deskriptívnu, prakticky orientovanú regionálnu geografiu, ktorá v geografii dominovala až do 20. stor. Stredovek bol v Európe obdobím úpadku geografie, rozvíjala sa najmä v arabských krajinách. Zlatým vekom deskriptívnej regionálnej geografie bolo obdobie veľkých geografických objavov (→ zámorské objavy), ktorých uskutočňovanie, systematizácia a mapovanie boli hlavnou náplňou geografie až do 18. stor. Novým impulzom na rozvoj systematickej geografie bolo v 17. stor. dielo Bernharda Varenia (*1622, †1650) Všeobecná geografia (Geographia generalis, 1650). Skutočne vedecké základy modernej geografie však vznikali až v 18., a najmä v 19. stor., keď špekulatívne vysvetlenia javov na zemskom povrchu začali nahrádzať poznatky získané systematickým empirickým výskumom a jeho zovšeobecnením. V tom období boli objavené a sformulované viaceré základné geografické zákony, napr. zákon antagonistického pôsobenia endogénnych a exogénnych síl, ktorý sformuloval M. V. Lomonosov, teória priestorového usporiadania poľnohospodárstva okolo spotrebného centra J. H. von Thünena, zákony priestorovej diferenciácie (zonálnosti) klímy, bioty a pôd definované najmä A. von Humboldtom a V. V. Dokučajevom či teória geomorfologického cyklu W. M. Davisa. V humánnej geografii sa v 19. stor. stali vedúcou ideou myšlienky geografického determinizmu vyúsťujúce do vzniku geopolitiky. Extrémne názory na mieru vplyvu prírodného prostredia na ľudskú spoločnosť korigovala koncepcia geografického posibilizmu, ktorá sa stala jedným z východísk modernej regionálnej geografie. V 1. polovici 20. stor. výrazne ovplyvnila humánnu geografiu teória centrálnych miest W. Christallera (→ Christallerov hexagonálny model, 1933), ktorá viedla k prepojeniu ekonomickej geografie a priestorovej ekonómie. Berkeleyská škola geografie kultúry sa zamerala na štúdium kultúry ako spôsobu adaptácie človeka na okolité prostredie a postupne prerástla do modernej americkej regionálnej geografie. Geografiu 2. polovice 20. stor. výrazne ovplyvnila tzv. kvantitatívna revolúcia – zdôrazňovanie používania matematických a štatistických metód a s tým spojených formalizovaných modelov rozmiestnenia a správania zložiek krajiny (Arthur Newell Strahler, *1918, †2002; William Bunge, *1928, †2013; Torsten Hägerstrand, *1916, †2004; P. Hagget a i.). Súčasne sa rozvíja aj snaha o systémový prístup (Richard John Chorley, *1927, †2002; Barbara A. Kennedyová), ktorý vo fyzickej geografii prerástol do teórie geosystémov (V. B. Sočava) – nosného prvku modernej fyzickogeografickej (geoekologickej) syntézy. Reakciou na nie vždy uspokojivé výsledky kvantitatívnej revolúcie najmä v humánnej geografii a na úsilie o sociálnu angažovanosť geografie bol vznik nových prúdov v poslednej štvrtine 20. stor.: behaviorálnej, humanistickej a radikálnej (marxistickej) geografie, školy spoločenskej relevancie, teórie štrukturácie a geografie či postmodernej geografie, ktorá je moderným návratom k regionálnej geografii.

Geografia využíva celé spektrum metód používaných v prírodných, spoločenských i technických vedách, najcharakteristickejšia je však pre ňu priestorová analýza a vyjadrenie informácie prostredníctvom mapy. Dodnes si zachovala úzke prepojenie s kartografiou, ktorá vznikala ako jej súčasť rovnako ako moderné geografické informačné systémy (GIS) a metódy diaľkového prieskumu Zeme – ekvivalentné technológie informačného veku. Geografia bohato využíva matematické a štatistické metódy (najmä matematickú analýzu a viacrozmernú štatistickú analýzu), pričom prispieva aj k ich samotnému rozvoju (napr. geoštatistika, regionálna taxonómia, fraktálna geometria). Súčasná geografia sa neuspokojuje len s jednoduchým opisom javov na zemskom povrchu, ale sa zameriava na pochopenie a vysvetlenie ich vzájomných vzťahov v čase a priestore s vyústením do alternatívneho opisu ich možného vývoja. Vzhľadom na komplexný charakter svojho objektu, krajinnej sféry Zeme, geografia dlhodobo rozvíja syntetické, integrálne prístupy, ktoré sú nevyhnutné na riešenie súčasných zložitých socioekonomických, politických a environmentálnych problémov. Moderná geografia sa veľmi efektívne uplatňuje vo verejnej správe. Významne vstupuje do optimalizácie priestorovej organizácie poskytovania verejných služieb, tvorby stratégií miestneho a regionálneho rozvoja, ako aj územného a regionálneho plánovania. Má významné miesto pri analýze geografických potenciálov, prírodných, environmentálnych a sociálnych hrozieb a rizík i environmentálnych zmien podmienených ľudskými aktivitami, pri definovaní ekologickej stability, únosnosti či kapacity územia s vyústením do hodnotenia vplyvov na životné prostredie a optimalizácie priestorového usporiadania ľudských aktivít vo forme krajinného plánovania rešpektujúceho princípy trvalej udržateľnosti. Súčasné rozsiahle aplikácie geografie sa využívajú aj v komerčnej sfére, najmä pri priestorovej analýze trhu (napr. geomarketing), hodnotení lokalizácie podnikateľských aktivít a zefektívnení distribúcie tovarov a služieb.

O rozvoj geografie sa zaslúžili aj viaceré geografické spoločnosti, napr. Kráľovská geografická spoločnosť (Royal Geographical Society; Spojené kráľovstvo), Royal Scottish Geographical Society (Spojené kráľovstvo), Gesellschaft für Erdkunde zu Berlin (Nemecko), Österreichische Geographische Gesellschaft (Rakúsko), Geographische Gesellschaft Bern (Švajčiarsko), Società Geografica Italiana (Taliansko), Société de Géographie (Francúzsko), Société Royale Belge de Géographie (Belgicko), Koninklijk Nederlands Aardrijkskundig Genootschap (Holandsko), Geografiska Sällskapet i Finland (Fínsko), Russkoje geografičeskoje obščestvo (Rusko), The American Geographical Society (USA), National Geographic Society (USA), Tókjó čigaku kjókai (Japonsko), The Geographical Society of New South Wales (Austrália), The Royal Geographical Society of Queensland (Austrália), The Royal Geographical Society of South Australia Inc (Austrália).

Slovenská geografia sa začala rozvíjať v 18. stor. Priekopníckym dielom sa stali Notície (Notitia Hungariae novae historico-geographica..., 1735 – 42) M. Bela a prvé mapy slovenských žúp od kartografa S. Mikovíniho; v 19. stor. sa geológ D. Štúr pokúsil o prvú fyzickogeografickú (orografickú) regionalizáciu Slovenska. O geografické poznanie Slovenska sa koncom 19. a začiatkom 20. stor. významne pričinili poprední českí, poľskí a maďarskí geografi K. F. E. Kořistka, F. Vitásek, L. Sawicki, Henrik Horusitzky (*1870, †1944) a i. Zakladateľom modernej slovenskej geografie bol český regionálny geograf J. Hromádka a jeho slovenskí žiaci M. Lukniš, E. Mazúr a P. Plesník, ktorí vybudovali prvé a dodnes najsilnejšie komplexné geografické pracoviská: Geografickú sekciu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (do 1940 na Filozofickej fakulte UK) a Geografický ústav SAV. V súčasnosti sa geografia rozvíja aj na ďalších slovenských univerzitných pracoviskách v Prešove, Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre a Ružomberku. R. 1955 vznikla Slovenská geografická spoločnosť pri SAV.

Geografické časopisy (podľa sídla vydavateľstva)
Austrália: Australian Geographer
Belgicko: Revue belge de géographie
Bulharsko: Problemi na geografijata
Česko: Geografie – Sborník České geografické společnosti, Moravian Geographical Reports, Acta Universitatis Carolinae: Geographica, Geografické rozhledy
Fínsko: Fennia
Francúzsko: Géographie physique et Quaternaire, Annales de géographie, Cahiers, Hommes et terres du nord
Holandsko: Catena, Natural Hazards, Geo-Informatics
Chorvátsko: Geoadria, Hrvatski geografski glasnik
Írsko: Irish Geography
Japonsko: Geographical Reports of Tokyo Metropolitan University, Bulletin of the Department of Geography, University of Tokyo, The Science Reports of Tohoku University, Seventh Series (Geography)
Kanada: Canadian Geographer – Géographe canadien
Maďarsko: Tér és társadalom
Nemecko: Geographische Zeitschrift, Petermanns geographische Mitteilungen, Daten-Fakten-Literatur zur Geographie Europas, Kölner geographische Arbeiten, Abhandlungen-Anthropogeographie, Beiträge zur Geographie, Europa Regional, Geo – das neue Bild der Erde, Geographie heute, Humboldt-Spektrum, Jahrbuch der Geographischen Gesellschaft, Berliner geographische Arbeiten, Hallesches Jahrbuch für Geowissenschaften
Poľsko: Prace Geograficzne (PAN), Czasopismo Geograficzne, Przegląd Geograficzny, Studia Regionalne i Lokalne, Quaestiones Geographicae
Rakúsko: Mitteilungen der Österreichischen geographischen Gesellschaft, Wirtschaftsgeographische Studien, Geographischer Jahresbericht aus Österreich, Wiener geographische Schriften
Rusko: Vestnik Moskovskogo Universiteta Serija 5: Geografija
Slovensko: Geografický časopis, Geographia Slovaca, Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae: Geographica, Geografické spektrum, Geografické práce, Geografické štúdie, Geografické informácie, Geografia, Slovenský kras
Slovinsko: Geografski vestnik
Spojené kráľovstvo: Applied Geography, Area, Geografiska Annaler (Series A – Physical Geography, Series B – Human Geography), Geographical Abstracts, Geographical Journal, Geography, Geoforum, International Journal of Geographical Information Science, Journal of Biogeography, Journal of Economic Geography, Journal of Geography in Higher Education, Journal of Historical Geography, Political Geography, Progress in Human Geography, Progress in Physical Geography, Scottish Geographical Journal, Social & Cultural Geography, Transactions of the Institute of British Geographers, Environment and Planning A-D, Teaching Geography, Tijdschrift voor economische en eociale geografie, Singapore Journal of Tropical Geography
Srbsko: Geographica Pannonica
Švajčiarsko: Geographica Helvetica, Zürcher geographische Schriften, Berner geographische Mitteilungen, Dokumente und Informationen zur Schweizerischen Orts-, Regional- und Landesplanung
Švédsko: Svensk geografisk Årsbok
USA: Economic Geography, Eurasian Geography and Economics, Geographical Analysis, Geographical Review, Journal of Geography, Physical Geography, Professional Geographer, Urban Geography, Annals of the Association of American Geographers, National Geographic Magazine, International Regional Science Review

Geografické objavy a bádania
15. stor. pred n. l. Egypťania sa plavili po Níle, Stredozemnom a Červenom mori;
8. stor. pred n. l. fenickí moreplavci sa plavili po Stredozemnom mori až k Gibraltárskemu prielivu;
osídľovanie sev. pobrežia Afriky;
pred 594 pred n. l. Feničania sa tri roky plavili okolo Afriky;
medzi 510 – 470 pred n. l. Hanno Moreplavec sa plavil pozdĺž záp. pobrežia Afriky – podľa niektorých zdrojov po dnešný štát Sierra Leone, podľa iných až do Guinejského zálivu po Kamerunský vrch;
okolo 500 pred n. l. Hekataios sa zmieňoval o krajinách Perzskej ríše a ako prvý Európan spomínal Indiu;
330 – 325 pred n. l. Alexander III. Veľký prešiel počas vojenskej výpravy cez Iránsku vysočinu do Strednej Ázie a záp. Indie;
330 – 310 pred n. l. grécky moreplavec Pytheas z Massalie (*okolo 380 pred n. l., †okolo 310 pred n. l.) sa dostal z Massalie (dnes Marseille) na pobrežie Atlantického oceána (po mori pozdĺž Pyrenejského polostrova alebo naprieč Galiou), precestoval časť juž. Británie, dostal sa do oblasti Frízskych ostrovov alebo širšieho regiónu medzi ústiami Rýna a Labe a počas plavby Severným morom dorazil údajne k viacerým ostrovom (Shetlandy, Faerské ostrovy, Island, Grónsko); zanechal prvú správu o Germánii;
325 – 324 pred n. l. Grék Nearchos z Kréty (*asi 360 pred n. l., †asi 312 pred n. l.) ako veliteľ časti vojska Alexandra III. Veľkého prešiel od ústia Indusu po ústie Eufratu;
300 – 290 pred n. l. Grék Megasthenés (*asi 340 alebo 350 pred n. l., †282 alebo 290 pred n. l.) ako vyslanec Seleuka I. Nikatora na dvore staroindického panovníka Čandraguptu (Maurju) precestoval povodie Indusu a Gangy a poskytol prvé informácie o Himalájach;
okolo 100 pred n. l. grécki moreplavci využili monzúnové prúdenie pri plavbe do Indie cez Arabské more;
okolo 42 n. l. rímsky vojvodca Suetonius Paullinus ako prvý Riman prekročil pohorie Atlas;
okolo 50 – 100 grécki moreplavci sa plavili pozdĺž vých. Afriky až k ostrovu Zanzibar;
okolo 525 byzantský geograf Kosmas Indikopleustés sa plavil z Egypta do Indie;
okolo 850 arabský obchodník Sulejman sa plavil do Indie a Číny;
okolo 870 – 890 Viking Ottar z Hålogalandu sa plavil okolo Severného mysu (Škandinávsky polostrov) do Kandalakšského zálivu;
8. – 9. stor. arabskí moreplavci objavili vých. pobrežie Afriky (Komory, Madagaskar, pobrežie Mozambiku);
982 Erik Červený pri plavbe z Islandu objavil Grónsko;
1000 Leif Eriksson dosiahol vých. pobrežie Severnej Ameriky;
1. pol. 11. stor. perzský učenec Abu’r-Rajhán al-Bírúní precestoval Irán, Indiu a Strednú Áziu a ako prvý zistil, že indický subkontinent má tvar polostrova;
1271 – 95 M. Polo putoval z Európy (cez Blízky východ a Strednú Áziu) do Číny a späť (cez Juhočínske more, Sundy, Prednú Indiu, Perziu, Arménsko a Trapezuntské cisárstvo);
1314 – 30 taliansky františkánsky mních a misionár Odorik z Pordenone (*medzi 1271 – 86, †1331) putoval z Európy do Číny a Tibetu, prvý Európan v Lhase;
1325 – 49 Ibn Battúta putoval od Timbuktu po Peking;
1352 – 53 Ibn Battúta prešiel záp. Saharou, plavil sa po Nigeri a cez strednú Saharu sa vrátil do Maroka;
1405 – 33 čínsky moreplavec Čeng Che uskutočnil výpravy do Indie, Arábie a vých. Afriky;
1424 – 44 taliansky kupec a cestovateľ Niccolò dei Conti (*1395, †1469) podnikol cesty na Blízky východ, Cejlón, do Indie a Indonézie;
1431 – 60 Henrich Moreplavec organizoval pozdĺž záp. pobrežia Afriky výpravy, počas ktorých boli objavené Azory, ostrov Arguin, Kapverdské ostrovy, Zelený mys, rieky Senegal a Gambia a ostrovy Bissagos;
1466 – 72 ruský kupec Afanasij Nikitin (*?, †1472) putoval do Indie a Perzie;
1482 – 83, 1485 – 86 D. Cão sa plavil popri záp. brehoch Afriky a objavil ústie rieky Kongo (1482);
1488 B. Diaz objavil a oboplával Mys dobrej nádeje;
1492 K. Kolumbus sa doplavil k najvýchodnejšiemu ostrovu súostrovia Bahamy a objavil Kubu a Haiti;
1493 K. Kolumbus objavil Dominiku, Guadeloupe a Portoriko;
1494 K. Kolumbus objavil Jamajku;
1497 G. Caboto objavil ostrovy Newfoundland a Cape Breton;
1497 – 98 V. da Gama objavil námornú cestu z Európy do Indie okolo Afriky;
1497 – 1503 A. Vespucci podnikol štyri plavby k americkej pevnine, počas ktorých skúmal a mapoval jej pobrežie;
1498 G. Caboto sa ako jeden z prvých Európanov doplavil k brehom Severnej Ameriky;
1498 K. Kolumbus objavil pobrežie Južnej Ameriky a Trinidadu;
1500 V. Y. Pinzón objavil vých. pobrežie Južnej Ameriky, ústie Amazonky a ostrov Tobago;
P. Á. Cabral objavil vých. pobrežie Brazílie;
B. Diaz dosiahol Madagaskar;
1500 – 01 pri hľadaní severozápadnej námornej cesty objavil portugalský moreplavec Gaspar Cortereal (*asi 1450, †asi 1501) vých. pobrežie Labradoru a sev. pobrežie Severnej Ameriky;
1502 – 04 K. Kolumbus objavil vých. pobrežie Strednej Ameriky;
1513 po prejdení Panamskej šije objavil V. N. de Balboa vých. brehy Tichého oceána;
1515 – 16 J. D. de Solís objavil záliv Río de La Plata a Laplatskú nížinu;
1519 – 21 H. Cortez dobyl Mexiko a objavil Mexickú plošinu;
1519 – 22 účastníci expedície vedenej F. de Magalhãesom (zabitý počas plavby 1521) prvýkrát oboplávali Zem, F. de Magalhães objavil Magalhãesov prieliv a Ohňovú zem (1520), ostrov Guam v Mariánach a dosiahol Filipíny (1521);
1526 portugalský moreplavec Jorge de Meneses (*?, †1537) objavil Novú Guineu (severozáp. brehy);
1528 španielsky conquistador Pánfilo de Narváez (*?, †asi 1470) objavil ústie Mississippi;
1527 – 29 Á. de Saavedra Cerón objavil Ostrovy admirality, Karolíny a Marshallove ostrovy;
1531 – 35 F. Pizarro si podmanil Inkskú ríšu a založil Limu (1535);
1534 J. Cartier objavil Rieku svätého Vavrinca a Záliv svätého Vavrinca;
1535 – 37 D. de Almagro st. objavil počas dobyvačnej výpravy do Čile jazero Titicaca a púšť Atacama;
1540 – 42 španielsky conquistadori Francisco Vázquez de Coronado (*asi 1500, †1554) a García López de Cárdenas (*?, †po 1542) objavili Coloradsku plošinu, rieku Colorado, Veľký kaňon, juž. časti Skalnatých vrchov a Veľkých prérií i horný tok rieky Rio Grande;
1541 – 42 španielsky conquistador Francisco de Orellana (*asi 1505 alebo 1511, †1546 alebo 1550) objavil horný tok Amazonky a ako prvý Európan sa plavil od jej prameňa až po ústie;
1553 pri hľadaní severovýchodnej námornej cesty dosiahli anglickí moreplavci R. Chancellor a Hugh Willoughby (*1500, †1554) ústie Dviny;
1565 španielsky moreplavec Fray Andrés de Urdaneta (*1498, †1568) objavil severnú pasátovú cestu z Filipín k brehom Severnej Ameriky;
1568 A. Mendaña de Neyra objavil juž. skupinu Šalamúnovych ostrovov;
1576 M. Frobisher objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Baffinov ostrov a Frobisherov záliv;
1577 – 80 F. Drake uskutočnil plavbu okolo sveta (druhú v histórii);
1578 F. Drake dosiahol Drakov prieliv;
1585 – 87 John Davis objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty záliv Cumberland a Davisov prieliv a zaslúžil sa o presné zakreslenie pobrežia Grónska na mapy;
1592 John Davis objavil Falklandy;
1595 A. Mendaña de Neyra a P. F. de Quiros objavili Markézy;
1596 W. Barents objavil pri hľadaní severovýchodnej námornej cesty Špicbergy, Medvedí ostrov a Zem kráľa Karola;
1606 P. F. de Quiros objavil ostrovy Nové Hebridy (dnes Vanuatu) a Tuamotu a zahliadol Ostrovy Spoločnosti (Tahiti);
W. Janszoon priplával k sev. brehom Austrálie – k záp. brehu Yorského polostrova (6. 6. 1606);
L. V. de Torres objavil Torresov ostrov, Torresov prieliv (čím dokázal, že Nová Guinea je ostrov), Ostrov princa waleského a najsevernejší okraj Austrálie (3. 10. 1606);
1603 – 15 S. de Champlain skúmal povodie Rieky svätého Vavrinca, objavil polostrov Cape Cod, záliv Plymouth, Champlainovo jazero, pohoria Adirondack Mountains a Green Mountains a založil Quebec;
1610 francúzsky cestovateľ Étienne Brûlé (*1591, †1633) sa ako prvý Európan dostal k Hurónskemu jazeru;
1610 – 11 H. Hudson objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Hudsonov prieliv a preskúmal vých. pobrežie Hudsonovho zálivu;
1616 W. Baffin objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Baffinovo more;
1624 – 31 A. de Andrade prešiel ako prvý z Indie do Tibetu a ako prvý Európan prekročil Himaláje;
1634 francúzsky cestovateľ Jean Nicolet de Bellesborne (*asi 1598, †1642) objavil Michiganské jazero a ako prvý Európan prenikol na územie dnešného štátu USA Wisconsin;
1639 – 41 ruský kozák Ivan Jurievič Moskvitin dosiahol po súši brehy Ochotského mora a na základe správ jeho výpravy vznikla neskôr prvá mapa Ďalekého východu;
1640 – 48 francúzsky misionár Jean de Brébeuf (*1593, †1649) objavil Erijské jazero a Niagarské vodopády;
1642 – 43 A. Tasman objavil ostrovy Tasmánia, Nový Zéland, Fidži, Tonga, Nová Británia a Tombara;
1643 ruský kozák Kurbat Afanasievič Ivanov ako prvý Európan dosiahol jazero Bajkal;
nizozemský moreplavec Maarten Gerritszoon de Vries sa plavil pozdĺž brehov vých. Ázie do Ochotského mora, pričom dosiahol ostrovy Hokkaido, Kurily a Sachalin a objavil a opísal morský prúd Kuro-šio;
1644 ruský kozák Vasilij Danilovič Pojarkov dosiahol ústie Amuru, keď ako prvý 1643 prekročil Stanový chrbát;
1648 S. I. Dežňov sa preplavil Beringovým prielivom, čím ho fakticky objavil a dokázal, že Amerika a Ázia nie sú súvislou pevninou, a objavil Dežňovov mys, najvýchodnejší cíp Ázie;
1667 – 82 francúzsky cestovateľ René Robert Cavelier de La Salle (*1643, †1687) prešiel ako prvý vnútrozemie Severnej Ameriky zo severu na juh, objavil rieku Ohio a splavil Mississippi až po ústie;
1688 W. Dampier pristál na severozáp. pobreží Austrálie;
1697 – 99 V. V. Atlasov počas vojenskej expedície ako prvý dosiahol polostrov Kamčatka a precestoval ho;
1721 – 36 nórsky misionár Hans Egede (*1686, †1758) skúmal záp. Grónsko;
1722 J. Roggeveen objavil Veľkonočný ostrov a Samou;
1728 V. J. Bering a A. I. Čirikov znovuobjavili Beringov prieliv;
1732 ruský námorník Ivan Fiodorov (*?, †1733) a zememerač Michail Spiridon Gvozdev (*okolo 1700, †po 1759), niekedy považovaní za objaviteľov Aljašky, preplávaním Beringovho prielivu zahliadli najzápadnejší bod Aljašky Mys princa waleského;
1733 – 43 členovia druhej ruskej kamčatskej výpravy pod vedením V. J. Beringa a jeho zástupcu A. I. Čirikova preskúmali Sibír;
1739 francúzsky moreplavec Jean-Baptiste Charles Bouvet de Lozier (*1706, †1786) objavil Bouvetov ostrov;
1741 V. J. Bering a A. I. Čirikov objavili juž. pobrežie Aljašky, niekoľko ostrovov súostrovia Aleuty a Alexandrove ostrovy;
1742 S. I. Čeľuskin objavil Čeľuskinov mys;
1761 – 67 K. Niebuhr uskutočnil výpravu na Sibír, Blízky východ a do Indie a ako prvý priniesol správy o Jemene;
1766 J. Wallis objavil Tahiti;
1766 – 69 L. A. Bougainville podnikol cestu okolo sveta, znovuobjavil Šalamúnove ostrovy a Nové Hebridy (dnes Vanuatu) a objavil Louisiady;
1768 – 79 J. Cook podnikol tri cesty okolo sveta: počas prvej (1768 – 71) objavil vých. pobrežie Austrálie (považovaný za objaviteľa Austrálie), potvrdil zistenie L. V. de Torresa, že Nová Guinea je ostrov, zistil, že Nový Zéland nie je súčasťou kontinentu Austrália a skladá sa z dvoch ostrovov, pričom objavil Cookov prieliv, ktorý ich oddeľuje, a Veľkú koralovú bariéru;
počas druhej cesty (1772 – 75) ako prvý oboplával Zem zo západu na východ, ako prvý oboplával Antarktídu a ako prvý prekročil južnú polárnu kružnicu (1773), objavil Novú Kaledóniu, Novú Georgiu a Južné Sandwichove ostrovy, skúmal Cookove ostrovy;
počas tretej cesty (1776 – 1779) objavil Havajské ostrovy;
1770 J. Bruce objavil pramennú oblasť Modrého Nílu a jazero Tana;
1771 – 72 francúzsky moreplavec Yves Joseph de Kerguelen Trémarec (*1734, †1797) objavil počas plavby v okolí Austrálie súostrovie Kergueleny;
1785 – 88 J.-F. de Galaup de La Pérouse podnikol plavbu po Tichom oceáne, spresnil o ňom poznatky, preskúmal juž. a vých. brehy Sachalinu a objavil Tatársky a La Pérousov prieliv;
1789 – 93 A. Mackenzie precestoval vnútrozemie Kanady, cez Kordillery prenikol k pobrežiu Tichého oceána a splavil rieku Mackenzie;
1791 – 93 G. Vancouver skúmal a mapoval severozáp. pobrežie Severnej Ameriky a stanovil polohu jednotlivých ostrovov;
1795 – 97, 1805 – 06 škótsky cestovateľ Mungo Park (*1771, †1806) počas dvoch výprav prenikol do afrického vnútrozemia od ústia rieky Gambia až k hornému toku rieky Niger, ktorú skúmal a splavoval;
1798 G. Bass objavil Bassov prieliv;
M. Flinders oboplával Tasmániu, čím potvrdil jej ostrovný charakter;
1799 – 1804 A. von Humboldt a francúzsky botanik Aimé Bonpland (*1773, †1858) skúmali Strednú Ameriku a Južnú Ameriku, sopky v oblasti rovníka a v Andách, rovinu Llanos a Mexickú plošinu;
1801 – 03 M. Flinders ako prvý oboplával Austráliu a zmapoval jej pobrežie;
1803 – 06 I. F. Kruzenštern viedol prvú ruskú výpravu okolo sveta a opísal ostrovy v Oceánii;
1804 – 05 americkí dôstojníci Meriwether Lewis (*1774, †1809) a William Clark (*1770, †1838) ako prví prešli Severnou Amerikou od pobrežia Atlantického oceána po Tichý oceán;
1815 – 18 O. von Kotzebue počas plavby okolo sveta skúmal Polynéziu a Melanéziu;
1819 britský cestovateľ a námorný kapitán William Smith (*asi 1775, †?) objavil Južné Shetlandy;
1819 – 21 ruskí moreplavci F. F. Bellingshausen a Michail Petrovič Lazarev (*1788, †1851) objavili Annenkovov ostrov, opísali Južné Sandwichove ostrovy, oboplávali Antarktídu, bezprostredne sa k nej priblížili (považovaní za jej objaviteľov) a ako prví zmapovali jej pobrežie v oblasti nultého poludníka, objavili Ostrov Petra I. a Ostrov Alexandra I.;
1820 – 24 expedícia pod vedením F. von Wrangela preskúmala severových. pobrežie Sibíri a Novosibírske ostrovy;
1820 – 21 americký námorný kapitán a lovec tuleňov Nathaniel Palmer (*1799, †1877) sa plavil v antarktických vodách a objavil Južné Orkneje, niekedy je považovaný za objaviteľa Antarktídy;
1822 – 25 britskí cestovatelia H. Clapperton a Dixon Denham (*1786, †1828) prešli dvakrát naprieč Saharou, skúmali Čadské jazero a rieku Niger;
1823 J. Weddell objavil Weddellovo more;
1828 – 30 Ch. Sturt objavil rieky Murray a Darling v juhových. Austrálii;
1830 – 56 britský zememerač George Everest (*1790, †1866) zameriaval vrchy v Himalájach, medzi nimi i najvyšší vrch Zeme Mount Everest;
1831 – 32 britský námorný dôstojník John Biscoe (*1794, †1843) velil expedíciám, počas ktorých oboplával Antarktídu, objavil Enderbyho zem, Adelaidin ostrov, Biscoeove ostrovy a Antarktický polostrov;
1839 E. J. Eyre objavil Flindersove vrchy a Torrensovo jazero, preskúmal Spencerov záliv a Eyrov polostrov;
1840 J. Dumont d’Urville objavil Adelino pobrežie v Antarktíde;
E. J. Eyre objavil Eyrovo jazero;
Ch. Wilkes objavil Wilkesovu zem v Antarktíde;
1840 – 42 J. C. Ross objavil Viktóriinu zem, sopky Erebus a Terror a Rossov pobrežný ľad;
1844 – 45 britský cestovateľ Ch. Sturt skúmal strednú Austráliu;
1845 – 47 J. Franklin sa pokúsil preplaviť severozápadnou námornou cestou;
1849 – 71 D. Livingstone prešiel naprieč juž. Afrikou zo západu na východ, skúmal púšť Kalahari, ako prvý Európan sa dostal k jazeru Ngami, ktoré mapoval, zmapoval horný a stredný tok Zambezi a objavil Viktóriine vodopády i viacero afrických jazier;
1850 – 51 anglický cestovateľ James Richardson (*1809, †1851) a H. Barth prešli naprieč Saharou zo severu na juh;
1856 – 57 P. P. Semionov-Ťan-Šanskij preskúmal Ťanšan (jazero Issyk-Kuľ, horný tok rieky Syrdarja) a objavil prameň rieky Ču;
1858 J. H. Speke a R. F. Burton objavili jazero Tanganika;
J. H. Speke objavil Viktóriino jazero;
D. Livigstone objavil jazero Ňasa (dnes Malawi);
1860 – 61 R. O’Hara Burke prešiel ako prvý naprieč Austráliou v najširšom mieste z juhu na sever;
1860 – 68 J. A. Grant prebádal pramene Bieleho Nílu a Etiópiu;
1862 J. H. Speke a J. A. Grant zistili, že hlavná zdrojnica Nílu Kagera vyteká z Viktóriinho jazera;
J. McDouall Stuart prešiel z juhu na sever naprieč Austráliou v jej najširšom mieste;
1864 S. W. Baker objavil Albertovo jazero a Murchisonove vodopády;
1865 – 70 A. Grandidier uskutočnil podrobný výskum Madagaskaru;
1870 – 85 ruskí cestovatelia N. M. Prževaľskij a Grigorij Nikolajevič Potanin (*1835, †1920) počas štyroch výprav objavovali a skúmali oblasť Centrálnej Ázie;
1871 – 72 N. N. Miklucho-Maklaj preskúmal viacero ostrovov v Tichom oceáne, juhozáp. pobrežie Novej Guiney a Malajský polostrov;
1872 – 86 britský námorný dôstojník, oceánograf a polárny bádateľ George Strong Nares (*1831, †1915) robil oceánografický výskum vo svetovom oceáne;
1873 – 74 britský cestovateľ Peter Egerton Warburton (*1813, †1889) prešiel ako prvý naprieč púšťovým vnútrozemím Austrálie z juhu na sever;
1874 rakúsky polárny bádateľ Julius Payer (*1841, †1915) objavil Zem Františka Jozefa;
J. Forrest a jeho brat Alexander (*1849, †1901) prešli ako prví trasu od pobrežia Západnej Austrálie k transkontinentálnemu telegrafu (vedúcemu zo severu od prístavu Darwin na juh po Adelaide) a ďalej až do Adelaide;
1873 – 75 V. L. Cameron prešiel ako prvý naprieč Afrikou z východu na západ v oblasti rovníka, podrobne preskúmal jazero Tanganika a zmapoval rozvodie Konga a Zambezi;
1874 – 77 H. M. Stanley potvrdil, že Viktóriino jazero je jedna veľká súvislá vodná plocha s množstvom ostrovov, objavil pohorie Ruwenzori, prenikol k hornému toku Konga a objasnil, že rieka Lualaba predstavuje horný tok Konga a nepatrí do vodnej sústavy Nílu;
1875 – 92 francúzsky cestovateľ Pierre Savorgnan de Brazza (*1852, †1905) preskúmal povodie rieky Ogooué i prítoky Konga a založil mesto Brazzaville (1880);
1877 – 79 N. A. Severcov prenikol ako prvý Európan do oblasti stredného Pamíru;
1878 – 79 A. E. Nordenskjöld sa ako prvý preplavil severovýchodnou námornou cestou;
1883 E. Holub podnikol cestu do juž. Afriky až k rieke Zambezi;
1886 – 88 ruský moreplavec a oceánograf Stepan Osipovič Makarov (*1848 alebo 1849, †1904) viedol oceánografickú expedíciu v Tichom oceáne;
1886 – 1904 britský cestovateľ Francis Edward Younghusband (*1863, †1942) prešiel ako prvý vnútrozemskú oblasť Ázie z východu na západ a dostal sa do Lhasy v Tibete;
1888 F. Nansen a O. Sverdrup prešli naprieč Grónskom;
rakúsko-uhorskí cestovatelia Samuel de Szék Teleki (*1845, †1916) a Ludwig von Höhnel (*1857, †1942) objavili Rudolfovo jazero;
1889 H. M. Stanley objavil Eduardovo jazero;
1893 – 1908 S. Hedin počas viacerých expedícií preskúmal oblasť Centrálnej Ázie, prešiel cez Pamír a ako prvý Európan púšťou Taklamakan, zmapoval viacero oblastí a objavil pramene riek Indus a Satladž, horný tok Brahmaputry a Transhimaláje (nazývané aj Hedinovo pohorie);
1895 C. E. Borchgrevink robil prvé vedecké bádania na pobreží Antarktídy;
1897 – 99 výprava, ktorú viedol A. de Gerlache de Gomery, prezimovala ako prvá v Antarktíde;
1900 R. E. Peary objavil najsevernejšiu časť Grónska – Mys Morrisa Jesupa;
1903 – 06 R. Amundsen sa ako prvý preplavil severozápadnou námornou cestou;
1909 R. E. Peary dosiahol severný pól (6. 4.);
1911 R. Amundsen ako prvý dosiahol južný pól (15. 12.);
1912 F. Scott dosiahol južný pól (18. 1.);
W. Filchner objavil Filchnerov pobrežný ľad;
1913 – 14 B. A. Viľkickij objavil Severnú zem a polostrov Tajmýr;
1914 – 15 B. A. Viľkickij sa zo západu preplavil severozápadnou námornou cestou;
1928 G. H. Wilkins preletel ako prvý nad Antarktídou;
1928 – 30 R. E. Byrd objavil Zem Márie Byrdovej;
1929 R. E. Byrd preletel ako prvý nad južným pólom;
1929 – 31 nórsky letec a polárny bádateľ Hjalmar Riiser-Larsen (*1890, †1965) objavil Zem kráľovnej Maud a Amundsenov záliv;
1931 G. H. Wilkins sa neúspešne pokúsil dosiahnuť ponorkou severný pól;
1948 – 71 sovietska expedícia Sever objavila podmorské chrbty – Lomonosovov, Mendelejevov, Haeckelov chrbát a i.;
1951 britská výskumná loď Challenger II zamerala najhlbšie miesto vo svetovom oceáne – Challengerskú hlbočinu v Mariánskej priekope;
1953 E. P. Hillary a nepálsky Šerpa Tenzing Khumdžung Bhótija Norkey (aj Tenzing Norgay, *1914, †1986) ako prví zdolali najvyšší štít sveta Mount Everest (29. 5.);
1957 – 58 výskum Antarktídy v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roka;
anglická a novozélandská výprava (V. Fuchs, E. Hillary a i.) prešla naprieč Antarktídou cez južný pól;
1958 americká nukleárna ponorka Nautilus dosiahla pod morskou hladinou severný pól;
1960 J. Piccard a poručík amerického námorníctva Donald Walsh (*1931) zostúpili v batyskafe Trieste do najhlbšieho miesta svetového oceána – do Challengerskej hlbočiny v Mariánskej priekope;
1977 sovietsky atómový ľadoborec Arktika dosiahol severný pól;
1992 švédsky ľadoborec Oden s konvenčným pohonom dosiahol severný pól
Text hesla

geografia [gr.], zemepis — komplexná veda opisujúca a skúmajúca rozmiestnenie a vzájomné vzťahy prírodných a spoločenských javov na zemskom povrchu. Objektom jej štúdia je krajinná sféra Zeme – geosféra, ktorá zahŕňa litosféru s georeliéfom, pedosféru, hydrosféru, atmosféru a socioekonomickú sféru (antroposféru). Geografia skúma rozmiestnenie a vzťahy jednotlivých zložiek krajinnej sféry, identifikuje a opisuje geografické regióny a zákonitosti ich vzniku i fungovania a tvorí prognózy ich ďalšieho vývoja, charakterizuje priestorový a syntetický prístup ku krajine. Podľa stupňa zovšeobecnenia poznatkov sa delí na regionálnu geografiu, ktorá zbiera, analyzuje a triedi informácie o konkrétnych častiach zemského povrchu, a systematickú (všeobecnú) geografiu, ktorá generalizuje informácie z rôznych teritórií do všeobecného opisu a vysvetlenia javov na zemskom povrchu. Najvyššiu mieru zovšeobecnenia geografického poznania predstavuje teoretická geografia skúmajúca všeobecné zákonitosti štruktúry a vývoja geografických systémov. Podľa predmetu záujmu sa delí na fyzickú (prírodnú) geografiu a humánnu (spoločenskú) geografiu, ktoré sa ďalej členia podľa jednotlivých zložiek prírodnej krajiny a hlavných socioekonomických charakteristík. Ako súčasť teoretickej geografie (často aj samostatne) sa vyčleňuje metageografia, ktorá sa zaoberá samotnou geografiou, najmä jej vnútornou štruktúrou, vzťahom k príbuzným disciplínam a postavením v systéme vied. Hraničnou vednou disciplínou geografie a biológie (resp. ekológie) je krajinná ekológia, geografie a ďalších prírodných, humanitných a technických disciplín environmentalistika. Geografia výrazne vstupuje aj do formujúcej sa širšie ponímanej regionálnej vedy.

Geografia vznikla ako jedna z najstarších vedných disciplín už v staroveku v súvislosti s potrebou človeka orientovať a pohybovať sa v krajine, v ktorej žil a využíval jej zdroje. Vo svojich začiatkoch zahŕňala všetky známe poznatky o javoch a dejoch na zemskom povrchu, s prehlbovaním týchto poznatkov však mimo jej rámca postupne vznikali samostatné špecializované disciplíny: prírodovedné (geológia, hydrológia, meteorológia a klimatológia, geobotanika a geozoológia, pedológia, geomorfológia), spoločenskovedné (ekonómia, sociológia, antropológia, politológia, demografia) a technické (geodézia a kartografia). Geografia s týmito vedami dodnes úzko spolupracuje a niektoré z nich sa občas považujú za jej súčasť (napr. geomorfológia, klimatológia, kartografia, demografia, priestorová ekonómia). Geografické poznatky boli spočiatku integrálnou súčasťou historicko-geografických diel, napr. Hekataiových Genealógií (Geneélogiai) a Hérodotových Dejín (Historiai) v 6. a 5. stor. pred n. l. Termín geografia sa však prvýkrát objavil až v 3. stor. pred n. l. v diele Eratosthena z Kyrény Geografia (Geógrafika), v ktorom sa pokúšal o opis a vysvetlenie geografických javov v jemu známom svete. Spolu s Klaudiom Ptolemaiom (2. stor. n. l.) tak položili základy systematickej, ale i matematickej geografie, ktorá vyústila do vzniku kartografie. Strabónova Geografia (Geógrafika) z prelomu letopočtu, naopak, reprezentuje deskriptívnu, prakticky orientovanú regionálnu geografiu, ktorá v geografii dominovala až do 20. stor. Stredovek bol v Európe obdobím úpadku geografie, rozvíjala sa najmä v arabských krajinách. Zlatým vekom deskriptívnej regionálnej geografie bolo obdobie veľkých geografických objavov (→ zámorské objavy), ktorých uskutočňovanie, systematizácia a mapovanie boli hlavnou náplňou geografie až do 18. stor. Novým impulzom na rozvoj systematickej geografie bolo v 17. stor. dielo Bernharda Varenia (*1622, †1650) Všeobecná geografia (Geographia generalis, 1650). Skutočne vedecké základy modernej geografie však vznikali až v 18., a najmä v 19. stor., keď špekulatívne vysvetlenia javov na zemskom povrchu začali nahrádzať poznatky získané systematickým empirickým výskumom a jeho zovšeobecnením. V tom období boli objavené a sformulované viaceré základné geografické zákony, napr. zákon antagonistického pôsobenia endogénnych a exogénnych síl, ktorý sformuloval M. V. Lomonosov, teória priestorového usporiadania poľnohospodárstva okolo spotrebného centra J. H. von Thünena, zákony priestorovej diferenciácie (zonálnosti) klímy, bioty a pôd definované najmä A. von Humboldtom a V. V. Dokučajevom či teória geomorfologického cyklu W. M. Davisa. V humánnej geografii sa v 19. stor. stali vedúcou ideou myšlienky geografického determinizmu vyúsťujúce do vzniku geopolitiky. Extrémne názory na mieru vplyvu prírodného prostredia na ľudskú spoločnosť korigovala koncepcia geografického posibilizmu, ktorá sa stala jedným z východísk modernej regionálnej geografie. V 1. polovici 20. stor. výrazne ovplyvnila humánnu geografiu teória centrálnych miest W. Christallera (→ Christallerov hexagonálny model, 1933), ktorá viedla k prepojeniu ekonomickej geografie a priestorovej ekonómie. Berkeleyská škola geografie kultúry sa zamerala na štúdium kultúry ako spôsobu adaptácie človeka na okolité prostredie a postupne prerástla do modernej americkej regionálnej geografie. Geografiu 2. polovice 20. stor. výrazne ovplyvnila tzv. kvantitatívna revolúcia – zdôrazňovanie používania matematických a štatistických metód a s tým spojených formalizovaných modelov rozmiestnenia a správania zložiek krajiny (Arthur Newell Strahler, *1918, †2002; William Bunge, *1928, †2013; Torsten Hägerstrand, *1916, †2004; P. Hagget a i.). Súčasne sa rozvíja aj snaha o systémový prístup (Richard John Chorley, *1927, †2002; Barbara A. Kennedyová), ktorý vo fyzickej geografii prerástol do teórie geosystémov (V. B. Sočava) – nosného prvku modernej fyzickogeografickej (geoekologickej) syntézy. Reakciou na nie vždy uspokojivé výsledky kvantitatívnej revolúcie najmä v humánnej geografii a na úsilie o sociálnu angažovanosť geografie bol vznik nových prúdov v poslednej štvrtine 20. stor.: behaviorálnej, humanistickej a radikálnej (marxistickej) geografie, školy spoločenskej relevancie, teórie štrukturácie a geografie či postmodernej geografie, ktorá je moderným návratom k regionálnej geografii.

Geografia využíva celé spektrum metód používaných v prírodných, spoločenských i technických vedách, najcharakteristickejšia je však pre ňu priestorová analýza a vyjadrenie informácie prostredníctvom mapy. Dodnes si zachovala úzke prepojenie s kartografiou, ktorá vznikala ako jej súčasť rovnako ako moderné geografické informačné systémy (GIS) a metódy diaľkového prieskumu Zeme – ekvivalentné technológie informačného veku. Geografia bohato využíva matematické a štatistické metódy (najmä matematickú analýzu a viacrozmernú štatistickú analýzu), pričom prispieva aj k ich samotnému rozvoju (napr. geoštatistika, regionálna taxonómia, fraktálna geometria). Súčasná geografia sa neuspokojuje len s jednoduchým opisom javov na zemskom povrchu, ale sa zameriava na pochopenie a vysvetlenie ich vzájomných vzťahov v čase a priestore s vyústením do alternatívneho opisu ich možného vývoja. Vzhľadom na komplexný charakter svojho objektu, krajinnej sféry Zeme, geografia dlhodobo rozvíja syntetické, integrálne prístupy, ktoré sú nevyhnutné na riešenie súčasných zložitých socioekonomických, politických a environmentálnych problémov. Moderná geografia sa veľmi efektívne uplatňuje vo verejnej správe. Významne vstupuje do optimalizácie priestorovej organizácie poskytovania verejných služieb, tvorby stratégií miestneho a regionálneho rozvoja, ako aj územného a regionálneho plánovania. Má významné miesto pri analýze geografických potenciálov, prírodných, environmentálnych a sociálnych hrozieb a rizík i environmentálnych zmien podmienených ľudskými aktivitami, pri definovaní ekologickej stability, únosnosti či kapacity územia s vyústením do hodnotenia vplyvov na životné prostredie a optimalizácie priestorového usporiadania ľudských aktivít vo forme krajinného plánovania rešpektujúceho princípy trvalej udržateľnosti. Súčasné rozsiahle aplikácie geografie sa využívajú aj v komerčnej sfére, najmä pri priestorovej analýze trhu (napr. geomarketing), hodnotení lokalizácie podnikateľských aktivít a zefektívnení distribúcie tovarov a služieb.

O rozvoj geografie sa zaslúžili aj viaceré geografické spoločnosti, napr. Kráľovská geografická spoločnosť (Royal Geographical Society; Spojené kráľovstvo), Royal Scottish Geographical Society (Spojené kráľovstvo), Gesellschaft für Erdkunde zu Berlin (Nemecko), Österreichische Geographische Gesellschaft (Rakúsko), Geographische Gesellschaft Bern (Švajčiarsko), Società Geografica Italiana (Taliansko), Société de Géographie (Francúzsko), Société Royale Belge de Géographie (Belgicko), Koninklijk Nederlands Aardrijkskundig Genootschap (Holandsko), Geografiska Sällskapet i Finland (Fínsko), Russkoje geografičeskoje obščestvo (Rusko), The American Geographical Society (USA), National Geographic Society (USA), Tókjó čigaku kjókai (Japonsko), The Geographical Society of New South Wales (Austrália), The Royal Geographical Society of Queensland (Austrália), The Royal Geographical Society of South Australia Inc (Austrália).

Slovenská geografia sa začala rozvíjať v 18. stor. Priekopníckym dielom sa stali Notície (Notitia Hungariae novae historico-geographica..., 1735 – 42) M. Bela a prvé mapy slovenských žúp od kartografa S. Mikovíniho; v 19. stor. sa geológ D. Štúr pokúsil o prvú fyzickogeografickú (orografickú) regionalizáciu Slovenska. O geografické poznanie Slovenska sa koncom 19. a začiatkom 20. stor. významne pričinili poprední českí, poľskí a maďarskí geografi K. F. E. Kořistka, F. Vitásek, L. Sawicki, Henrik Horusitzky (*1870, †1944) a i. Zakladateľom modernej slovenskej geografie bol český regionálny geograf J. Hromádka a jeho slovenskí žiaci M. Lukniš, E. Mazúr a P. Plesník, ktorí vybudovali prvé a dodnes najsilnejšie komplexné geografické pracoviská: Geografickú sekciu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (do 1940 na Filozofickej fakulte UK) a Geografický ústav SAV. V súčasnosti sa geografia rozvíja aj na ďalších slovenských univerzitných pracoviskách v Prešove, Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre a Ružomberku. R. 1955 vznikla Slovenská geografická spoločnosť pri SAV.

Geografické časopisy (podľa sídla vydavateľstva)
Austrália: Australian Geographer
Belgicko: Revue belge de géographie
Bulharsko: Problemi na geografijata
Česko: Geografie – Sborník České geografické společnosti, Moravian Geographical Reports, Acta Universitatis Carolinae: Geographica, Geografické rozhledy
Fínsko: Fennia
Francúzsko: Géographie physique et Quaternaire, Annales de géographie, Cahiers, Hommes et terres du nord
Holandsko: Catena, Natural Hazards, Geo-Informatics
Chorvátsko: Geoadria, Hrvatski geografski glasnik
Írsko: Irish Geography
Japonsko: Geographical Reports of Tokyo Metropolitan University, Bulletin of the Department of Geography, University of Tokyo, The Science Reports of Tohoku University, Seventh Series (Geography)
Kanada: Canadian Geographer – Géographe canadien
Maďarsko: Tér és társadalom
Nemecko: Geographische Zeitschrift, Petermanns geographische Mitteilungen, Daten-Fakten-Literatur zur Geographie Europas, Kölner geographische Arbeiten, Abhandlungen-Anthropogeographie, Beiträge zur Geographie, Europa Regional, Geo – das neue Bild der Erde, Geographie heute, Humboldt-Spektrum, Jahrbuch der Geographischen Gesellschaft, Berliner geographische Arbeiten, Hallesches Jahrbuch für Geowissenschaften
Poľsko: Prace Geograficzne (PAN), Czasopismo Geograficzne, Przegląd Geograficzny, Studia Regionalne i Lokalne, Quaestiones Geographicae
Rakúsko: Mitteilungen der Österreichischen geographischen Gesellschaft, Wirtschaftsgeographische Studien, Geographischer Jahresbericht aus Österreich, Wiener geographische Schriften
Rusko: Vestnik Moskovskogo Universiteta Serija 5: Geografija
Slovensko: Geografický časopis, Geographia Slovaca, Acta Facultatis Rerum Naturalium Universitatis Comenianae: Geographica, Geografické spektrum, Geografické práce, Geografické štúdie, Geografické informácie, Geografia, Slovenský kras
Slovinsko: Geografski vestnik
Spojené kráľovstvo: Applied Geography, Area, Geografiska Annaler (Series A – Physical Geography, Series B – Human Geography), Geographical Abstracts, Geographical Journal, Geography, Geoforum, International Journal of Geographical Information Science, Journal of Biogeography, Journal of Economic Geography, Journal of Geography in Higher Education, Journal of Historical Geography, Political Geography, Progress in Human Geography, Progress in Physical Geography, Scottish Geographical Journal, Social & Cultural Geography, Transactions of the Institute of British Geographers, Environment and Planning A-D, Teaching Geography, Tijdschrift voor economische en eociale geografie, Singapore Journal of Tropical Geography
Srbsko: Geographica Pannonica
Švajčiarsko: Geographica Helvetica, Zürcher geographische Schriften, Berner geographische Mitteilungen, Dokumente und Informationen zur Schweizerischen Orts-, Regional- und Landesplanung
Švédsko: Svensk geografisk Årsbok
USA: Economic Geography, Eurasian Geography and Economics, Geographical Analysis, Geographical Review, Journal of Geography, Physical Geography, Professional Geographer, Urban Geography, Annals of the Association of American Geographers, National Geographic Magazine, International Regional Science Review

Geografické objavy a bádania
15. stor. pred n. l. Egypťania sa plavili po Níle, Stredozemnom a Červenom mori;
8. stor. pred n. l. fenickí moreplavci sa plavili po Stredozemnom mori až k Gibraltárskemu prielivu;
osídľovanie sev. pobrežia Afriky;
pred 594 pred n. l. Feničania sa tri roky plavili okolo Afriky;
medzi 510 – 470 pred n. l. Hanno Moreplavec sa plavil pozdĺž záp. pobrežia Afriky – podľa niektorých zdrojov po dnešný štát Sierra Leone, podľa iných až do Guinejského zálivu po Kamerunský vrch;
okolo 500 pred n. l. Hekataios sa zmieňoval o krajinách Perzskej ríše a ako prvý Európan spomínal Indiu;
330 – 325 pred n. l. Alexander III. Veľký prešiel počas vojenskej výpravy cez Iránsku vysočinu do Strednej Ázie a záp. Indie;
330 – 310 pred n. l. grécky moreplavec Pytheas z Massalie (*okolo 380 pred n. l., †okolo 310 pred n. l.) sa dostal z Massalie (dnes Marseille) na pobrežie Atlantického oceána (po mori pozdĺž Pyrenejského polostrova alebo naprieč Galiou), precestoval časť juž. Británie, dostal sa do oblasti Frízskych ostrovov alebo širšieho regiónu medzi ústiami Rýna a Labe a počas plavby Severným morom dorazil údajne k viacerým ostrovom (Shetlandy, Faerské ostrovy, Island, Grónsko); zanechal prvú správu o Germánii;
325 – 324 pred n. l. Grék Nearchos z Kréty (*asi 360 pred n. l., †asi 312 pred n. l.) ako veliteľ časti vojska Alexandra III. Veľkého prešiel od ústia Indusu po ústie Eufratu;
300 – 290 pred n. l. Grék Megasthenés (*asi 340 alebo 350 pred n. l., †282 alebo 290 pred n. l.) ako vyslanec Seleuka I. Nikatora na dvore staroindického panovníka Čandraguptu (Maurju) precestoval povodie Indusu a Gangy a poskytol prvé informácie o Himalájach;
okolo 100 pred n. l. grécki moreplavci využili monzúnové prúdenie pri plavbe do Indie cez Arabské more;
okolo 42 n. l. rímsky vojvodca Suetonius Paullinus ako prvý Riman prekročil pohorie Atlas;
okolo 50 – 100 grécki moreplavci sa plavili pozdĺž vých. Afriky až k ostrovu Zanzibar;
okolo 525 byzantský geograf Kosmas Indikopleustés sa plavil z Egypta do Indie;
okolo 850 arabský obchodník Sulejman sa plavil do Indie a Číny;
okolo 870 – 890 Viking Ottar z Hålogalandu sa plavil okolo Severného mysu (Škandinávsky polostrov) do Kandalakšského zálivu;
8. – 9. stor. arabskí moreplavci objavili vých. pobrežie Afriky (Komory, Madagaskar, pobrežie Mozambiku);
982 Erik Červený pri plavbe z Islandu objavil Grónsko;
1000 Leif Eriksson dosiahol vých. pobrežie Severnej Ameriky;
1. pol. 11. stor. perzský učenec Abu’r-Rajhán al-Bírúní precestoval Irán, Indiu a Strednú Áziu a ako prvý zistil, že indický subkontinent má tvar polostrova;
1271 – 95 M. Polo putoval z Európy (cez Blízky východ a Strednú Áziu) do Číny a späť (cez Juhočínske more, Sundy, Prednú Indiu, Perziu, Arménsko a Trapezuntské cisárstvo);
1314 – 30 taliansky františkánsky mních a misionár Odorik z Pordenone (*medzi 1271 – 86, †1331) putoval z Európy do Číny a Tibetu, prvý Európan v Lhase;
1325 – 49 Ibn Battúta putoval od Timbuktu po Peking;
1352 – 53 Ibn Battúta prešiel záp. Saharou, plavil sa po Nigeri a cez strednú Saharu sa vrátil do Maroka;
1405 – 33 čínsky moreplavec Čeng Che uskutočnil výpravy do Indie, Arábie a vých. Afriky;
1424 – 44 taliansky kupec a cestovateľ Niccolò dei Conti (*1395, †1469) podnikol cesty na Blízky východ, Cejlón, do Indie a Indonézie;
1431 – 60 Henrich Moreplavec organizoval pozdĺž záp. pobrežia Afriky výpravy, počas ktorých boli objavené Azory, ostrov Arguin, Kapverdské ostrovy, Zelený mys, rieky Senegal a Gambia a ostrovy Bissagos;
1466 – 72 ruský kupec Afanasij Nikitin (*?, †1472) putoval do Indie a Perzie;
1482 – 83, 1485 – 86 D. Cão sa plavil popri záp. brehoch Afriky a objavil ústie rieky Kongo (1482);
1488 B. Diaz objavil a oboplával Mys dobrej nádeje;
1492 K. Kolumbus sa doplavil k najvýchodnejšiemu ostrovu súostrovia Bahamy a objavil Kubu a Haiti;
1493 K. Kolumbus objavil Dominiku, Guadeloupe a Portoriko;
1494 K. Kolumbus objavil Jamajku;
1497 G. Caboto objavil ostrovy Newfoundland a Cape Breton;
1497 – 98 V. da Gama objavil námornú cestu z Európy do Indie okolo Afriky;
1497 – 1503 A. Vespucci podnikol štyri plavby k americkej pevnine, počas ktorých skúmal a mapoval jej pobrežie;
1498 G. Caboto sa ako jeden z prvých Európanov doplavil k brehom Severnej Ameriky;
1498 K. Kolumbus objavil pobrežie Južnej Ameriky a Trinidadu;
1500 V. Y. Pinzón objavil vých. pobrežie Južnej Ameriky, ústie Amazonky a ostrov Tobago;
P. Á. Cabral objavil vých. pobrežie Brazílie;
B. Diaz dosiahol Madagaskar;
1500 – 01 pri hľadaní severozápadnej námornej cesty objavil portugalský moreplavec Gaspar Cortereal (*asi 1450, †asi 1501) vých. pobrežie Labradoru a sev. pobrežie Severnej Ameriky;
1502 – 04 K. Kolumbus objavil vých. pobrežie Strednej Ameriky;
1513 po prejdení Panamskej šije objavil V. N. de Balboa vých. brehy Tichého oceána;
1515 – 16 J. D. de Solís objavil záliv Río de La Plata a Laplatskú nížinu;
1519 – 21 H. Cortez dobyl Mexiko a objavil Mexickú plošinu;
1519 – 22 účastníci expedície vedenej F. de Magalhãesom (zabitý počas plavby 1521) prvýkrát oboplávali Zem, F. de Magalhães objavil Magalhãesov prieliv a Ohňovú zem (1520), ostrov Guam v Mariánach a dosiahol Filipíny (1521);
1526 portugalský moreplavec Jorge de Meneses (*?, †1537) objavil Novú Guineu (severozáp. brehy);
1528 španielsky conquistador Pánfilo de Narváez (*?, †asi 1470) objavil ústie Mississippi;
1527 – 29 Á. de Saavedra Cerón objavil Ostrovy admirality, Karolíny a Marshallove ostrovy;
1531 – 35 F. Pizarro si podmanil Inkskú ríšu a založil Limu (1535);
1534 J. Cartier objavil Rieku svätého Vavrinca a Záliv svätého Vavrinca;
1535 – 37 D. de Almagro st. objavil počas dobyvačnej výpravy do Čile jazero Titicaca a púšť Atacama;
1540 – 42 španielsky conquistadori Francisco Vázquez de Coronado (*asi 1500, †1554) a García López de Cárdenas (*?, †po 1542) objavili Coloradsku plošinu, rieku Colorado, Veľký kaňon, juž. časti Skalnatých vrchov a Veľkých prérií i horný tok rieky Rio Grande;
1541 – 42 španielsky conquistador Francisco de Orellana (*asi 1505 alebo 1511, †1546 alebo 1550) objavil horný tok Amazonky a ako prvý Európan sa plavil od jej prameňa až po ústie;
1553 pri hľadaní severovýchodnej námornej cesty dosiahli anglickí moreplavci R. Chancellor a Hugh Willoughby (*1500, †1554) ústie Dviny;
1565 španielsky moreplavec Fray Andrés de Urdaneta (*1498, †1568) objavil severnú pasátovú cestu z Filipín k brehom Severnej Ameriky;
1568 A. Mendaña de Neyra objavil juž. skupinu Šalamúnovych ostrovov;
1576 M. Frobisher objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Baffinov ostrov a Frobisherov záliv;
1577 – 80 F. Drake uskutočnil plavbu okolo sveta (druhú v histórii);
1578 F. Drake dosiahol Drakov prieliv;
1585 – 87 John Davis objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty záliv Cumberland a Davisov prieliv a zaslúžil sa o presné zakreslenie pobrežia Grónska na mapy;
1592 John Davis objavil Falklandy;
1595 A. Mendaña de Neyra a P. F. de Quiros objavili Markézy;
1596 W. Barents objavil pri hľadaní severovýchodnej námornej cesty Špicbergy, Medvedí ostrov a Zem kráľa Karola;
1606 P. F. de Quiros objavil ostrovy Nové Hebridy (dnes Vanuatu) a Tuamotu a zahliadol Ostrovy Spoločnosti (Tahiti);
W. Janszoon priplával k sev. brehom Austrálie – k záp. brehu Yorského polostrova (6. 6. 1606);
L. V. de Torres objavil Torresov ostrov, Torresov prieliv (čím dokázal, že Nová Guinea je ostrov), Ostrov princa waleského a najsevernejší okraj Austrálie (3. 10. 1606);
1603 – 15 S. de Champlain skúmal povodie Rieky svätého Vavrinca, objavil polostrov Cape Cod, záliv Plymouth, Champlainovo jazero, pohoria Adirondack Mountains a Green Mountains a založil Quebec;
1610 francúzsky cestovateľ Étienne Brûlé (*1591, †1633) sa ako prvý Európan dostal k Hurónskemu jazeru;
1610 – 11 H. Hudson objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Hudsonov prieliv a preskúmal vých. pobrežie Hudsonovho zálivu;
1616 W. Baffin objavil pri hľadaní severozápadnej námornej cesty Baffinovo more;
1624 – 31 A. de Andrade prešiel ako prvý z Indie do Tibetu a ako prvý Európan prekročil Himaláje;
1634 francúzsky cestovateľ Jean Nicolet de Bellesborne (*asi 1598, †1642) objavil Michiganské jazero a ako prvý Európan prenikol na územie dnešného štátu USA Wisconsin;
1639 – 41 ruský kozák Ivan Jurievič Moskvitin dosiahol po súši brehy Ochotského mora a na základe správ jeho výpravy vznikla neskôr prvá mapa Ďalekého východu;
1640 – 48 francúzsky misionár Jean de Brébeuf (*1593, †1649) objavil Erijské jazero a Niagarské vodopády;
1642 – 43 A. Tasman objavil ostrovy Tasmánia, Nový Zéland, Fidži, Tonga, Nová Británia a Tombara;
1643 ruský kozák Kurbat Afanasievič Ivanov ako prvý Európan dosiahol jazero Bajkal;
nizozemský moreplavec Maarten Gerritszoon de Vries sa plavil pozdĺž brehov vých. Ázie do Ochotského mora, pričom dosiahol ostrovy Hokkaido, Kurily a Sachalin a objavil a opísal morský prúd Kuro-šio;
1644 ruský kozák Vasilij Danilovič Pojarkov dosiahol ústie Amuru, keď ako prvý 1643 prekročil Stanový chrbát;
1648 S. I. Dežňov sa preplavil Beringovým prielivom, čím ho fakticky objavil a dokázal, že Amerika a Ázia nie sú súvislou pevninou, a objavil Dežňovov mys, najvýchodnejší cíp Ázie;
1667 – 82 francúzsky cestovateľ René Robert Cavelier de La Salle (*1643, †1687) prešiel ako prvý vnútrozemie Severnej Ameriky zo severu na juh, objavil rieku Ohio a splavil Mississippi až po ústie;
1688 W. Dampier pristál na severozáp. pobreží Austrálie;
1697 – 99 V. V. Atlasov počas vojenskej expedície ako prvý dosiahol polostrov Kamčatka a precestoval ho;
1721 – 36 nórsky misionár Hans Egede (*1686, †1758) skúmal záp. Grónsko;
1722 J. Roggeveen objavil Veľkonočný ostrov a Samou;
1728 V. J. Bering a A. I. Čirikov znovuobjavili Beringov prieliv;
1732 ruský námorník Ivan Fiodorov (*?, †1733) a zememerač Michail Spiridon Gvozdev (*okolo 1700, †po 1759), niekedy považovaní za objaviteľov Aljašky, preplávaním Beringovho prielivu zahliadli najzápadnejší bod Aljašky Mys princa waleského;
1733 – 43 členovia druhej ruskej kamčatskej výpravy pod vedením V. J. Beringa a jeho zástupcu A. I. Čirikova preskúmali Sibír;
1739 francúzsky moreplavec Jean-Baptiste Charles Bouvet de Lozier (*1706, †1786) objavil Bouvetov ostrov;
1741 V. J. Bering a A. I. Čirikov objavili juž. pobrežie Aljašky, niekoľko ostrovov súostrovia Aleuty a Alexandrove ostrovy;
1742 S. I. Čeľuskin objavil Čeľuskinov mys;
1761 – 67 K. Niebuhr uskutočnil výpravu na Sibír, Blízky východ a do Indie a ako prvý priniesol správy o Jemene;
1766 J. Wallis objavil Tahiti;
1766 – 69 L. A. Bougainville podnikol cestu okolo sveta, znovuobjavil Šalamúnove ostrovy a Nové Hebridy (dnes Vanuatu) a objavil Louisiady;
1768 – 79 J. Cook podnikol tri cesty okolo sveta: počas prvej (1768 – 71) objavil vých. pobrežie Austrálie (považovaný za objaviteľa Austrálie), potvrdil zistenie L. V. de Torresa, že Nová Guinea je ostrov, zistil, že Nový Zéland nie je súčasťou kontinentu Austrália a skladá sa z dvoch ostrovov, pričom objavil Cookov prieliv, ktorý ich oddeľuje, a Veľkú koralovú bariéru;
počas druhej cesty (1772 – 75) ako prvý oboplával Zem zo západu na východ, ako prvý oboplával Antarktídu a ako prvý prekročil južnú polárnu kružnicu (1773), objavil Novú Kaledóniu, Novú Georgiu a Južné Sandwichove ostrovy, skúmal Cookove ostrovy;
počas tretej cesty (1776 – 1779) objavil Havajské ostrovy;
1770 J. Bruce objavil pramennú oblasť Modrého Nílu a jazero Tana;
1771 – 72 francúzsky moreplavec Yves Joseph de Kerguelen Trémarec (*1734, †1797) objavil počas plavby v okolí Austrálie súostrovie Kergueleny;
1785 – 88 J.-F. de Galaup de La Pérouse podnikol plavbu po Tichom oceáne, spresnil o ňom poznatky, preskúmal juž. a vých. brehy Sachalinu a objavil Tatársky a La Pérousov prieliv;
1789 – 93 A. Mackenzie precestoval vnútrozemie Kanady, cez Kordillery prenikol k pobrežiu Tichého oceána a splavil rieku Mackenzie;
1791 – 93 G. Vancouver skúmal a mapoval severozáp. pobrežie Severnej Ameriky a stanovil polohu jednotlivých ostrovov;
1795 – 97, 1805 – 06 škótsky cestovateľ Mungo Park (*1771, †1806) počas dvoch výprav prenikol do afrického vnútrozemia od ústia rieky Gambia až k hornému toku rieky Niger, ktorú skúmal a splavoval;
1798 G. Bass objavil Bassov prieliv;
M. Flinders oboplával Tasmániu, čím potvrdil jej ostrovný charakter;
1799 – 1804 A. von Humboldt a francúzsky botanik Aimé Bonpland (*1773, †1858) skúmali Strednú Ameriku a Južnú Ameriku, sopky v oblasti rovníka a v Andách, rovinu Llanos a Mexickú plošinu;
1801 – 03 M. Flinders ako prvý oboplával Austráliu a zmapoval jej pobrežie;
1803 – 06 I. F. Kruzenštern viedol prvú ruskú výpravu okolo sveta a opísal ostrovy v Oceánii;
1804 – 05 americkí dôstojníci Meriwether Lewis (*1774, †1809) a William Clark (*1770, †1838) ako prví prešli Severnou Amerikou od pobrežia Atlantického oceána po Tichý oceán;
1815 – 18 O. von Kotzebue počas plavby okolo sveta skúmal Polynéziu a Melanéziu;
1819 britský cestovateľ a námorný kapitán William Smith (*asi 1775, †?) objavil Južné Shetlandy;
1819 – 21 ruskí moreplavci F. F. Bellingshausen a Michail Petrovič Lazarev (*1788, †1851) objavili Annenkovov ostrov, opísali Južné Sandwichove ostrovy, oboplávali Antarktídu, bezprostredne sa k nej priblížili (považovaní za jej objaviteľov) a ako prví zmapovali jej pobrežie v oblasti nultého poludníka, objavili Ostrov Petra I. a Ostrov Alexandra I.;
1820 – 24 expedícia pod vedením F. von Wrangela preskúmala severových. pobrežie Sibíri a Novosibírske ostrovy;
1820 – 21 americký námorný kapitán a lovec tuleňov Nathaniel Palmer (*1799, †1877) sa plavil v antarktických vodách a objavil Južné Orkneje, niekedy je považovaný za objaviteľa Antarktídy;
1822 – 25 britskí cestovatelia H. Clapperton a Dixon Denham (*1786, †1828) prešli dvakrát naprieč Saharou, skúmali Čadské jazero a rieku Niger;
1823 J. Weddell objavil Weddellovo more;
1828 – 30 Ch. Sturt objavil rieky Murray a Darling v juhových. Austrálii;
1830 – 56 britský zememerač George Everest (*1790, †1866) zameriaval vrchy v Himalájach, medzi nimi i najvyšší vrch Zeme Mount Everest;
1831 – 32 britský námorný dôstojník John Biscoe (*1794, †1843) velil expedíciám, počas ktorých oboplával Antarktídu, objavil Enderbyho zem, Adelaidin ostrov, Biscoeove ostrovy a Antarktický polostrov;
1839 E. J. Eyre objavil Flindersove vrchy a Torrensovo jazero, preskúmal Spencerov záliv a Eyrov polostrov;
1840 J. Dumont d’Urville objavil Adelino pobrežie v Antarktíde;
E. J. Eyre objavil Eyrovo jazero;
Ch. Wilkes objavil Wilkesovu zem v Antarktíde;
1840 – 42 J. C. Ross objavil Viktóriinu zem, sopky Erebus a Terror a Rossov pobrežný ľad;
1844 – 45 britský cestovateľ Ch. Sturt skúmal strednú Austráliu;
1845 – 47 J. Franklin sa pokúsil preplaviť severozápadnou námornou cestou;
1849 – 71 D. Livingstone prešiel naprieč juž. Afrikou zo západu na východ, skúmal púšť Kalahari, ako prvý Európan sa dostal k jazeru Ngami, ktoré mapoval, zmapoval horný a stredný tok Zambezi a objavil Viktóriine vodopády i viacero afrických jazier;
1850 – 51 anglický cestovateľ James Richardson (*1809, †1851) a H. Barth prešli naprieč Saharou zo severu na juh;
1856 – 57 P. P. Semionov-Ťan-Šanskij preskúmal Ťanšan (jazero Issyk-Kuľ, horný tok rieky Syrdarja) a objavil prameň rieky Ču;
1858 J. H. Speke a R. F. Burton objavili jazero Tanganika;
J. H. Speke objavil Viktóriino jazero;
D. Livigstone objavil jazero Ňasa (dnes Malawi);
1860 – 61 R. O’Hara Burke prešiel ako prvý naprieč Austráliou v najširšom mieste z juhu na sever;
1860 – 68 J. A. Grant prebádal pramene Bieleho Nílu a Etiópiu;
1862 J. H. Speke a J. A. Grant zistili, že hlavná zdrojnica Nílu Kagera vyteká z Viktóriinho jazera;
J. McDouall Stuart prešiel z juhu na sever naprieč Austráliou v jej najširšom mieste;
1864 S. W. Baker objavil Albertovo jazero a Murchisonove vodopády;
1865 – 70 A. Grandidier uskutočnil podrobný výskum Madagaskaru;
1870 – 85 ruskí cestovatelia N. M. Prževaľskij a Grigorij Nikolajevič Potanin (*1835, †1920) počas štyroch výprav objavovali a skúmali oblasť Centrálnej Ázie;
1871 – 72 N. N. Miklucho-Maklaj preskúmal viacero ostrovov v Tichom oceáne, juhozáp. pobrežie Novej Guiney a Malajský polostrov;
1872 – 86 britský námorný dôstojník, oceánograf a polárny bádateľ George Strong Nares (*1831, †1915) robil oceánografický výskum vo svetovom oceáne;
1873 – 74 britský cestovateľ Peter Egerton Warburton (*1813, †1889) prešiel ako prvý naprieč púšťovým vnútrozemím Austrálie z juhu na sever;
1874 rakúsky polárny bádateľ Julius Payer (*1841, †1915) objavil Zem Františka Jozefa;
J. Forrest a jeho brat Alexander (*1849, †1901) prešli ako prví trasu od pobrežia Západnej Austrálie k transkontinentálnemu telegrafu (vedúcemu zo severu od prístavu Darwin na juh po Adelaide) a ďalej až do Adelaide;
1873 – 75 V. L. Cameron prešiel ako prvý naprieč Afrikou z východu na západ v oblasti rovníka, podrobne preskúmal jazero Tanganika a zmapoval rozvodie Konga a Zambezi;
1874 – 77 H. M. Stanley potvrdil, že Viktóriino jazero je jedna veľká súvislá vodná plocha s množstvom ostrovov, objavil pohorie Ruwenzori, prenikol k hornému toku Konga a objasnil, že rieka Lualaba predstavuje horný tok Konga a nepatrí do vodnej sústavy Nílu;
1875 – 92 francúzsky cestovateľ Pierre Savorgnan de Brazza (*1852, †1905) preskúmal povodie rieky Ogooué i prítoky Konga a založil mesto Brazzaville (1880);
1877 – 79 N. A. Severcov prenikol ako prvý Európan do oblasti stredného Pamíru;
1878 – 79 A. E. Nordenskjöld sa ako prvý preplavil severovýchodnou námornou cestou;
1883 E. Holub podnikol cestu do juž. Afriky až k rieke Zambezi;
1886 – 88 ruský moreplavec a oceánograf Stepan Osipovič Makarov (*1848 alebo 1849, †1904) viedol oceánografickú expedíciu v Tichom oceáne;
1886 – 1904 britský cestovateľ Francis Edward Younghusband (*1863, †1942) prešiel ako prvý vnútrozemskú oblasť Ázie z východu na západ a dostal sa do Lhasy v Tibete;
1888 F. Nansen a O. Sverdrup prešli naprieč Grónskom;
rakúsko-uhorskí cestovatelia Samuel de Szék Teleki (*1845, †1916) a Ludwig von Höhnel (*1857, †1942) objavili Rudolfovo jazero;
1889 H. M. Stanley objavil Eduardovo jazero;
1893 – 1908 S. Hedin počas viacerých expedícií preskúmal oblasť Centrálnej Ázie, prešiel cez Pamír a ako prvý Európan púšťou Taklamakan, zmapoval viacero oblastí a objavil pramene riek Indus a Satladž, horný tok Brahmaputry a Transhimaláje (nazývané aj Hedinovo pohorie);
1895 C. E. Borchgrevink robil prvé vedecké bádania na pobreží Antarktídy;
1897 – 99 výprava, ktorú viedol A. de Gerlache de Gomery, prezimovala ako prvá v Antarktíde;
1900 R. E. Peary objavil najsevernejšiu časť Grónska – Mys Morrisa Jesupa;
1903 – 06 R. Amundsen sa ako prvý preplavil severozápadnou námornou cestou;
1909 R. E. Peary dosiahol severný pól (6. 4.);
1911 R. Amundsen ako prvý dosiahol južný pól (15. 12.);
1912 F. Scott dosiahol južný pól (18. 1.);
W. Filchner objavil Filchnerov pobrežný ľad;
1913 – 14 B. A. Viľkickij objavil Severnú zem a polostrov Tajmýr;
1914 – 15 B. A. Viľkickij sa zo západu preplavil severozápadnou námornou cestou;
1928 G. H. Wilkins preletel ako prvý nad Antarktídou;
1928 – 30 R. E. Byrd objavil Zem Márie Byrdovej;
1929 R. E. Byrd preletel ako prvý nad južným pólom;
1929 – 31 nórsky letec a polárny bádateľ Hjalmar Riiser-Larsen (*1890, †1965) objavil Zem kráľovnej Maud a Amundsenov záliv;
1931 G. H. Wilkins sa neúspešne pokúsil dosiahnuť ponorkou severný pól;
1948 – 71 sovietska expedícia Sever objavila podmorské chrbty – Lomonosovov, Mendelejevov, Haeckelov chrbát a i.;
1951 britská výskumná loď Challenger II zamerala najhlbšie miesto vo svetovom oceáne – Challengerskú hlbočinu v Mariánskej priekope;
1953 E. P. Hillary a nepálsky Šerpa Tenzing Khumdžung Bhótija Norkey (aj Tenzing Norgay, *1914, †1986) ako prví zdolali najvyšší štít sveta Mount Everest (29. 5.);
1957 – 58 výskum Antarktídy v rámci Medzinárodného geofyzikálneho roka;
anglická a novozélandská výprava (V. Fuchs, E. Hillary a i.) prešla naprieč Antarktídou cez južný pól;
1958 americká nukleárna ponorka Nautilus dosiahla pod morskou hladinou severný pól;
1960 J. Piccard a poručík amerického námorníctva Donald Walsh (*1931) zostúpili v batyskafe Trieste do najhlbšieho miesta svetového oceána – do Challengerskej hlbočiny v Mariánskej priekope;
1977 sovietsky atómový ľadoborec Arktika dosiahol severný pól;
1992 švédsky ľadoborec Oden s konvenčným pohonom dosiahol severný pól

Zverejnené vo februári 2008.

citácia

Geografia [online]. Encyclopaedia Beliana, ISBN 978-80-89524-30-3. [cit. 2020-11-26]. Dostupné na internete: https://beliana.sav.sk/heslo/geografia