geografia

geografia [gr.], zemepis — komplexná veda opisujúca a skúmajúca rozmiestnenie a vzájomné vzťahy prírodných a spoločenských javov na zemskom povrchu. Objektom jej štúdia je krajinná sféra Zeme – geosféra, ktorá zahŕňa litosféru s georeliéfom, pedosféru, hydrosféru, atmosféru a socioekonomickú sféru (antroposféru). Geografia skúma rozmiestnenie a vzťahy jednotlivých zložiek krajinnej sféry, identifikuje a opisuje geografické regióny a zákonitosti ich vzniku i fungovania a tvorí prognózy ich ďalšieho vývoja, charakterizuje priestorový a syntetický prístup ku krajine. Podľa stupňa zovšeobecnenia poznatkov sa delí na regionálnu geografiu, ktorá zbiera, analyzuje a triedi informácie o konkrétnych častiach zemského povrchu, a systematickú (všeobecnú) geografiu, ktorá generalizuje informácie z rôznych teritórií do všeobecného opisu a vysvetlenia javov na zemskom povrchu. Najvyššiu mieru zovšeobecnenia geografického poznania predstavuje teoretická geografia skúmajúca všeobecné zákonitosti štruktúry a vývoja geografických systémov. Podľa predmetu záujmu sa delí na fyzickú (prírodnú) geografiu a humánnu (spoločenskú) geografiu, ktoré sa ďalej členia podľa jednotlivých zložiek prírodnej krajiny a hlavných socioekonomických charakteristík. Ako súčasť teoretickej geografie (často aj samostatne) sa vyčleňuje metageografia, ktorá sa zaoberá samotnou geografiou, najmä jej vnútornou štruktúrou, vzťahom k príbuzným disciplínam a postavením v systéme vied. Hraničnou vednou disciplínou geografie a biológie (resp. ekológie) je krajinná ekológia, geografie a ďalších prírodných, humanitných a technických disciplín environmentalistika. Geografia výrazne vstupuje aj do formujúcej sa širšie ponímanej regionálnej vedy.

Geografia vznikla ako jedna z najstarších vedných disciplín už v staroveku v súvislosti s potrebou človeka orientovať a pohybovať sa v krajine, v ktorej žil a využíval jej zdroje. Vo svojich začiatkoch zahŕňala všetky známe poznatky o javoch a dejoch na zemskom povrchu, s prehlbovaním týchto poznatkov však mimo jej rámca postupne vznikali samostatné špecializované disciplíny: prírodovedné (geológia, hydrológia, meteorológia a klimatológia, geobotanika a geozoológia, pedológia, geomorfológia), spoločenskovedné (ekonómia, sociológia, antropológia, politológia, demografia) a technické (geodézia a kartografia). Geografia s týmito vedami dodnes úzko spolupracuje a niektoré z nich sa občas považujú za jej súčasť (napr. geomorfológia, klimatológia, kartografia, demografia, priestorová ekonómia). Geografické poznatky boli spočiatku integrálnou súčasťou historicko-geografických diel, napr. Hekataiových Genealógií (Geneélogiai) a Hérodotových Dejín (Historiai) v 6. a 5. stor. pred n. l. Termín geografia sa však prvýkrát objavil až v 3. stor. pred n. l. v diele Eratosthena z Kyrény Geografia (Geógrafika), v ktorom sa pokúšal o opis a vysvetlenie geografických javov v jemu známom svete. Spolu s Klaudiom Ptolemaiom (2. stor. n. l.) tak položili základy systematickej, ale i matematickej geografie, ktorá vyústila do vzniku kartografie. Strabónova Geografia (Geógrafika) z prelomu letopočtu, naopak, reprezentuje deskriptívnu, prakticky orientovanú regionálnu geografiu, ktorá v geografii dominovala až do 20. stor. Stredovek bol v Európe obdobím úpadku geografie, rozvíjala sa najmä v arabských krajinách. Zlatým vekom deskriptívnej regionálnej geografie bolo obdobie veľkých geografických objavov (→ zámorské objavy), ktorých uskutočňovanie, systematizácia a mapovanie boli hlavnou náplňou geografie až do 18. stor. Novým impulzom na rozvoj systematickej geografie bolo v 17. stor. dielo Bernharda Varenia (*1622, †1650) Všeobecná geografia (Geographia generalis, 1650). Skutočne vedecké základy modernej geografie však vznikali až v 18., a najmä v 19. stor., keď špekulatívne vysvetlenia javov na zemskom povrchu začali nahrádzať poznatky získané systematickým empirickým výskumom a jeho zovšeobecnením. V tom období boli objavené a sformulované viaceré základné geografické zákony, napr. zákon antagonistického pôsobenia endogénnych a exogénnych síl, ktorý sformuloval M. V. Lomonosov, teória priestorového usporiadania poľnohospodárstva okolo spotrebného centra J. H. von Thünena, zákony priestorovej diferenciácie (zonálnosti) klímy, bioty a pôd definované najmä A. von Humboldtom a V. V. Dokučajevom či teória geomorfologického cyklu W. M. Davisa. V humánnej geografii sa v 19. stor. stali vedúcou ideou myšlienky geografického determinizmu vyúsťujúce do vzniku geopolitiky. Extrémne názory na mieru vplyvu prírodného prostredia na ľudskú spoločnosť korigovala koncepcia geografického posibilizmu, ktorá sa stala jedným z východísk modernej regionálnej geografie. V 1. polovici 20. stor. výrazne ovplyvnila humánnu geografiu teória centrálnych miest W. Christallera (→ Christallerov hexagonálny model, 1933), ktorá viedla k prepojeniu ekonomickej geografie a priestorovej ekonómie. Berkeleyská škola geografie kultúry sa zamerala na štúdium kultúry ako spôsobu adaptácie človeka na okolité prostredie a postupne prerástla do modernej americkej regionálnej geografie. Geografiu 2. polovice 20. stor. výrazne ovplyvnila tzv. kvantitatívna revolúcia – zdôrazňovanie používania matematických a štatistických metód a s tým spojených formalizovaných modelov rozmiestnenia a správania zložiek krajiny (Arthur Newell Strahler, *1918, †2002; William Bunge, *1928, †2013; Torsten Hägerstrand, *1916, †2004; P. Hagget a i.). Súčasne sa rozvíja aj snaha o systémový prístup (Richard John Chorley, *1927, †2002; Barbara A. Kennedyová), ktorý vo fyzickej geografii prerástol do teórie geosystémov (V. B. Sočava) – nosného prvku modernej fyzickogeografickej (geoekologickej) syntézy. Reakciou na nie vždy uspokojivé výsledky kvantitatívnej revolúcie najmä v humánnej geografii a na úsilie o sociálnu angažovanosť geografie bol vznik nových prúdov v poslednej štvrtine 20. stor.: behaviorálnej, humanistickej a radikálnej (marxistickej) geografie, školy spoločenskej relevancie, teórie štrukturácie a geografie či postmodernej geografie, ktorá je moderným návratom k regionálnej geografii.

Geografia využíva celé spektrum metód používaných v prírodných, spoločenských i technických vedách, najcharakteristickejšia je však pre ňu priestorová analýza a vyjadrenie informácie prostredníctvom mapy. Dodnes si zachovala úzke prepojenie s kartografiou, ktorá vznikala ako jej súčasť rovnako ako moderné geografické informačné systémy (GIS) a metódy diaľkového prieskumu Zeme – ekvivalentné technológie informačného veku. Geografia bohato využíva matematické a štatistické metódy (najmä matematickú analýzu a viacrozmernú štatistickú analýzu), pričom prispieva aj k ich samotnému rozvoju (napr. geoštatistika, regionálna taxonómia, fraktálna geometria). Súčasná geografia sa neuspokojuje len s jednoduchým opisom javov na zemskom povrchu, ale sa zameriava na pochopenie a vysvetlenie ich vzájomných vzťahov v čase a priestore s vyústením do alternatívneho opisu ich možného vývoja. Vzhľadom na komplexný charakter svojho objektu, krajinnej sféry Zeme, geografia dlhodobo rozvíja syntetické, integrálne prístupy, ktoré sú nevyhnutné na riešenie súčasných zložitých socioekonomických, politických a environmentálnych problémov. Moderná geografia sa veľmi efektívne uplatňuje vo verejnej správe. Významne vstupuje do optimalizácie priestorovej organizácie poskytovania verejných služieb, tvorby stratégií miestneho a regionálneho rozvoja, ako aj územného a regionálneho plánovania. Má významné miesto pri analýze geografických potenciálov, prírodných, environmentálnych a sociálnych hrozieb a rizík i environmentálnych zmien podmienených ľudskými aktivitami, pri definovaní ekologickej stability, únosnosti či kapacity územia s vyústením do hodnotenia vplyvov na životné prostredie a optimalizácie priestorového usporiadania ľudských aktivít vo forme krajinného plánovania rešpektujúceho princípy trvalej udržateľnosti. Súčasné rozsiahle aplikácie geografie sa využívajú aj v komerčnej sfére, najmä pri priestorovej analýze trhu (napr. geomarketing), hodnotení lokalizácie podnikateľských aktivít a zefektívnení distribúcie tovarov a služieb.

O rozvoj geografie sa zaslúžili aj viaceré geografické spoločnosti, napr. Kráľovská geografická spoločnosť (Royal Geographical Society; Spojené kráľovstvo), Royal Scottish Geographical Society (Spojené kráľovstvo), Gesellschaft für Erdkunde zu Berlin (Nemecko), Österreichische Geographische Gesellschaft (Rakúsko), Geographische Gesellschaft Bern (Švajčiarsko), Società Geografica Italiana (Taliansko), Société de Géographie (Francúzsko), Société Royale Belge de Géographie (Belgicko), Koninklijk Nederlands Aardrijkskundig Genootschap (Holandsko), Geografiska Sällskapet i Finland (Fínsko), Russkoje geografičeskoje obščestvo (Rusko), The American Geographical Society (USA), National Geographic Society (USA), Tókjó čigaku kjókai (Japonsko), The Geographical Society of New South Wales (Austrália), The Royal Geographical Society of Queensland (Austrália), The Royal Geographical Society of South Australia Inc (Austrália).

Slovenská geografia sa začala rozvíjať v 18. stor. Priekopníckym dielom sa stali Notície (Notitia Hungariae novae historico-geographica..., 1735 – 42) M. Bela a prvé mapy slovenských žúp od kartografa S. Mikovíniho; v 19. stor. sa geológ D. Štúr pokúsil o prvú fyzickogeografickú (orografickú) regionalizáciu Slovenska. O geografické poznanie Slovenska sa koncom 19. a začiatkom 20. stor. významne pričinili poprední českí, poľskí a maďarskí geografi K. F. E. Kořistka, F. Vitásek, L. Sawicki, Henrik Horusitzky (*1870, †1944) a i. Zakladateľom modernej slovenskej geografie bol český regionálny geograf J. Hromádka a jeho slovenskí žiaci M. Lukniš, E. Mazúr a P. Plesník, ktorí vybudovali prvé a dodnes najsilnejšie komplexné geografické pracoviská: Geografickú sekciu na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave (do 1940 na Filozofickej fakulte UK) a Geografický ústav SAV. V súčasnosti sa geografia rozvíja aj na ďalších slovenských univerzitných pracoviskách v Prešove, Košiciach, Banskej Bystrici, Nitre a Ružomberku. R. 1955 vznikla Slovenská geografická spoločnosť pri SAV.