Gebauer, Jan

Gebauer, Jan, 8. 10. 1838 Úbislavice, okres Jičín – 25. 5. 1907 Praha — český jazykovedec, tvorca vedeckej bohemistiky. Od 1873 pôsobil na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, 1880 mimoriadny, 1881 riadny profesor.

Venoval sa najmä historickej gramatike českého jazyka. Vo výskumnej práci aplikoval zásady mladogramatickej školy, ktoré uplatnil najmä pri výskume najstaršieho obdobia češtiny. Vydal aj viacero jazykových a literárnych pamiatok z daného obdobia. Jeho najvýznamnejším dielom je Historická mluvnice jazyka českého (1894 – 1929, 4 zväzky). Autor (nedokončeného) široko koncipovaného Slovníka staročeského (A – J, 1903; K – N, 1916), ako aj gramatiky novšej spisovnej češtiny Příruční mluvnice jazyka českého (1903). Jeho Školní mluvnice (1904; 1914 prepracovaná V. Ertlom) sa stala vzorom pre J. Damborského pri tvorbe jeho Krátkej mluvnice slovenskej so zvláštnym zreteľom na pravopis (1927). V spore o Královédvorský a Zelenohorský rukopis spočiatku Gebauer zastával názor o ich pravosti, dôkladným rozborom však rozhodujúco ovplyvnil ich odhalenie ako falzifikátov (Poučení o padělaných rukopisech Královédvorském a Zelenohorském, 1888). Medzi Gebauerových žiakov patril aj S. Cambel (Czambel).