František

František, vlastným menom Jorge Mario Bergoglio, 17. 12. 1936 Buenos Aires, Argentína – 21. 4. 2025 Rím, pochovaný v bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme — pápež (2013 – 25); bol v poradí 266. pápežom, prvým pápežom pochádzajúcim z amerického svetadielu a prvým pápežom, ktorý bol členom jezuitskej rehole.

Pochádzal z rodiny talianskych prisťahovalcov do Argentíny. V roku 1958 vstúpil do rehole jezuitov. Po absolvovaní štúdia filozofie na Kolégiu sv. Jozefa v San Migueli vyučoval v rokoch 1964 – 66 psychológiu a literatúru na jezuitských kolégiách v Santa Fe a v Buenos Aires. V rokoch 1967 – 70 absolvoval štúdium teológie na Kolégiu sv. Jozefa v San Migueli, pričom bol v roku 1969 vysvätený za kňaza. V rokoch 1973 – 79 pôsobil ako provinciál jezuitov v Argentíne a v rokoch 1980 – 86 ako rektor Kolégia sv. Jozefa a súčasne farár v San Migueli. V roku 1986 absolvoval študijný pobyt na Filozoficko-teologickej vysokej škole Sankt Georgen vo Frankfurte nad Mohanom. Po návrate do vlasti pôsobil v Kolégiu Spasiteľa v Buenos Aires a následne bol špirituálom a spovedníkom v Córdobe. V arcidiecéze Buenos Aires pôsobil v rokoch 1992 − 97 ako pomocný biskup a v rokoch 1997 – 98 ako arcibiskup koadjútor. V rokoch 1998 – 2013 bol arcibiskupom Buenos Aires a v roku 2001 bol vymenovaný za kardinála. V rámci Rímskej kúrie zastával post člena viacerých kongregácií, Pápežskej komisie pre Latinskú Ameriku a Pápežskej rady pre rodinu. Po odstúpení Benedikta XVI. z pápežského úradu bol v roku 2013 zvolený za pápeža, pričom si vybral meno František, k čomu ho inšpirovala osobnosť sv. Františka z Assisi a jeho dôraz na chudobu (striedmosť) v živote človeka a na pomoc chudobným (núdznym).

Ako pápež venoval výraznú pozornosť sociálnym otázkam a problému chudoby vo svete, v rámci čoho apeloval na spravodlivejšie rozdelenie bohatstva, ako aj na solidaritu bohatších krajín s chudobnejšími v záujme riešenia tohto globálneho problému. Zameriaval sa aj na problematiku teológie stvorenia a ekologické otázky, pričom sa zasadzoval za ochranu životného prostredia. V oblasti riadenia katolíckej cirkvi presadzoval decentralizáciu s poskytnutím väčších právomocí biskupským konferenciám a výrazný akcent kládol na rozmer synodality so snahou umožniť tak duchovenstvu, ako aj laickým veriacim vyjadrenie názorov i podnetov pre rozvoj katolíckej cirkvi. Od začiatku svojho pontifikátu sa zameral na reformu Rímskej kúrie, pričom už v roku 2013 zriadil Radu kardinálov ako svoj poradný orgán, ktorý sa touto otázkou zaoberal. Reforma bola realizovaná vydaním apoštolskej konštitúcie Praedicate evangelium (2022), ktorou došlo k reorganizácii celej Rímskej kúrie. V roku 2013 zároveň zreformoval vatikánske trestné právo a začal ekonomickú reformu Svätej stolice. Počas svojho pontifikátu vydal encykliky Lumen fidei (Svetlo viery, 2013), Laudato si' (Buď pochválený, 2015), Fratelli tutti (Všetci bratia, 2020) a Dilexit nos (Miloval nás, 2024), ako aj 7 apoštolských exhortácií a 20 apoštolských konštitúcií. Ako pápež uskutočnil desiatky zahraničných apoštolských ciest vrátane návštevy Slovenska (2021). Podporoval ekumenizmus a medzináboženský dialóg.

Bol autorom viacerých knižných publikácií s náboženskou i spoločenskou tematikou, napr. Skutočná moc je služba (El verdadero poder es el servicio, 2007), Otvorená myseľ, veriace srdce (Mente abierta, corazón creyente, 2012, slovensky 2013), ako aj svojej autobiografie Nádej. Autobiografia (Spera. L’autobiografia, 2025, slovensky 2025).