Francisci, Ján

Francisci, Ján, pseudonym Janko Rimavský, Slavoľub, Vratislav Rimavský, 1. 6. 1822 Hnúšťa, okres Rimavská Sobota – 7. 3. 1905 Martin, pochovaný na Národnom cintoríne — slovenský politik a kultúrny dejateľ, básnik a prozaik, otec M. Francisciho. R. 1834 – 39 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, 1839 – 43 na evanjelickom lýceu v Bratislave, 1845 – 47 právo na evanjelickom kolégiu v Prešove. R. 1847 – 48 praktikant u podžupana Gemerskej stolice, 1850 – 53 expedítor Zvolenskej stolice, 1853 – 59 župný komisár v Debrecíne, 1859 – 60 miestodržiteľský radca vo Veľkom Varadíne (dnes Oradea), 1860 – 61 radca Kráľovskej miestodržiteľskej rady v Budíne, 1861 – 63 vydavateľ a redaktor Pešťbudínskych vedomostí, 1864 – 65 župan Liptovskej stolice, 1867 penzionovaný, 1868 hlavný dozorca slovenského gymnázia v Revúcej, od 1872 žil v Martine, kde bol do 1898 správcom Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku.

Už počas štúdií v Levoči, Bratislave a Prešove sa aktívne zapojil do štúrovského hnutia a stal sa jeho popredným predstaviteľom. Ako iniciátor založenia Jednoty mládeže slovenskej pri evanjelických školách v Uhorsku (1845 – 48) a do 1847 jej predseda sa zaslúžil o organizovanie národnobuditeľskej činnosti. Aktívne sa zúčastnil revolúcie 1848 – 49. R. 1848 so Š. M. Daxnerom spoluorganizátor národnoemancipačných aktivít (národných gárd) v Gemeri-Malohonte, účastník národného zhromaždenia v Liptovskom Mikuláši, ktoré 10. 5. 1848 prijalo Žiadosti slovenského národa. V novembri 1848 štatariálnym súdom v Plešivci odsúdený na smrť, z väzenia v Pešti oslobodený cisárskym vojskom v januári 1849. Počas Slovenského povstania 1848 – 49 kapitán dobrovoľníckeho zboru. R. 1861 predseda Slovenského národného zhromaždenia, na ktorom bolo prijaté Memorandum národa slovenského, a predseda Stáleho národného výboru. Stal sa predsedom prípravného výboru založenia Matice slovenskej (jeho manželka Amália vyšila 1863 obal jej stanov) a 1863 bol zvolený za jej doživotného čestného podpredsedu. Patril k vedúcim činiteľom Starej školy slovenskej a Slovenskej národnej strany (1861 a 1869 kandidát na poslanca uhorského snemu).

Francisci bol talentovaný básnik a prozaik, jeho báseň Svojim vrstovníkom (1844) bola prvou samostatnou tlačou v štúrovskej spisovnej slovenčine. Jeho ďalšie básne vychádzali časopisecky, neskôr boli zhrnuté v zbierke Iskry zo zaviatej pahreby (1889). Historická povesť Janko Podhorský vyšla v almanachu Nitra 1844 ako prvá próza v štúrovskej slovenčine. Zapisoval a zbieral slovenské ľudové rozprávky, spolupracoval s P. Dobšinským a A. H. Škultétym. R. 1842 – 44 zostavil dvojdielny rukopis Prostonárodný zábavník s rôznymi zápismi ľudových rozprávaní, piesní a zvykov. R. 1845 vydal Slovenské povesti, ktoré sú prvou publikovanou slovenskou zbierkou rozprávok (obsahujú 10 čarovných rozprávok). Prekladal a poslovenčoval divadelné hry, ktoré vychádzali v edícii Slovenský divadelný ochotník (napr. W. Shakespeare: Láska zdolá všetko alebo Skrotená divočka). Svojou publicistickou tvorbou prispel k formovaniu moderného národnoemancipačného programu a angažoval sa v obrane národných práv. Autor dokumentárne cenných prác autobiografického charakteru Črty z doby moyzesovskej (1897) a Vlastný životopis (1909). Svojou mnohostrannou kultúrnospoločenskou aktivitou sa stal jednou z najvýznamnejších postáv martinského strediska národného hnutia.