flámsky jazyk

flámsky jazyk, flámčina, flámsky vlaams — jazykový variant spisovnej holandčiny (→ holandský jazyk), ktorý sa vyvíjal zo stredonizozemských dialektov (Diets) približne od 14. stor. na území grófstva Flámsko a od 19. stor. vo flámskej časti Belgicka. Historické väzby s Nizozemskom pôsobili na zbližovanie s kultúrou a jazykom nizozemských provincií. V obdobiach španielskej a rakúskej nadvlády a od vzniku Belgicka (1830) plnili flámske nárečia pod tlakom francúzštiny funkciu národnoidentifikačného a emancipačného prvku. V súčasnosti flámčina zahŕňa nárečia belgických provincií Východné a Západné Flámsko, Antverpy, Flámsky Brabant a Limburg, ležiacich severne od zákonom stanovenej holandsko-francúzskej jazykovej hranice vedúcej stredom Belgicka. Od roku 1898 tam má holandčina (flámčina) popri francúzštine štatút národného jazyka a v 20. stor. postupne prenikla do štátneho aparátu, školstva, súdnictva a armády, v autentickej hovorovej i v písomnej podobe má však isté osobitosti vo výslovnosti, v syntaxi a slovnej zásobe (tzv. belgicizmy).