Fischer z Erlachu, Johann Bernhard

Fischer z Erlachu [-šer], Johann Bernhard, 20. 7. 1656 Graz – 5. 4. 1723 Viedeň — rakúsky barokový architekt, otec J. E. Fischera z Erlachu, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov barokovej architektúry v strednej Európe.

R. 1670/71 – 84 študoval sochárstvo a architektúru v Ríme. Prostredníctvom tirolského umelca Philippa Schora (*1646) sa oboznámil s kresbami G. L. Berniniho. V Ríme prostredníctvom Francúzskej akadémie spoznal aj súdobú francúzsku architektúru a pohyboval sa v okruhu znalcov a zberateľov umenia švédskej kráľovnej Kristíny. V Taliansku sa venoval predovšetkým dekoratívnej a efemérnej architektúre. R. 1684 spolu s P. Schorom odišiel do Neapola. R. 1687 sa vrátil do Viedne, kde získal prvé objednávky od cisára Leopolda I. (od svojho návratu z Ríma bol úzko spätý s cisárskou rodinou). Od 1689 vyučoval následníka trónu, neskoršieho cisára Jozefa I. Od 1693 dvorný architekt salzburského arcibiskupa, od 1695 Eugena Savojského. R. 1696 povýšený do šľachtického stavu. Po nástupe Jozefa I. na trón (1705) bol poverený dozorom nad všetkými cisárskymi stavbami a jeho eklektický štýl bol prijatý ako oficiálny architektonický štýl habsburského dvora. Navrhoval profánne (mestské paláce, zámky, letohrádky, efemérnu architektúru) i sakrálne stavby, zaoberal sa aj navrhovaním interiérov a nábytku. V stredoeurópskej barokovej architektúre originálnym spôsobom vytvoril syntézu architektúry vrcholného a neskorého rímskeho baroka (G. L. Bernini, F. Borromini, P. da Cortona, C. Fontana) a raného francúzskeho klasicizmu (J. B. Mathey). V sakrálnej i profánnej architektúre uplatnil viacero inovatívnych dispozičných riešení a schém, ktoré inšpirovali architektov do konca 18. stor. Jeho tvorbu zásadným spôsobom ovplyvnilo sochárske školenie a pobyt v Ríme. V exteriéroch a interiéroch stavieb používal masívne architektonické články.

Najvýznamnejšie profánne stavby: návrh na lovecký zámok v Schönbrunne (od 1688 ideálny projekt, ktorý mal byť rivalom Versailles, práce od 1696, výrazne prestavaný v 18. stor.), Sála predkov (Ahnensaal) v zámku vo Vranove nad Dyjí (1688 – 93); vo Viedni mestské paláce: Stadtpalais pre princa Eugena Savojského (okolo 1695 – 1700), palác Schönborn (1699 – 1706), palác Českej dvorskej kancelárie (1708 – 14) a palác Trautson (okolo 1710 – 16), budova Dvorskej knižnice (Hofbibliothek, od 1716, realizovaná 1723 – 26 s menšími obmenami jeho synom Josephom Emanuelom), Clam–Gallasov palác v Prahe (1714 – 19) a i. Navrhoval aj vily a záhradné letohrádky, ktoré sa vyznačujú virtuózne komponovanými architektonickými hmotami (letohrádok v parku v Klesheime, 1694).

Najvýznamnejšie sakrálne stavby: Kostol Najsvätejšej Trojice (Dreifaltigkeitskirche; 1694 – 98) a univerzitný kostol (Kollegienkirche; 1696 – 1707) v Salzburgu (oba mali značný vplyv na sakrálnu architektúru v južnom Nemecku). Kostol sv. Karola Boromejského vo Viedni (Karlskirche, od 1715, jeho majstrovské dielo, votívny kostol cisára Karola VI.,1737 dokončený synom Josephom Emmanuelom) a i.

Autor teoretického diela Úvod k historickej architektúre (Entwurff einer historischen Architektur, rukopis 1712, prvé vydanie 1721), významné teoretické dielo o architektúre, zobrazuje historické stavby rôznych, o. i. i mimoeurópskych kultúr.