Fidžijčania
Fidžijčania — 1. vlastní Fidžijčania, vlastným menom iTaukei — pôvodné obyvateľstvo ostrovného štátu Fidži; asi 470-tis. (2024). Okrem Fidži žijú aj na Novom Zélande, v Austrálii a v USA; spolu asi 600-tis. (2024). Z antropologického hľadiska sú zmiešaného melanézsko-polynézskeho pôvodu. Takmer dve pätiny majú menej ako 15 rokov a asi dve tretiny žijú na vidieku. Venujú sa najmä poľnohospodárstvu (pestovanie kokosovníka, kolokázie jedlej, dioskórey, banánovníka, chov ošípaných, hydiny) a rybolovu. Pôvodné náboženstvo bolo animistické (hlavný boh Degei, duchovia mora, predkov), od konca 19. stor. sú väčšinou kresťania (najmä metodisti, ale aj rímski katolíci), animistické prvky však prežívajú (tabu, obradné pitie yaqony - nápoja z koreňov piepora opojného Piper methysticum). Základnou spoločenskou jednotkou je patrilineárny rod (tokatoka), niekoľko rodov tvorí klan (tauvu) odvodzovaný od spoločného predka a niekoľko klanov kmeň (vanua). V minulosti boli časté boje medzi jednotlivými kmeňmi i klanmi a bežný bol aj kanibalizmus. Na vidieku zväčša pretrváva starý systém vlády dedinských náčelníkov (turagov). Do roku 2006 existovala aj Veľká rada náčelníkov (Bose Levu Vakaturaga), v ktorej zasadalo 55 náčelníkov z celého súostrovia. Ako národ sa Fidžijčania konštituovali v polovici 19. stor., keď náčelník Seru Epemisa Cakobau (*asi 1815, †1883) z ostrova Bau zjednotil v roku 1855 pod svoju vládu celé súostrovie a stal sa prvým (a jediným) fidžijským kráľom (tui). Hovoria fidžijským jazykom;
2. súhrnné označenie obyvateľstva ostrovného štátu Fidži, t. j. vlastní Fidžijčania, Rotumčania, Indovia, európski prisťahovalci (zväčša zo Spojeného kráľovstva), obyvatelia z tichomorských ostrovov, najmä z Banaby a Tuvalu, a Číňania.