elektrická polarizácia

elektrická polarizácia —

1. dej prebiehajúci v prostredí účinkom vonkajšieho elektrického poľa, pri ktorom nastáva zmena priestorového rozloženia viazaného elektrického náboja (→ polarizácia dielektrika). Zmena môže nastať niekoľkými spôsobmi. V prípade, že sa elektrónové obaly atómov deformujú (vzájomne sa posúva ťažisko kladného náboja jadra a ťažisko záporného náboja elektrónov), ide o elektrónovú polarizáciu. Vzájomným posunutím kladného a záporného náboja v molekule vystavenej účinkom vonkajšieho elektrického poľa vzniká iónová polarizácia, pri natáčaní polárnych molekúl do smeru pôsobiaceho elektrického poľa orientačná polarizácia. Elektrická polarizácia sa vyskytuje v dielektrikách.

2. vektorová veličina (zn. \(\mathbf{P}\)) opisujúca stav polarizovaného dielektrika. Je definovaná ako vektorový súčet elektrických dipólových momentov v dielektriku pripadajúci na jednotku objemu. Jednotkou elektrickej polarizácie je coulomb na štvorcový meter. V dielektriku, v ktorom sú jednotlivé elektrické dipóly orientované náhodne, je elektrická polarizácia nulová; v polarizovanom prostredí zoslabuje výsledné elektrické pole, čo sa vyjadruje vzťahom \(\boldsymbol E\) = (\(\boldsymbol D\) - \(\boldsymbol P\))/\(\varepsilon_0\), v ktorom \(\boldsymbol E\) je výsledná intenzita elektrického poľa, \(\boldsymbol D\) vektor elektrickej indukcie a \(\varepsilon_0\) permitivita vákua.