efod

efod [hebr.] —

1. v starozákonnej dobe posvätné rúcho židovského veľkňaza, neskôr všeobecne liturgický odev kňaza, resp. toho, kto konal bohoslužbu; odznak kňazského úradu.

Opis efodu sa nachádza v Starom zákone (2 M 28,6 – 8, 39,2 – 5). Skladal sa z dvoch pestro tkaných kusov látky zakrývajúcich chrbát a prsia, spojených náplecníkmi zdobenými dvoma drahými kameňmi (hebr. šóham) vsadenými do zlata, prepásaný bol opaskom. Súčasťou bol taškovitý náprsník (náprsník súdu) zdobený dvanástimi drahokamami (po troch v štyroch radoch s vyrytými menami izraelských kmeňov), v ktorom sa uschovával urím a tummím. Kňaz si obliekal efod najmä v prípade, keď sa išiel spytovať Boha na jeho vôľu;

2. zlatá soška – modla (Sdc 8,27).