drevené kostoly

drevené kostoly — sakrálne budovy vybudované prevažne z dreva (→ drevené stavby). Na Slovensku sú postavené najčastejšie ľudovou technikou zrubu, v mnohých prípadoch obíjané doskami; väčšinou sú dielom anonymných majstrov. Stavali ich všetky kresťanské konfesie (rímskokatolíci, evanjelici augsburského vyznania, gréckokatolíci a pravoslávni). Charakteristické požiadavky jednotlivých vierovyznaní, ale i historické determinanty sa potom prejavili v pôdorysnej koncepcii i v hmotovej skladbe.

Najstaršie sú rímskokatolícke kostoly, ktoré (hoci boli postavené technikou zrubu) majú rovnaké členenie (loď a presbytérium) ako murované gotické kostoly. K najvzácnejším patrí hornooravský rímskokatolícky Kostol všetkých svätých v Tvrdošíne (pol. 15. stor.) s loďou s kazetovým maľovaným stropom (okolo 1650) a s prevýšenou svätyňou zaklenutou vysokou valenou drevenou klenbou. Strmá, šindľom krytá strecha kostola s vežičkou pokračuje strechou nad ochodzou (prelomenou nad vstupom). Po rekonštrukcii bol 1994 zaradený do zoznamu európskych pamiatok Europa Nostra. Výrazné gotické črty má aj drevený zrubový Kostol sv. Františka Serafína v Hervartove, okr. Bardejov (15./16. stor.), postavený z tvrdého tisového dreva. Monumentalita jednoloďovej stavby s polygonálnym sanktuáriom a vysokou šindľovou strechou je umocnená aj podmurovkou, ktorá vyrovnáva nerovnosť terénu cintorína s ohradou okolo kostola, a neskôr predstavanou vežou pokrytou šindľom. Novšie sú napr. zrubový kostol zo Zábreže (miestna časť Oravskej Poruby) s bohato vymaľovaným interiérom (1651, dnes v Múzeu oravskej dediny v Zuberci) a renesančno-barokový kostolík z Rudna, okr. Turčianske Teplice (1790 – 92, dnes v Múzeu slovenskej dediny v Martine).

Druhou skupinou drevených kostolov na Slovensku sú evanjelické artikulárne kostoly (→ artikulárne miesta) stavané v období protireformácie pod podmienkou, že budú bez základov, bez veže a postavené počas jednej sezóny (od jari do zimy). Z pôvodne postavených 20 artikulárnych kostolov (resp. z celkového počtu 40 považovaných za artikulárne) dodnes stojí 5. V evanjelických chrámoch sa pri obradoch kládol dôraz na poznanie Božieho slova (Biblie) v národnom jazyku, najdôležitejšou časťou liturgie sa tak stala kázeň; okrem oltára je preto najvýznamnejším miestom kazateľnica, na ktorej je dobre vidieť a z ktorej je dobre počuť kňaza. Pre interiér sú charakteristické oltár, kazateľnica a krstiteľnica v centre chrámu, ako aj empory (všetky artikulárne kostoly majú vstavanú troj- alebo štvorstrannú emporu). K najstarším patria kostol v Istebnom (1686, rozšírený 1730) s pôdorysom predĺženého gréckeho kríža a kostol v Leštinách (1688, od konca 17. stor. do 1775 postupne vymaľovaný) s pôdorysom gréckeho kríža a s emporami z troch strán. Kostol v Hronseku (1725 – 26; pôvodne na ostrove v Hrone) s pôdorysom gréckeho kríža je postavený na murovanom základe technikou hrazdenia a s drevenými valenými klenbami. Kostol v Kežmarku (1711 – 17, staviteľ Juraj Müttermann z Popradu), postavený pôvodne za hradbami mesta na mieste staršieho provizórneho kostola, má pôdorys gréckeho kríža a je zaklenutý drevenými valenými klenbami s krížením (kapacita 1 600 veriacich). Najväčší evanjelický drevený chrám postavil 1773 – 74 na mieste pôvodného artikulárneho kostola (1693) tesársky majster Jozef Lang v Paludzi (dnes zaniknutá obec) na Liptove (kostol bol prenesený do Sv. Kríža). Má pôdorys gréckeho kríža, zaklenutý je kríženými drevenými valenými klenbami s poschodovou emporou (kapacita 6-tis. veriacich).

V karpatskom oblúku východného Slovenska sa nachádza rad drobných gréckokatolíckych kostolov, ktoré sú zvyčajne rozdelené na tri priestory. Vstupný (tzv. babinec) je v podveží, za ním nasleduje centrálny priestor lode a presbytérium (oltárna časť). Loď je rozdelená ikonostasom na časť pre verejnosť a na oltárnu časť. Toto delenie chrámu je symbolické a predstavuje Sv. Trojicu a nebeské sily: predsieň (babinec) symbolizuje zem, loď nebo a oltár to, čo prevyšuje nebesá. Priestory kostola sú zaklenuté drevenými klenbami, alebo majú rovné stropy. Rozdelenie pôdorysu na tri priestory sa prenáša aj do exteriérovej kompozície kostola — trojica priestorov pod trojicou striech, ktoré sa končia cibuľovitým zakončením s kovaným trojitým krížom. Takýmto charakteristickým exteriérom s vysokou vežou, nižšou strechou lode a najnižšou strechou svätyne sa vyznačujú najmä kostoly tzv. lemkovského typu na severovýchodnom Slovensku pri hranici s Poľskom, napr. Chrám ochrany presvätej Bohorodičky v Miroli (1770), Chrám sv. Paraskievy v Dobroslave (1705, rekonštruovaný 1880), Chrám sv. Bazila Veľkého v Bodružale (obnovený 1658 a v pol. 18. stor.), Chrám sv. Michala archanjela v Šemetkovciach (1752), Chrám zosnutia presvätej Bohorodičky v Hunkovciach (koniec 18. stor., drevená zvonica 19. stor.), gréckokatolícky Chrám sv. Michala archanjela v Ladomirovej (1742). V oblasti karpatského oblúka žilo v minulosti viacero etník gréckokatolíckeho vyznania; v Karpatoch na hranici s Ukrajinou a na Zakarpatskej Ukrajine žili Bojkovia. Kostoly bojkovského typu majú tiež trojpriestorovú pôdorysnú skladbu (s rozšírením na priestor lode), ale vzhľad kostolov západného rítu: kostol má celistvú strechu s vežou na západnej strane a s vežičkou (sanktusníkom) nad presbytériom. Patria k nim napr. Chrám sv. Michala archanjela v Ruskom Potoku (1740), Chrám sv. Michala archanjela v Topoli (1700), Chrám sv. Michala archanjela v Uličskom Krivom (1718), Chrám sv. Bazila Veľkého v Hrabovej Roztoke (pol. 18. stor.), Chrám prenesenia ostatkov sv. Mikuláša v Ruskej Bystrej (1720 – 30).