denotácia

denotácia [lat.] — vzťah označovania medzi určitým výrazom (alebo podľa G. Fregeho vlastným menom) a predmetom, ktorý označuje. Napr. meno (vo Fregeho zmysle) autor románu Waverley denotuje Waltera Scotta. Z hľadiska odlišných denotátov sa rozlišujú základné druhy mien: mená indivíduí, mená vlastností, mená vzťahov a mená pravdivostných hodnôt. Pre denotáciu podľa Fregeho platí princíp funkcionality (extenzionality): denotát zloženého výrazu je jednoznačne určený denotátmi jeho zložiek alebo zložky denotátu a spôsob ich spojenia určujú výsledný denotát.

Podľa Fregeho denotačnej teórie významu (1892) každé meno vyjadruje zmysel a označuje denotát. Zmysel mena (výrazu) je spôsob danosti denotátu, metóda jeho identifikácie. Práve zmysly výrazov sú tým, čo tvorí spoločnú zásobu myšlienok a každý si ju osvojuje pri učení sa jazyka. Výrazy s odlišnými zmyslami môžu označovať to isté. Napr. výrazy najjasnejší objekt rannej oblohy (okrem Slnka a Mesiaca), skrátene Zornička, a najjasnejší objekt večernej oblohy, skrátene Večernica, vyjadrujú odlišné zmysly, ale majú ten istý denotát – označujú tú istú planétu Venušu. Podobne v Churchovom dopracovaní Fregeho sémantiky výrazy obyvatelia najväčšieho mesta SR a obyvatelia hlavného mesta SR vyjadrujú odlišné vlastnosti (vo všeobecnosti najväčšie mesto nemusí byť hlavným mestom krajiny), ale v tomto prípade označujú tú istú množinu obyvateľov Bratislavy. Mená vzťahov vyjadrujú vzťahy a označujú relácie (množiny usporiadaných n-tíc indivíduí), napr. meno (výraz) byť starší ako... vyjadruje vzťah a označuje množinu usporiadaných dvojíc, v ktorých prvý prvok je starší ako druhý). Výroky vyjadrujú objektívne myšlienky (súdy) či technickejšie propozície a označujú jednu z pravdivostných hodnôt pravda, nepravda.