čínsky jazyk
čínsky jazyk, čínština, čínsky chan-jü, čung-wen — jeden z jazykov sinotibetskej jazykovej rodiny. Úradný jazyk Číny, Hongkongu (popri angličtine) a Macaa (popri portugalčine), ako aj Taiwanu a Singapuru (popri angličtine, malajčine a tamilčine). Jeden zo 6 úradných jazykov OSN.
Hoci niektorí bádatelia zastávajú názor, že jestvuje viacero čínskych jazykov, podľa prevládajúcej mienky, opierajúcej sa o sociálno-historický pohľad, jazykové povedomie a najmä o jednotu písma, ide o jeden jazyk. Čínsky jazyk má 7 základných dialektových skupín: severnú (vyše 70 % hovoriacich; môžu sa navzájom dorozumieť) a južnú, členiacu sa na dialekty wu, jüe (kantonský dialekt, resp. kantončina), siang, min, hakka (kche-ťia) a kan, ktorej hovoriaci sa nielenže nemôžu dohovoriť so severanmi, ale nerozumejú si ani navzájom. Číňania žijúci mimo územia Číny hovoria zväčša dialektmi jüe a hakka (kche-ťia). Väčšina rozdielov sa týka výslovnosti a slovníka, gramatické rozdiely sú zanedbateľné.
Čínsky jazyk prekonal dlhý vývin. Archaická čínština (polovica 2. tisícročia pred n. l. až 3. – 4. stor. n. l.) sa vyznačovala jednoslabičnosťou (ktorá však už bola výsledkom dlhého vývinu) slov a mala tóny. Vyskytovali sa aj určité pozostatky flexie a odvodzovania. Stará čínština (4. stor. až 12. – 13. stor.) prestala byť jednoslabičným jazykom, vznikali zloženiny, t. j. dvoj- i viacslabičné slová a tesne spojené výrazy, mala 3 tóny. V novej čínštine (12. – 19. stor.) možno pozorovať ďalšie prenikavé zjednodušovanie slabiky, vznik čoraz viac viacslabičných slov skladaním slabík (kedysi samostatných slov), zmenu niektorých slabík na formálne prvky (predpony, prípony a pod.) a silnú diferenciáciu dialektov. Za vzorový sa však vždy pokladal severočínsky dialekt (akási koiné) založený na severných nárečiach, najmä na dialekte Pekingu. Podoba súčasnej čínštiny úzko súvisí s Hnutím 4. mája (1919), ktoré znamenalo významný medzník v jej vývine. Uviedlo do všetkých druhov literatúry hovorový jazyk, ktorý sa značne vzdialil od písaného, vzniklo množstvo nových, viacslabičných slov, začal sa uplatňovať vplyv európskych jazykov a pod. Základom národného čínskeho jazyka čo do výslovnosti sa stalo pekinské nárečie, z gramatickej a lexikálnej stránky sa opiera o severné nárečia. Slovná zásoba sa však obohacuje preberaním slov aj z iných nárečí, z literárneho (knižného) jazyka a tvorením kalkov. Súčasná spisovná čínština má 4 tóny (v dialektoch je ich aj viac). Štátny čínsky jazyk sa označuje termínom pchu-tchung-chua (putonghua), t. j. všeobecne zrozumiteľný jazyk. Do roku 1911 sa používal názov kuan-chua (guanhua), t. j. mandarínsky jazyk, potom až do roku 1949 sa nazýval kuo-jü (guoyu), čiže štátny jazyk. Čínsky jazyk sa zapisuje znakmi (→ čínske písmo).
Čínština bola v minulosti kultúrnym jazykom celej východnej Ázie, najmä Kórey, Japonska a Vietnamu. V súčasnosti nie je jazykom medzinárodnej komunikácie (mimo územia Číny je rozšírená len medzi Číňanmi žijúcimi predovšetkým v juhovýchodnej Ázii).