čínske písmo
čínske písmo — znakové písmo; jediné písmo na svete, ktoré si udržalo ideografickú zložku a v priebehu niekoľkotisícročného vývinu sa nikdy úplne nefonetizovalo.
Pôvodné obrázkové (piktografické) písmo vzniklo v 2. tisícročí pred n. l. (kaligrafické texty na šangských a čouských bronzoch známe ako písmo veľkej pečate – ta-čuan, veštbové nápisy na zvieracích kostiach a korytnačích pancieroch). Pretože v archaickej čínštine prevládali jednomorfémové slová, znaky korelovali so slovami (čínštine ako typologicky izolujúcemu jazyku vyhovovali plnovýznamové znaky).
Postupný vývoj čínštiny smeroval od jednoslabičných a jednomorfémových slov k zložitejším. Piktografický pôvod znakov ustupoval do úzadia, ich počet narastal, štandardizovala a schematizovala sa ich grafická podoba. Významnú reformu čínskeho písma uskutočnil po zjednotení Číny dynastiou Čchin (221 pred n. l.) jej prvý panovník, cisár Čchin Š’-chuang-ti. Štandardizoval písmo do dvoch foriem, písma malej pečate (siao-čuan, zložitejšie, používané na nápisy ryté do kameňa) a úradníckeho písma (li-šu, jednoduchšie, kurzívové, používané v každodennom živote), v rámci ktorého sa rozvíjali ďalšie štýly (vzorové písmo, kchaj-šu; trávové písmo, cchao-šu, a i.). Táto reforma zjednotila rozličné lokálne formy písma (odstránili sa nežiaduce následky homofónie), v nárečovo rozdrobenej krajine vytvorila systém zrozumiteľný všetkým Číňanom a stala sa základom dodnes používaných znakov čínskeho písma. Reformou v období dynastie Chan (asi v 1. stor. pred n. l.) sa pôvodné obrázkové znaky zmenili na graficky uniformné, zapisované do pomyselných štvorčekov štetcom (originálny spôsob zápisu znakov štetcom namáčaným do tušu viedol k vzniku špecifického druhu čínskeho výtvarného umenia → čínskej kaligrafie).
Z formálnej stránky znaky čínskeho písma pozostávajú z grafických ťahov (2 – 28), ktoré sa píšu v stanovenom poradí, rozmere a smere. Texty sa pôvodne písali zvislo sprava doľava, od roku 1956 vodorovne zľava doprava. Dnes má čínske písmo povahu logomorfemografického písma s výraznou fonetickou zložkou: jeden znak zaznamenáva významovú jazykovú jednotku (jednoslabičnú morfému alebo jednoslabičné slovo) a fonetickú zložku (výslovnosť).
Z typologického hľadiska sa rozlišujú čisté piktogramy (kedysi zobrazenia konkrétnych predmetov), symbolické znaky (vyjadrujú ťažko znázorniteľné predmety a javy), zložené znaky (skladajú sa z viacerých základných znakov), prevrátené znaky (vznikli zmenou orientácie iných znakov), determinované fonografické znaky (obsahujú obrazovo významovú zložku – klasifikátor, a fonografickú zložku – radikál) a vypožičané znaky (fonetické znaky použité na základe rébusového princípu). Radikály (dnes ich je 214), t. j. opakujúce sa súčasti zložených znakov, majú spravidla konkrétny vecný význam a umožňujú usporiadať znaky v slovníku.
Od roku 1949 sa reforma znakov sústreďovala na ich zjednodušovanie. Ich celkový počet sa v súčasnosti odhaduje na 60-tis., aktívne sa z nich v praxi používa len malá časť (asi 4 – 5-tis.). Za plnú gramotnosť sa pokladá znalosť 3 – 5-tis. znakov. Pokusy o zavedenie latinky pozíciu čínskeho písma neohrozili.
Prepisov do latinky je viacero, najznámejšie sú Wadov-Gilesov (v roku 1859 ho zostavil britský diplomat a sinológ Thomas Francis Wade, *1818, †1895, a v roku 1892 vylepšil ďalší britský diplomat a sinológ Herbert Allen Giles, *1845, †1935) a pinyin. Čínske písmo v minulosti prevzali mimo Číny napr. Kórejčania, Japonci a Vietnamci, dnes ho v rozsiahlejšej miere používajú len v Japonsku (popri dvoch slabičných abecedách) a v Kórejskej republike v kombinácii s domácou abecedou (v KĽDR sa používa len hlásková abeceda).