chorvátsky jazyk

chorvátsky jazyk, chorvátčina, chorvátsky hrvatski jezik — južnoslovanský jazyk západnej podskupiny slovanskej vetvy indoeurópskej jazykovej rodiny; úradný jazyk v Chorvátsku, Bosne a Hercegovine (popri bosniačtine a srbčine) a Čiernej Hore (popri čiernohorčine, srbčine, bosniačtine a albánčine). V oficiálnom styku sa používa aj v Autonómnej oblasti Vojvodina v Srbsku (popri srbčine, slovenčine, rumunčine, rusínčine a maďarčine), v spolkovej krajine Burgenland v Rakúsku (popri nemčine a maďarčine, takzvaná burgenlandská chorvátčina – gradišćanski hrvatski, používa sa aj v Maďarsku, na Slovensku a v Česku) a v regióne Molise v Taliansku (popri taliančine a albánčine); národný jazyk Chorvátov, okolo 5,1 mil. používateľov. Jeden z 24 oficiálnych jazykov Európskej únie. Najrozšírenejšie historické názvy chorvátskeho jazyka: arvatský (arvatski), slovinský (slovinski), ilýrsky (ilirski), chorvátskosrbský (hrvatskosrpski jezik), chorvátsky, srbský. Zapisuje sa latinkou.

Prvým historickým písmom bola hranatá hlaholika, k najstarším chorvátskym prameňom v hlaholike patria epigrafické pamiatky Valunská tabuľa (Valunska ploča) a Krčský nápis (Krčki napis) z 11. stor., ako aj Baštianska tabuľa (Bašćanska ploča, okolo 1100) a rukopisné pamiatky z 13. stor. Povaljanská listina (Povaljaska listina), Vymedzenie hraníc Istrie (Istarski razvod) a Vinodolský zákonník (Vinodolski zakonik, 1288). Od 12. stor. sa používal osobitný variant cyriliky nazývaný bosančica, od 14. stor. latinka (najstarším zachovaným chorvátskym textom v latinke je Rádový poriadok, Red i zakon, Zadar 1345), ktorá nakoniec definitívne prevážila. Chorvátsky jazyk zahŕňa spisovnú, štandardnú i nárečovú podobu. Vznikol po rozpade praslovančiny, keď od 12. stor. začali do cirkevnej staroslovienčiny prenikať prvky ľudového jazyka. Má tri vyhranené nárečia: čakavské (severozápad Chorvátska – Istria a ostrovy), kajkavské (sever Chorvátska – Záhreb a okolie) a (novo)štokavské (západ, východ a juh Chorvátska – Dalmácia a Slavónia). Hoci už v 16. stor. existoval pokus o štandardizáciu chorvátskeho jazyka na základe čakavského nárečia a v 17. stor. na základe kajkavského nárečia, začiatky štandardizácie súčasného chorvátskeho jazyka siahajú do 18. stor. Myšlienky o potrebe samostatného chorvátskeho jazyka a samostatnej národnej existencii sa začiatkom 19. stor. objavili v dielach záhrebského biskupa Maksimilijana Vrhovca (*1752, †1827; zapisoval ľudové zvyky, zbieral ľudové piesne, báje i povesti a staré chorvátske rukopisy), Antuna Mihanovića (*1796, †1861; kritizoval nadvládu latinského jazyka v spise Slovo vlasti o prospešnosti písania v rodnom jazyku, Reč domovini o hasnovitosti pisanja vu domorodnem jezike, 1815), Juraja Matiju Šporera (*1794, †1884; v chorvátskom jazyku 1819 vydával noviny Oglasnik ilirski) a Tomeho Mikloušića (*1767, †1833; 1819 vydával Storočný kalendár, Stoletni kalendar). V 1. polovici 19. stor. v období chorvátskeho národného obrodenia a ilýrskeho hnutia (→ ilyrizmus) sa základom celochorvátskeho jazykového štandardu stalo západné (novo)štokavské nárečie; veľký význam z hľadiska rozvoja chorvátskeho jazyka a písomníctva znamenalo založenie Matice ilýrskej (Matica ilirska, 1842; od 1874 → Matica chorvátska) v Záhrebe. Pod vplyvom severo- a západoslovanských jazykov sa kodifikoval morfonologický pravopis s diakritickými znakmi, ktorý sa ustálil koncom 19. stor. (pravopis Ivana Broza, *1852, †1893).

Chorvátsky jazyk bol od začiatku vývinovo úzko jazykovo spätý so srbským jazykom, jazyková a komunikačná bariéra medzi nimi bola v jednotnom jazykovom diasystéme nízka na rozdiel od zreteľnej kultúrnej a náboženskej bariéry (Chorváti inklinovali k západnej, Srbi k východnej duchovnej sfére; srbčina sa na rozdiel od chorvátčiny zapisuje cyrilikou). Preto po Viedenskej dohode (1850) paralelne prebiehal aj integračný proces normovania takzvaného srbochorvátskeho jazyka (chorvátskosrbského jazyka), čo vyvrcholilo unifikáciou chorvátskeho a srbského jazyka v takzvanej Novosadskej dohode (1954), ktorá bola zrušená Deklaráciou o názve a postavení chorvátskeho spisovného jazyka (Deklaracija o nazivu i položaju hrvatskoga književnog jezika, 1967). V roku 1991 po vyhlásení nezávislosti Chorvátska sa otvoril priestor na samostatný a prirodzený vývin moderného chorvátskeho jazyka.